Trpeli sme viac ako iné národy v komunistickom bloku


Socialistická ústava z roku 1960 veľa vymožeností Slovákom a Slovensku nepriniesla

Peter MULÍK – Foto: internet, zdroj: ba.foxy.sk

Návrat Slovákov do ČSR po roku 1945 bez náležitých a záväzných garancií znamenal postupné a masívne obmedzovanie slovenských kompetencií. Slovenský národ trpel viac ako iné národy komunistického „svetového socialistického tábora,“ lebo okrem totalitných praktík strácal aj národnú suverenitu, čo v takej miere ako nás nepostihlo ani Litovčanov, Lotyšov a Estóncov. Zavŕšením tohto trendu bola Ústava ČSSR z roku 1960. Celoštátna konferencia KSČ 5. – 7. júla 1960 prijala dokument Za ďalší rozkvet Československej socialistickej republiky.

sídliská 1 ba.foxy.skPrerokovala návrh a schválila konečné znenie novej ústavy. KSČ prijala záver, že v Československu zvíťazil socializmus a vyriešili sa všetky základné úlohy prechodu od kapitalizmu k socializmu, že sa otvorila cesta k postupnému budovaniu komunizmu. O bezhraničnej manipulácii verejnej mienky a o totalitnom populizme svedčí to, že návrh ústavy ČSSR bol prerokovaný na vyše 47 tisíc verejných schôdzach, na ktorých sa zúčastnili vyše 4 milióny občanov. Novozvolené Národné zhromaždenie ČSR 11. júla 1960 jednomyseľne uzákonilo novú ústavu, a tým vstúpil do platnosti aj nový názov štátu: Československá socialistická republika.

 

ZVÍŤAZIL SOCIALIZMUS?

V úvodnom Vyhlásení ústavy sa píše: „Socializmus v našej krajine zvíťazil! … Pôjdeme ďalej ruka v ruke s bratským Zväzom sovietskych socialistických republík … a krajinami svetovej socialistickej sústavy, ktorej je naša republika pevným článkom … Do čela republiky sa postavila Komunistická strana Československa, osvedčený predvoj.“ V tomto ideologickom duchu sú formulované aj ďalšie články, týkajúce sa konkrétnych oblastí spoločenského života: „Celá kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a výučba sa vedú v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu. Zvykne sa tvrdiť, že Slováci prežili dve totality. Prvú za prvej Slovenskej republiky a druhú pod československou komunistickou vládou. Ak by sme porovnávali totalitné prvky oboch čo do trvania veľmi rozdielnych období, najväčší rozdiel by sme asi našli v postavení súdnej moci, ktorá v rokoch 1939 – 1945 nebola nikdy ovládnutá politickou mocou. Ústava z roku 1960 je najvýraznejším dôkazom totalitnej ideologizácie právneho systému: „Súdy a prokuratúra … chránia socialistický štát, jeho spoločenské zriadenie … Celou svojou činnosťou vychovávajú občanov k oddanosti vlasti a veci socializmu, k zachovávaniu zákonov a pravidiel socialistického spolužitia. … Miestne ľudové súdy prispievajú k upevňovaniu socialistickej zákonnosti, k zaisťovaniu spoločenského poriadku a pravidiel socialistického spolužitia. Sudcovia sú … viazaní jedine právnym poriadkom socialistického štátu. Sú povinní riadiť sa zákonmi a inými právnymi predpismi a vykladať ich v súlade so socialistickým právnym vedomím.

            ■ POSTUP K FEDERALIZÁCII

Ústava ČSSR z roku 1960 nerešpektovala slovenskú národnú suverenitu a spôsobila zánik Zboru povereníkov – ako zvyšku asymetrickej výkonnej moci na Slovensku. Zvýšila pocit krivdy a útlaku Slovákov, ktorý sa iba znásobil už predchádzajúcou pražskou politikou, ako bolo nenaplnenie Košického vládneho programu, odbúranie slovenských kompetencií a prijatie ústavy ČSR z 9. mája 1948. Slovenská otázka sa potláčala najmä za A. Novotného, ktorý sa usiloval o „upevnenie demokratického centralizmu“. Úsilie slovenských komunistov o slovenskú národnú a štátnu svojbytnosť nemohlo byť dôsledné, lebo záujmy vlastného národa podriaďovali ideológii proletárskeho internacionalizmu. Dočasný odmäk komunistického režimu v druhej polovici 60. rokov 20. storočia spôsobil, že sa slovenské elity pokúsili dosiahnuť solídne štátoprávne postavenie Slovenska. A. Dubček otvorene v pléne Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (1967) žiadal demokratizáciu pomerov, zvýšenie právomocí slovenských orgánov. Zásadný obrat aj v prospech slovenskej otázky priniesol až január 1968. Návrh akčného programu ÚV KSČ z konca februára 1968 už počítal s federatívnym riešením štátoprávneho usporiadania ako dlhodobejším procesom. Jednoznačný posun smerom k federácii priniesla konferencia v Smoleniciach 6. – 8. marca 1968, kde sa jej účastníci uzniesli teoreticky spracovať požiadavku federalizácie. Zmenil sa aj kurz politiky SNR a začala sa definitívne aktivizovať za myšlienku federácie. Svoje stanovisko – Vyhlásenie k nastúpenému smeru progresívneho rozvoja československej spoločnosti bolo prijaté symbolicky 14. marca 1968.

 



Pridaj komentár