Tragikomická akože veľká politika


BROŽÍK webKOMENTÁR

Tragikomická akože veľká politika

Ivan BROŽÍK 

Čím skôr to pochopia všetci, tým skôr bude nám bežným občanom štátu lepšie. Žiaľ, mnohí, ak aj nie všetci slovenskí politici ešte stále ideovo odmietajú prekročiť pre nás historicky dôležitú hranicu medzi ich postrevolučnou euforickou pubertou a demokraciou zrelého veku. Doteraz sú mnohí z tých našich „veľkých“ v jednom kole starostí a vynaloženého obrovského úsilia, len aby si zachovali svoje politické pozície na tak či tak iba dočasnom výslní „slávy“ a najmä moci. Nuž a nezakrývajme si, byť vo „vysokej“ politike na Slovensku je popri nadvláde nad podsvetím tým najlepším privátnym biznisom, v akom len môže u nás človek „podnikať“. Sami sme si tých akože predstaviteľov vychovali na to, že jediné, na čo sú nám dobrí, je, keď nás svojimi hádkami bavia pár minút pri televíznej obrazovke. Ani len neodpovedajú na neprofesionálne kladené otázky, nereagujú na neznalosť novinárov, jediné, na čo sa sústreďujú, je slovné a pomaly aj naozajstné pästiarstvo s častými podpásovými údermi. Mimochodom, práve z prostredia tohto športu je známe a neodškriepiteľné, že spôsobuje na mozgu nenapraviteľné škody.

Politický stranícky centralizovaný egoizmus je už prežitok práve tak ako jeho aktéri. Demokracia európskeho typu má úplne inú a už dávno nie novú tvár. Tú, ktorú nám tupým amerikazovaním všetkého zámerne zatajujú práve „politici“ a ich slúžky – médiá. Demokracia európskeho typu – to je zodpovednosť regionálnych vlád. To je právo na miestne referendá, právo občanov rozhodovať o tom, čo a ako bude s nimi v najbližšej budúcnosti. Demokracia nových čias je demokraciou samospráv. Európska demokracia je v moci občanov, voličov, nie je naveky odovzdaná napospas samoľúbosti politikov, ktorí sú parlamentným inventárom už pomaly dlhšie ako niekdajšie sovietske okupačné vojská. Aj na tých už pomaly pasuje smutný vtip, že v ich prípade slovo dočasne znamená naveky. Známe pravidlo v domácnosti vraví, že vec, ktorú ste nepoužili a nepotrebovali v posledných dvoch-troch rokoch, pokojne môžete ako starú haraburdu vyhodiť do odpadu bez toho, že by ste niečo stratili. Vezmite si teraz celý menoslov tých, ktorí sa cítia všemocne nenahraditeľní, a zvážte, či ste niekoho pre váš osobný život a jeho naplnenie spokojnosťou alebo pre blaho vašej rodiny použili alebo potrebovali počas posledných dvoch-troch rokov. Akurát – nikto doteraz neprišiel na to, ako sa ich zbaviť. Nuž, s jedným z nich som sa nedávno stretol. Nikdy som nebol jeho sympatizantom, skôr naopak. Zaujal ma, keď naznačil, že on už pochopil, že na parlamentnom politickom Olympe je občanovi zbytočný práve tak ako balerínky beznohému. Zaujal ma, keď svoj politický cieľ zrazu objavil v službe obyvateľom istej obce. Presvedčil ma, že politika má zmysel napriek všetkému, čo sme na Slovensku prežili.

Nemecký sociológ, ekonóm a politológ Max Weber už pred takmer sto rokmi povedal: „Kto sa zaoberá politikou, ten sa usiluje získať moc, a to buď moc ako prostriedok v službách iných cieľov ... alebo moc kvôli nej samej, pre pôžitok, z pocitu prestíže, ktorý táto moc poskytuje.“ Lenže ľudia svoje každodenné problémy nerozdeľujú podľa toho, či patria do kompetencií centrálnej vlády a parlamentu, teda do „veľkej“ politiky, alebo prislúchajú miestnej samospráve, teda do politiky „malej“. Pre politika európskeho formátu sú rozhodujúce tieto danosti: zanietenosť, pocit zodpovednosti a odhad. Aj to povedal spomenutý Max Weber. Nuž a podľa toho „veľký politik“ je ten, kto takéto kvality dokáže dať do služby verejnosti. Hoci aj v tej najmenšej obci na Slovensku. Mimochodom, v ktorejkoľvek obci rakúskeho Burgenlandu vám jej obyvatelia pomaly aj krstnými menami vymenujú členov svojej regionálnej vlády. O tej centrálnej vo Viedni vedia iba toľko, že sa raz za istý čas volí a že raz je do červena a raz do čierna. Vo švajčiarskych kantónoch si ľudia v referende odhlasujú predĺženie chodníka k pekárni s oveľa väčším nadšením, ako keď majú voliť raz za čas prezidenta. Veď inak ani nevedia, že Švajčiarsko nejakého má. Bežný Švajčiar vám len s problémami vysvetlí, ako funguje vrcholová politika v jeho krajine. Nemusí sa o to totiž vôbec zaujímať. A mne je tých našich „najvyšších“, doživotne nenabažených pseudomocou a ziskami z nej vlastne veľmi, veľmi ľúto.



Pridaj komentár