Treba vnímať aj pozitíva Uhorska a nie ho otrocky negovať


Mrva Ivan historik štvorecHovoríme s Ivanom MRVOM – spoluautorom ojedinelej knihy Dejiny Uhorska a Slováci

Zhováral sa a redakčne upravil Dušan D. KERNÝ

Slováci nerozlučne patria k všetkému kľúčovému v bývalom Uhorsku – konštatovali sme to v decembrovom vydaní nášho týždenníka. Bolo to upozornenie na pozoruhodnú a ojedinelú knihu historikov Ivana Mrvu a Vladimíra Segeša Dejiny Uhorska a Slováci. Historika a pedagóga z trnavskej univerzity Ivana Mrvu sme požiadali o zdôvodnenie tvrdenia, že až teraz – v druhom desaťročí XXI. storočia – došlo k vydaniu prvých ucelených dejín Uhorska a Slovákov v týchto dejinách.

Takto poňatá téma – Dejiny Uhorska a Slováci – skutočne vychádza po prvý raz. Pred sto rokmi František Sasinek v Turčianskom nakladateľskom spolku vydal Stručné dejiny Uhorska v troch dieloch, ale tiež sú len do roku 1711. Toto boli posledné dejiny Uhorska napísané po slovensky a pre slovenskú čitateľskú verejnosť a boli napísané zo slovenského hľadiska. Odvtedy sa na takúto úlohu žiaľbohu nikto nepodujal.

Za prvej Československej republiky vychádzali len dejiny Čiech, prípadne Československa, čo bolo v podstate to isté, ibaže s  nepatrným slovenským príveskom, veď načo by aj, keď národnú existenciu štátna ideológia negovala. Je paradoxné, že prvé dejiny Slovenska vydal bratislavský novinár Alexander Szana v roku 1937 v nemeckom jazyku – Geschichte der Slowakei, no na to sa už zabudlo. Až v roku 1939 Hrušovský vydal prvé Slovenské dejiny a potom vyšli niekoľkokrát aj v obrazovom vydaní. Boli určené širšej verejnosti. Na sklonku existencie Slovenskej republiky začal František Bokes písať Dejiny Slovenska a Slovákov v rámci veľkého projektu Slovenskej encyklopédie. Vyšli až po vojne a pochopiteľne značne upravené. A potom nastala dlhá odmlka, až prišli roky šesťdesiate a národné uvoľnenie. V tom čase uzrela svetlo sveta dvojdielna syntéza Dejiny Slovenska, ale zachytila vývoj len po rok 1900.

Keď už aspoň na papieri vznikla Slovenská socialistická republika, tak tých syntéz sa vydalo viac a marxistickú historiografiu korunovali šesťdielne Dejiny Slovenska z dielne Historického ústavu SA, ktoré postupne vychádzali od roku 1985. Posledný tretí diel až v roku 1991 už bez povinného citovania klasikov marxizmu-leninizmu. Takže môžem povedať, že naše dielo Dejiny Uhorska a Slováci je vlastne prvá lastovička v XXI. storočí.

● Prečo to tak dlho trvalo – nedalo sa, nebola vnútorná intelektuálna sila?

Po roku 1918 sa slovenské dejiny v podstate dehungarizovali. Slovenskí historici sa orientovali na opis dejov na slovenskom území, na vývoj slovenského etnika, na obdobie národného obrodenia, ale aj na sociálne a kultúrne dejiny, čo bolo vzhľadom na veľký deficit potrebné. Každý musel isté uhorské súvislosti zachytiť, bez toho by dejiny boli nezrozumiteľné, ale dôraz bol položený najmä na slovenské záležitosti a nie na uhorské.

Dejiny sa v Maďarsku chápali ako výlučne maďarské a my zasa ako slovenské?

Mrva Ivan historikBolo sa treba v danom období nevyhnutné identifikovať, ale nie tak, aby sa išlo nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné. Boli tu aj isté politické súvislosti aj po roku 1918 i po roku 1945. Vieme, aké vzťahy boli za druhej svetovej vojny medzi Slovenskom a Maďarskom, aj keď sa takrečeno nachádzali v jednom košiari. Maďarsko bolo do poslednej chvíle spojencom hitlerovského Nemecka, maďarské a nemecké vojská spoločne bojovali často do posledného náboja. Napokon Maďarsko bolo prijaté do Organizácie Spojených národov až v decembri 1955, kým Československo aj s prispením slovenských diplomatov bolo v roku 1945 zakladajúcim členom OSN..., takže atmosféra nášho iného vnímania maďarských dejín je úplne prirodzená...

Tu je práve ten nejasný pojem – nemôžeme používať Maďarsko a myslieť Uhorsko...

Uhorsko – to je vlastne pôvodne konfederácia alebo federácia stredoeurópskych národov, ktoré sa aj pod tlakom nemeckej ríše začiatkom jedenásteho storočia postupne integrovali. Hranice Svätej ríše rímskej nemeckého národa do začiatku 19. storočia prebiehali po rieke Litave, Morave, hrebeňoch Bielych Karpát a Javorníkov, takže tu sa zastavila nemecká expanzia vo vrcholnom stredoveku. Vznikol spoločný štát, ktorý bol nadnárodný, veď to vyplýva aj z poučení sv. Štefana kráľovičovi Imrichovi, ako má pristupovať k iným národom. Kultúrna a aj náboženská tolerancia bola vtedy vlastná tomuto zoskupeniu. Preto musíme vnímať pozitíva tohto štátu a nie ho otrocky negovať. Chybou je, že názvy Maďarsko a Uhorsko splývajú; celá Európa je vlastne zmätená, lebo panuje domnienka, že Uhorsko je vlastne Maďarsko, ktorému sa navyše v roku 1920 spôsobila nejaká krivda.

● Len slovenčina má tento problém?

Ugarska majú Chorváti, Ungeria majú Rumuni, Česi hovoria Uhry; tu dokonca na južnej Morave, teda na moravskom Slovensku, nájdete Uherské Hradište alebo Uherský Brod. Nemci, vlastne Rakúšania, boli za dôb monarchie dobre znalí pomerov a rozlišovali medzi Magyaren, čo boli etnickí Maďari, a Ungaren – obyvatelia Uhorska. Je zaujímavé, že  Maďari proti tomu protestovali už v roku 1860 a žiadali hovoriť len Ungaren, teda aby sa jedným termínom bez rozdielu všetci označovali, a už vtedy snívali o jednorečovom Magyarországu.  

● Tento zápas o význam slov má odvtedy dodnes, do roku 2012, zásadný význam, a to nielen politický....

Je to tak a musím konštatovať, že tí maďarskí literáti, ktorí koncom 18. storočia tvorili nový maďarský jazyk – ich hnutie sa nazývalo Magyar nyelv megujlalás kor, teda doba obnovy maďarského jazyka v rámci tzv. Kazinciho školy a jej pokračovateľov, utvorili množstvo nových slov, ktoré maďarský jazyk predtým nemal. Bolo to vyše 10 tisíc nových, často priam vymyslených tvarov a odvodenín, ale nezaviedli osobitný výraz pre Uhorsko, trebárs Hungária. Krajinu, kde boli v menšine, tvrdošijne nazývali Magyarország a všetko uhorské bolo magyar, to Nemaďarov prirodzene dráždilo.

● Motivovalo vás poznanie, že takéto dielo chýba alebo ste narážali na nepochopenie, nepoznanie uhorských dejín....

Nepochybne každý historik cítil, že takáto kniha slovenskej verejnosti chýba. Treba zdôrazniť, že v Uhorsku žili iné národy, a tu sa paralelne vyvíjali – mali identické problémy ako Slováci a mali ich aj Maďari. Povedzme obdobie maďarského národného prebudenia nastáva v tom istom období ako naše slovenské, teda za vlády Jozefa II. v  poslednej štvrtine 18. storočia. Obdobie, ktoré obrodeniu predchádzalo, Jozef Ignác Bajza a po ňom aj ďalší charakterizovali ako „hnilobu predkov“. Maďari o čase pred svojím národným precitnutím hovoria, že to je doba odpočinku národnej myšlienky, a to je v podstate to isté. Kým naši hnili, Maďari hliveli...Maďari vďaka istým predpokladom vo svojej povahe a najmä tým, že mali na svojej strane prevažnú časť šľachtickej vrstvy, predbehli ostatných, a nielen to – potom začali ostatných aj potláčať, navyše vďaka šľachte mali v rukách mocenské páky.

● Ktoré maďarské povahové črty máte na mysli?

Uhorsko knihaMaďari na rozdiel od nás kládli veľký dôraz na svoj maďarský jazyk. Kým nás  Slovákov už Vavrinec Benedikty začiatkom 17. storočia pokarhal za ľahostajnosť k vlastnému jazyku, a to isté nám vyčítal Ján Čaplovič v roku 1830. Ten doslovne napísal, že nijaký iný národ v Uhorsku k svojej materinskej reči nie je taký ľahostajný ako Slováci, Maďari dbali o svoju reč a nebola im ľahostajná. V polovici 19. storočia v Bratislave, kde prevažne žili Nemci a Slováci – a Maďarov tu bolo naozaj len poskromne – nijaký Maďar nevkročil do hostinca, ktorý nemal aj maďarský vývesný štít a namrzene z neho odišiel, ak jedálny lístok nebol aj v maďarskom jazyku. Písalo sa o tom v časopise Slovan. Ľahostajnosť k jazyku nám zostala, stačí sa poobzerať okolo seba...

● V knihe polemizujete s predstavou, ktorá sa dosť udomácnila aj kvôli esejam V. Mináča, že my sme nemali zámky, mali sme drevenice, sme národom práce...

S Mináčom som nepolemizoval a ani mi to na um nezišlo! Ten názor vznikol v podmienkach socialistického štátu z ideologických dôvodov – všade sa hľadali ľudové protifeudálne hnutia, zbojníci boli sťaby predchodcami partizánov a šľachta sa ignorovala. Tvorila sa legenda o plebejskom národe. Ale to nie je pravda. Na Slovensku boli celé dediny – a mohol by som ich vymenovať hneď tucet – ktoré boli úplne šľachtické, teda zemianske. Stačí spomenúť aspoň Košúty, malú dedinku pri Martine, dnes už pravda zaniknutú, skadiaľ pochádzala aj hlavná modla maďarstva v 19. storočí, ba ešte i dnes, Ľudovít Košut. V dome jeho starkých i v celej obci znela len slovenčina, keď tam ako chlapec v lete prichádzal na vakácie... Ešte Mikuláš Vešeleni, sám popredný maďarský šľachtic a publicista, v roku 1842 v analýze jazykových pomerov uhorskej šľachty uvádza, že 25 tisíc jej príslušníkov vie iba po slovensky. To bola čisto slovenská šľachta. Samozrejme, že magnátov, teda vrstvu najvyššej a najmocnejšej šľachty, sme už v 19. storočí nemali, mnohí síce vedeli po slovensky, ale od Slovákov bočili, no bočili aj od Maďarov. Aristokrati sú zvyčajne nadnárodní, a to platí podnes. Radikálne maďarské národné hnutie ich odpudzovalo aj desilo. Hlavnými jeho aktérmi boli najmä stredné a nižšie šľachtické vrstvy.

● Vráťme sa k vašej syntéze. Napísali ste dejiny odlišne ako maďarskí či prípadne rakúski kolegovia.....

Myslím si, že sa veľmi nelíšime, lebo pohľad na staršie dejiny je podobný u maďarskej, rakúskej, resp. nemeckej historiografie. My však zohľadňujeme to, čo oni nie. Venujeme sa slovenskému pohľadu, slovenskému prínosu pre Uhorsko. Zdôrazňujeme, že Slováci sú budovatelia Uhorska a aj jeho obrancovia v období osmanských nájazdov. Je to mrzuté, že sme schovaní pod značku Hungari a Hungaria, ktorá sa nesprávne prekladá ako Maďari i Maďarsko. Jeden príklad: V roku 1652 pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec sa odohrala víťazná bitka kresťanského vojska s Turkami. Od 18. storočia tam stojí pekný veľký lev ako pamätník. Uhorské vojsko, ktoré tu bojovalo, bolo pozbierané v Zvolenskej,  Turčianskej i Tekovskej stolici. Pre svet alebo pre turistov, ktorí tam prídu, je to maďarské vojsko, pritom to bolo slovenské vojsko, etnických Maďarov tam bolo veru poskromne, vyjmúc niekoľkých šľachtických veliteľov – teda asi také percentuálne zastúpenie, aké majú Maďari v súčasnej slovenskej armáde. Podotýkam, že miesto – trochu odľahlé – navštevujú najmä maďarskí turisti, rovnako ako aj iné pamätné miesta, a ozdobujú ho svojou trikolórou. Toto my trestuhodne zanedbávame. Maďari mali aj majú iný prístup, všetko, čo bolo z Uhorska, bolo hneď maďarské – aj slovenské výšivky na výstave v Paríži. Ale vráťme sa k odlišnostiam, a tu musím pripomenúť maďarskú interpretáciu o Slovákoch v Karpatskej kotline pred ich príchodom koncom 9. storočia. V tejto veci sa značne rozchádzame. Pripomenúť vývoj maďarských názorov za posledné tri storočia však nie je na zahodenie. Ľudové vrstvy s tým nemali problém, dokonca si stvorili príslovie, že len čo Slovák začul Atilovo meno, stratil všetku paru... Teda pokojne nás tu nechali žiť už v 5. storočí, o čom ani súčasní slovenskí historici nechcú ani počuť, vraj Slováci v 5. storočí... V známom útoku profesora práva na Trnavskej univerzite a snemového vyslanca Michala Bencsika na trenčianskych mešťanov a šľachtu, keď tvrdil, že sú to potomkovia porazeného Svätopluka a jeho bojovníkov a  nezaslúžia si patriť k privilegovanej vrstve...

● ... preto sa pozbierali v Trenčíne tri stavy – šľachta, mešťania a duchovenstvo a zaplatili veľkú sumu na vytlačenie vlastne prvej obrany práv a jazyka Slovákov – polemika sa odohrávala po latinsky, to bol všeobecný jazyk vtedajšieho Uhorska...

Uhorsko Etnická mapa UhorskaBencsik a aj jeho nasledovníci, aj keď neveľmi priateľsky naladení voči Slovákom, uznávali našu autochtónnosť. V druhej polovici 19. storočia už vyšli maďarskí učenci s novou tézou, že oni sú prvoprišelci, žili tu síce nejakí Slovania, ale tí boli porazení, vyhnaní a vyhubení. Súčasní Slováci sú len akýsi amalgám a do pustých karpatských hôr sa sťahovali po tatárskom vpáde, teda od polovice 13. storočia. Slováci vraj vznikli miešaninou prisťahovaných Poliakov, Čechov, Moravcov, Rusínov a vygenerovali sa na národík v 15. storočí. Takže, paradoxne, kým Bencsik uznával kontinuitu Slovákov a ich pradávne korene, maďarskí historici podopretí etnológmi a filológmi si stvorili politicky motivovaný mýtus a držia sa ho aj dnes. A žiaľ, túto ideológiu si osvojili a hlásali aj českí historici, ktorí za prvej republiky učili slovenských študentov na takzvanej univerzite Jana Amose Komenského. Za medzivojnovej ČSR sa neustále omieľalo „historické země a Slovensko“ a teória amalgámu sa na to výborne hodila. To, čo popísali niektorí historici a  ich kolegovia literárni historici, sa ťažko číta. Odchovali však mnohých, natlačili do hlavy všeličo, zasiali semienka a z toho podrastu žneme ešte aj dnes.  

● Kniha vznikla preto, lebo nastal príhodný čas...

Isteže si časť slovenskej inteligencie uvedomovala, že alfou a omegou slovenských politických dejín je Uhorsko, tému nastolil práve na stránkach Slovenských pohľadov koncom osemdesiatych rokov prof. L. Kováč, paradoxne biológ. Pochopil základnú tézu. Uvažovanie nehistorikov o dejinách, ich postrehy sú často podnetné, treba sa nimi zaoberať. Kováčove tézy rezonovali, síce nie priveľmi, ale predsa, hneď po tom, ako boli v Slovenských pohľadoch uverejnené.

Vráťme sa k základnej línii knihy...

               Dejiny Uhorska sú nesmierne dlhé a pestré a nám išlo o to, aby sa čitateľ v nich zorientoval a získal základné, no podľa možnosti mnohostranné informácie v istých súvislostiach. Privítali by sme väčší priestor na text. Veľa vecí sme museli vypustiť a niečo len naznačiť...

 



Pridaj komentár