Mečiarova koncepcia nezapadala do plánov kľúčových geopolitických aktérov
Karol KRPALA – Foto: TASR
Prekvapuje aj zaráža zároveň, že Vladimír Mečiar sa ako jediný z bývalých slovenských premiérov nezúčastnil na galavečere k 20. výročiu štátu. Prečo? Veď Mečiar je už historická osobnosť. A zasluhuje si aj objektívnejšie zhodnotenie ako oficiálne rozširované tvrdenie, že je to politik, ktorý svojou praxou mal posunúť Slovensko k autoritárstvu. Pritom politická zmena v roku 1998 sa dosť neadekvátne vykresľuje s prívlastkami „demokratizácie“.
Nesympatizujem s V. Mečiarom. Jeho politická kultúra a prax však neprekračovala to, čo bolo v tom čase na politickej scéne bežné. Analogické udalosti ako za Mečiarovho vládnutia sa vyskytli aj za Dzurindu často v horšej podobe. Spomeňme napríklad krajne nekultúrne čistky v STV, ktoré jej vtedajší riaditeľ nazval „deratizáciou“ a vládni politici obhajovali tézou, že „vláda predsa musí kontrolovať médiá“. Alebo korupčnú privatizáciu v objeme, pri ktorej „Mečiarovo rozdávanie“ vyzerá liliputánsky a smiešne. Analogické javy po roku 1998 však už neboli zámienkou na obvinenia z autoritárstva.
■ POLITICKÁ PRAX
Bez ohľadu na prax politikov pred rokom 1998 tu existoval politicky pluralitný mediálny systém a štruktúry, ktoré vystupovali ako občianska spoločnosť kriticky proti vláde. V oblasti médií a občianskych združení mala vtedajšia opozícia až prevahu. Po roku 1998 mediálny pluralizmus fakticky zanikol a organizácie, ktoré predtým imitovali „občiansku spoločnosť“, sa ukázali, že sú v skutočnosti „oficiálnou“ občianskou spoločnosťou. Teda štruktúrami financovanými v podstate z jedného zdroja a napojenými na strany establišmentu. Vznikol jednotný front neoliberalisticky orientovaných strán na čele s SDK (SDKÚ), im naklonených oficiálnych médií a „mimovládok“. Tento front ovládol celý politický systém.
Mečiarova moc a prax neprekračovala moc a prax vlád v rokoch 1998 – 2006. Pritom z hľadiska otvorenosti politického systému sa podmienky po roku 1998 zhoršili. Chýbali tu viaceré základné znaky pluralitného politického systému. Tomu zodpovedali aj určité praktiky. Vláda M. Dzurindu sa reprodukovala aj po voľbách 2002, v ktorých väčšina voličov hlasovala za opozičné strany. Rozklad opozície však znemožnil, aby sa spoločenská objednávka prejavila v zložení parlamentu. Ak by sa to stalo napríklad v Bielorusku – pri absencii spomínaných znakov pluralitného systému – západné štáty a médiá by tento režim otvorene nazvali diktatúrou.
■ ÚČELOVÁ KRITIKA
Nemám ilúzie o vláde HZDS v deväťdesiatych rokoch. Označenie V. Mečiara za „autoritatívneho“ a zmeny v roku 1998 ako „demokratické“ je však z pohľadu faktov účelové. Kritiku Mečiarovej vlády a ideologickú podporu toho „správneho koňa“, ako sa vyjadril vtedajší veľvyslanec jednej superveľmoci, nemožno chápať inak ako súčasť podpory určitých politických síl na Slovensku. Tieto sily neboli demokratickejšie, tak ako ani systémové podmienky, ktoré zaviedli po jeho páde. Ich podpora, ktorá spočívala aj v účelovom narábaní s obligátnymi klišé o „slobode“ a „demokracii“, bola vedená politickým záujmom. Mečiar presadzoval ideologickú a geopolitickú koncepciu, ktorá nezapadala do plánov kľúčových geopolitických aktérov na usporiadanie stredoeurópskeho priestoru. Nasledoval obligátny proces: nasadenie „psej hlavy“ vláde a aktívna podpora zmeny politických pomerov. Oficiálny názor po roku 1998 prebral schému o „víťazstve nad mečiarizmom“. Napodobnil tak analogické klišé z 50. rokov, ktoré ospravedlňovalo odstavenie tej časti politického systému, ktorá bola z hľadiska plánovaného projektu nesúrodá. V skutočnosti nemala, analogicky ako Mečiar, zdroje na to, aby mohla zaviesť akýkoľvek „izmus“ či uzavrieť režim. To mohli spraviť až tí, ktorí zavádzali – ako ináč – „demokraciu“. Po roku 1945 a hlavne 1948 „ľudovú“– po roku 1989 a najmä 1998 „liberálnu“.
■ NADIKTOVANÉ MODELY
Príbeh HZDS a V. Mečiara je však len príbehom jedného z viacerých a treba ho zaradiť do širšieho politického kontextu. Dnešný neoliberalistický model, v ktorom žijeme, je výsledkom geopolitických vzťahov po roku 1989 tak, ako bolo budovanie reálneho socializmu á la ZSSR výsledkom delenia sveta po roku 1945. V oboch prípadoch väčšina spoločnosti nepodporovala naoktrojovaný model usporiadania. V roku 1989 – 1990 bola podpora kapitalizmu u nás na úrovni štatistickej odchýlky. Výsledkom tohto rozporu bola logicky potreba uzavretia politického systému tak, aby voličom neposkytoval inú ako „správnu“ alternatívu. Pri rešpektovaní formálneho straníckeho pluralizmu (čo platí dnes a do roku 1960 aj za socializmu) možno režim uzavrieť tak, že určitá časť – napríklad v minulosti KSČ – dosiahne takmer monopolný vzťah k ostatným častiam politického systému. Tie predstavujú hlavne masmédiá a organizácie „oficiálnej“ občianskej spoločnosti. S procesom uzavretia politického režimu bolo spojené nielen budovanie socializmu, ale aj kapitalizmu po roku 1989.
Napriek nástupu Smeru-SD do vlády, jeho nerovnocenná pozícia v systéme je zjavná vo viacerých ohľadoch, čím trochu pripomína „nekomunistické“ strany pred rokom 1989. Hovoriť tu o pluralitnom politicko-mediálnom prostredí či reálnej občianskej spoločnosti je, mierne povedané, priskoro. Nič zásadné sa zatiaľ nezmenilo. Úloha demokratizácie je ešte pred nami.