Triedny boj a jeho obete neboli virtuálna realita – krv naozaj tiekla


brichta štvorec lesayJáchymovské peklo nebolo to najhoršie, čo mohlo kedysi politického väzňa postretnúť

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Jáchymovskú trestnicu zvyknú obrazne nazývať jáchymovské peklo. Mnohí politickí väzni by sa však boli priznali k hocičomu, len aby sa už dostali do tohto pekla. Pre niektorých bola práve vyšetrovacia väzba konečnou stanicou ich života. Fakty hovoria, že komunistické režimy spáchali zločiny týkajúce sa približne sto miliónov osôb oproti približne 25 miliónom obetí nacizmu (Čierna kniha komunizmu). Budúca nacistická spoločnosť mala byť vybudovaná okolo „čistej rasy“ a budúca komunistická spoločnosť okolo proletárskeho ľudu očisteného od buržoáznych pliev (tamtiež). V noci z 13. na 14. apríla 1950 žandári začali obsadzovať rehoľné ústavy a kláštory v celom štáte. Do dejín sa táto noc zapísala ako Barbarská noc. Ing. Ján BRICHTA (1928) v tom čase študoval v saleziánskom pedagogickom ústave v Šaštíne. Chcel sa stať kňazom. V súčasnosti žije v Bratislave, je funkcionárom občianskeho združenia Politickí väzni Zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO).

● Napokon ste sa stali poľnohospodárskym inžinierom. Medzitým sa udiali veci, ktoré z vás urobili väzňa komunistického režimu. Prečo?

            Lebo som sa chcel stať kňazom a nastupujúci režim mi v tom bránil.

● Ako?

            Študoval som v saleziánskom pedagogickom študentáte v Šaštíne, keď sa komunistický režim rozhodol zlikvidovať rehole. Dostali sme avízo, že milície a bezpečnostné sily sa sústreďujú aj okolo šaštínskeho kláštora. Preto sme vytvorili nočné hliadky. Okolo polnoci z 13. na 14. apríla 1950 hliadky spozorovali, že sa cudzí ľudia usilujú dostať do študentského ústavu. Zobudili sme predstavených, ktorí následne išli rokovať s búchajúcimi, ktorí chceli vykonať domovú prehliadku na základe nejakých pofidérnych poverení.

● A čo sa udialo?

            Domová prehliadka. Všetkých nás sústredili do študovne a niekoľko dní snorili po budove, sledovali nás, posielali o nás správy. Nikoho do budovy nevpustili, okrem ďalších zaistených z trinástich saleziánskych ústavov na Slovensku. Pôvodne nás bolo šesťdesiat chovancov, po tomto „prírastku“ až tristo.

Aký to malo zmysel?

            Akcia sa skončila fiaskom, lebo nenašli nijaké kompromitujúce materiály, ako zbrane a tajné dokumenty, čo malo byť dôvodom domovej prehliadky.

● Napriek tomu perzekúcie pokračovali.

            V neistote sme žili do 25. apríla, keď sa scenár zopakoval. Po polnoci nás zobudili, ale tentoraz nás naložili do pripravených autobusov a odviezli do  Podolínca, kde sústredili väčšinu rehoľníkov, nielen saleziánov. Čakalo nás surové zaobchádzanie, chýbali postele a jedlo. Nemohli sme spať iba sedieť, lebo kapacita ústavu bola sto ľudí a nás tam bolo sedemsto. Dva mesiace nás držali v neistote a strachu, potom nás prepustili domov. Tam nás však čakali povolávacie rozkazy do armádnych pomocných technických práporov (PTP). Vymysleli to zrejme preto, aby nás mali pod stálym vojenským dozorom.

● Takže váš sen o štúdiu sa rozplynul?

            Nerozplynul, len nadobudol novú podobu. Bolo mi jasné, ako aj ostatným spolužiakom, že doštudovať môžeme len v zahraničí. Saleziáni mali centrálu v Turíne, potrebovali sme sa teda dostať tam. Začali sme organizovať ilegálne úteky cez hranice...

brichta lesay● Ako ste sa koordinovali, teda dali dohromady, keď každý išiel do iného PTP?

            Mojím predstaveným v pedagogickom študentáte bol páter Ernest Macák. Boli sme spolu aj v Podolínci. On začal hľadať kontakty na uskutočnenie plánu odchodu saleziánov do Talianska.

● Nenastúpili ste do armády?

Mal som nastúpiť do PTP v Libave pri Olomouci, ale neprevzal som si povolávací rozkaz. Stretol som sa s profesorom Macákom a dozvedel som sa, že on a Titus Zeman, kňaz v Šenkviciach, plánujú odchod za hranice. Mali spojenie s hlavným ústavom v Turíne, a tak teda začali organizovať prvú skupinu. Spojili sa s Jozefom Macekom, to bol hlavný prevádzač cez hranice. Pochádzal z Borského Mikuláša...

Aj vy ste boli v tejto skupine?

            Nie, tam bolo šesť našich spolužiakov plus dvaja cudzí. Dostali sa až do Turína, kde bola centrála saleziánov i saleziánska univerzita Ateneo. My sme študovali pod vedením tejto univerzity. Skončil som šesť semestrov.

● V Taliansku?

Nie, ešte na Slovensku.

● Prečo ste teda neboli v prvej skupine, ktorej sa podaril prechod cez hranice?

            Lebo za mojimi rodičmi prišiel jeden známy žandár a povedal im, že keď si neprevezmem povolávací rozkaz, vydajú na mňa zatykač. Tak som cestoval do Libavy. Keď som tam prišiel, osopili sa na mňa, že už som tam mal byť. Vyhovoril som sa, že som bol chorý. Skutočne som si doniesol papiere od známeho lekára z Bratislavy, ktorý odporúčal operáciu čelných dutín.

● A uverili vám?

Ukázal som tie papiere a oni mi oznámili, že o tom musí rozhodnúť nemocnica. Našťastie som natrafil na spriazneného lekára a keď už bolo rozhodnuté, že mám ísť domov na operáciu, dal mi dobrú radu, aby som sa hneď, len čo dostanem papiere z nemocnice, vrátil, lebo inak ma po polroku znova predvolajú. Mal som teda polroka čas.

Takže ste mali echo?

Áno, pochopil som, že mi chce pomôcť.

● Boli ste na tej operácii?

Ale nie. Ja som sa zamestnával myšlienkou na útek. Kým som bol v Libave, rodičov navštívil salezián poverený organizovaním úteku druhej skupiny. Čakalo sa na návrat otca Zemana z Talianska, ktorý sprevádzal prvú skupinu, a na trochu lepšie počasie. V tom roku bola veľmi daždivá jeseň, Morava sa rozlievala, terén bol rozbahnený, no napriek tomu sa druhej skupine podarilo ujsť v noci z 23. na 24. októbra. V tej skupine som mal byť aj ja, ale v tom čase som bol ešte v Libave. Keď som sa vrátil domov, pomáhal som organizovať odchod skupiny. V prvej skupine odišlo šesť ľudí, v druhej 28. V tretej nás bolo 22. Čakali sme na návrat pátra Zemana, ktorý sa zdržiaval v Linci, lebo Rakúšania zaistili našich prevádzačov Maceka i Totku. Až v marci nasledujúceho roku, keď ich pustili, sa rozhodlo o úteku našej skupiny. Prechod organizovali naši kňazi Titus Zeman a Ernest Macák.

● Ako ste sa našli?

Vedel som, že Zeman je kaplánom v Šenkviciach. On mal kontakt na pátra Štefana Sandtnera, ktorý bol v tom čase ťažko chorý a liečil sa v štátnej nemocnici v Bratislave. Mal všetky inštrukcie.

● Aj on sa chystal odísť?

Nie. S ním som sa dohodol, že každý pondelok ho navštívim a pripravíme nový plán úteku. Dal mi desať obálok, s ktorými som mal vycestovať za ľuďmi, čo mali tvoriť našu skupinu. Bol som v Trnave, Nitre, Partizánskom... Osobne som odovzdával odkazy, že sa odchádza. Museli sme rátať so všetkým. Urobil som okružnú cestu Slovenskom a do Bratislavy som sa   vrátil vo štvrtok večer. Mal som informovať pátra Sandtnera, lenže do nemocnice ma už nechceli pustiť. Bolo po deviatej večer. Našťastie som stretol sestričku a požiadal ju, aby mi zavolala matku predstavenú, že je to súrne. Vysvetlil som jej, o čo ide, a ona sa opýtala, či niektorú sestričku z nemocnice poznám. Poznal som Zdenku Schelingovú (neskôr blahoslavenú, pozn. E. Z.), zavolala ju a ona ma odviedla k pátrovi Sandtnerovi. Od neho som sa dozvedel, že so skupinou pôjdem i ja. Ešte v tú noc som sa vrátil domov do Jablonového, aby som sa pripravil na odchod do zahraničia.

Nebáli ste sa?

Nie, ja som sa chcel za každú cenu dostať do Talianska, to bol môj životný cieľ, na ktorý som sa vnútorne tešil. Skupina sa mala stretnúť v Šaštíne u môjho spolužiaka Hercega. Mala to byť skupina študentov, ale zistil som, že sú tam aj piati kňazi, na ktorých bol vydaný zatykač. Navečerali sme sa a nadránom sme sa vydali na pochod. K hraniciam to bolo okolo dvadsať kilometrov. Terén bol ťažký, rozmočený, niektorí chorí a starí kňazi odpadávali.  To nás zdržalo. Keď sme prišli k hrádzi už sa brieždilo. Nastala dilema, ísť ďalej alebo sa vrátiť?

A čo ste urobili?

Museli sme sa rozdeliť do menších skupín, aby sme lepšie unikli pozornosti hliadok. Počas noci sme si niekoľkokrát museli ľahnúť na zem, aby nás nezbadali. Nadránom to bolo horšie. Hliadky boli všade, zbadali nás, vyhlásili poplach a už sme boli v tom...

● Čo s vami urobili?

Zostalo nás pätnásť, siedmim sa podarilo uniknúť, nasadnúť na vlak a vrátiť sa do Bratislavy.

● Kedy sa to stalo?

Deviateho apríla 1951. V našej skupinke sme boli traja. Práve sme prechádzali cez cestu medzi Malými a Veľkými Levármi, keď zaznel povel: „Ruky hore!“ A už to bolo. Na kraji dediny bola stanica pohraničnej stráže, tam nás odviedli a začali mlátiť. Päsťou ma jeden švacol do tváre, neviem, či mal na ruke boxer. Všetkých nás zmlátili takmer do bezvedomia. Na druhý deň nás začali vyšetrovať iní. Poobede prišiel autobus, do ktorého nás nahnali a odviezli na Bratislavský hrad, kde bolo veliteľstvo pohraničnej stráže celého Slovenska. Tam nás začali ihneď vyšetrovať. Trvalo to dva dni a dve noci. V jednom kuse.

Ani ste nespali?

Nie, len sme sedeli na stoličkách. To bol taký systém, najprv dobiť a potom ťahať z človeka priznanie.

Aj páter Zeman bol s vami?

Áno. Zistili, že prešiel sem z Talianska, tak hneď nás obvinili zo špionáže. Jeho ešte obvinili zo spolupráce s CIA, takže ho chceli dostať za každú cenu. Aj mňa sa pýtali, či som v spojení s CIA a ja som ani nevedel, čo to je. Po dvoch dňoch a dvoch nociach nás naložili do vozidiel a odviezli do Malaciek, lebo na hrade nebolo miesto. Dali nás do zámockých pivníc, vôbec sme sa nesmeli rozprávať. Celý zámok v Malackách obsadila pohraničná stráž. Tam bolo prvé hlavné vyšetrovanie.

A ďalej vás vypočúvali?

Vypočúvali, bili a kopali. Prichádzali sme po skupinách, traja, štyria a s nami jeden ozbrojenec. Asi po týždni nás odviezli do Bratislavy k Dvom levom. Tam nás brali na vyšetrovanie po jednom. Každého najskôr zbili. Na rukách mali nejaké železá, všetci sme boli krvaví. Brali nás ako „muklov“, čo znamená muž určený na likvidáciu. Nikto s nami nemohol hovoriť, iba naši vyšetrovatelia. Potom nás naložili do autobusu a odviezli do Leopoldova, do tzv. mlyna. Tam bola hlavná vyšetrovňa pre celé Slovensko.

Čo znamenalo označenie mlyn?

Tam „zomleli“ všetkých. Dali nás na samotky a na druhý deň sa začalo vyšetrovanie. Zaviazali nám oči, aby sme nič nevideli, takže sme ani nevedeli, či je deň alebo noc. Výsluchy trvali tri mesiace. Budíček bol ráno o piatej a večierka o desiatej. Po týždni nám noc spestrili drepmi. Každú polhodinu sme museli vstať a urobiť desať drepov. Na konci týždňa človek nevedel, kto je, čo je. Nič som nevnímal, ani otázky, nič.

Čo ste robili počas dňa?

Musel som chodiť po cele, lebo celé zariadenie tvorili posteľ, ktorú na deň vyklopili, stolík a stolička, ktorú ráno zobrali. A ešte vedro v kúte cely na potrebu.

Akú ste mali stravu?

Bol som tam tri mesiace a celý čas som na raňajky dostával trošku čiernej žbrndy a pol krajíčka chleba. Na obed dva plátky knedle s omáčkou, samozrejme bez mäsa, a večer tri zemiaky s kyslou kapustou. Celý týždeň som nevidel živú dušu. Na dverách bolo okienko a keď dávali stravu, musel som ísť do kúta.

To vám prikázali?

Áno, nesmel som vidieť nikoho, len vyšetrovateľa. Spočiatku sa mi videl ľudský, ale to netrvalo dlho. Zaťukal na stôl, otvorili sa dvere, zozadu ma niekto chytil pod krk a búchal ma o stenu. Musel som robiť drepy, kopal ma, aby som padal a... Mučenie v pravom slova zmysle. Prvý týždeň zisťovali, kto je kto, druhý týždeň pridali nočné budenie s drepmi a potom ma zobrali na výsluch. Prvé dva dni celý deň, potom ma už vyšetrovali do polnoci, ba aj do rána. Po druhom týždni drepy vystriedal neopísateľne nepríjemný zvuk. Každú polhodinu ho púšťali do cely, bolo to akési rapkanie, išla mi z toho prasknúť hlava. Po polnoci ma začali vyšetrovať. Ozval sa zvonček, otvorili sa dvere a bachar ma začal mlátiť. Takto som prežil tri mesiace od 9. apríla až do 15. júla.

A čo bolo  potom?

Po troch mesiacoch nás dali pod sprchu, zaviazali nám oči a odviezli do Bratislavy do Justičného paláca. Tam sme boli osem mesiacov.

Čo tam s vami robili?

Čakali sme na súd a hladovali. Súd trval tri dni – od 20. do 22. februára. Na súde zistili, že chýba riaditeľ seminára na Spiši, ktorému sa podarilo ujsť z bratislavskej nemocnice, začo sestričku Zdenku Schelingovú odsúdili na 12 rokov väzenia. Strašné veci jej robili. Vyzliekli ju donaha, na nohy zavesili závažie a dolu hlavou ju ponárali do vody. Chceli, aby sa priznala, že robila pre špionáž.

Aký  ortieľ vyniesli nad vami?

Moja obžaloba znela: „Odchovanec klérofašistického režimu, ktorý mal ísť študovať na vysoké vatikánske školy a potom sa vrátiť a vraždiť naše ženy a deti.“ Predsedom senátu bol doktor Pavol Korbuly. Urobil všetko, čo od neho žiadali. No ja som odmietol podpísať zápisnicu. Kopali ma, mlátili a ja nie a nie. Zavolali moju obhajkyňu doktorku Starú-Čikvanovú a tá sa ma spýtala, prečo nechcem podpísať zápisnicu. Povedal som, že si nebudem nad sebou podpisovať ortieľ smrti. A ona na to: a čo si myslíte, čo by z vás v exile urobili, len vrahov.

Ani ste to nepodpísali?

Nepodpísal. Napokon zápisnicu zmenili a bolo tam to, čo som priznal a čo bola pravda. Že som chcel ísť do zahraničia, lebo tu sme boli vylúčení zo všetkých škôl a ja som chcel školu dokončiť u saleziánov. Napriek tomu ma Korbuly odsúdil na 15 rokov väzenia. Spolu celá skupina dostala 308 rokov. V Jáchymove nás síce už nebili, ale ťažko sme pracovali v zdraviu škodlivých uránových baniach. Z väzenia som bol prepustený po siedmich rokoch.                                                                                          



Pridaj komentár