Úžasná hra síl a jediná možná záchrana


mach šaňo 150 pxDosiahnutie slovenskej štátnosti 14. marca 1939 v spomienkach Alexandra Macha

Alexander MACH

/Dokument z osobného archívu Pavla Čarnogurského, ktorý napísal A. Mach po prepustení z väzenia v roku 1968. Ide o významný dokument, ktorý objasňuje situáciu Slovenska na prelome rokov 1938 – 1939./

V noci na 10. marca 1939 obkolesili vilu na Malej ulici, pamätám si i číslo – 7, nad vysokoškolským internátom Lafranconi v Bratislave, v ktorej som vtedy býval. Guľometné hniezda, plno vojakov, české povely. To už pol roka po vyhlásení autonómie. Vedeli sme, že ju odbúravajú každým novým dňom.

mach šaňo 1968Sotva tri-štyri týždne po 6. októbri dozvedeli sme sa z kruhov generála Prchalu z jeho sídla v Kremnici, že sa chystá vojenská diktatúra na čele s generálom Viestom, Predseda autonómnej vlády Slovenskej krajiny Dr. Jozef Tiso, ako som vybadal, až vtedy sa priblížil k nám „radikálom“, keď dostal správu o pučistických náladách českých generálov a slovenských čechoslovákov.

Dnes sa pripúšťa, že už vo februári 1939 sa pripravil marcový puč, v skutočnosti pripravoval sa už v októbri 1938. My sme mali zachraňovať Slovensko pred plánmi Maďarov a čo nezachránime, pripíše sa na náš účet, bude podkladom slúžiť za propagandu: Hľa, zradcovia, južné Slovensko dali Maďarom a boli by dali celé Slovensko, ak nezakročí generál Viest alebo Homola, za ktorými bol vojenský politik generál Eliáš a jeho trenčiansky štáb českých spravodajcov. Nevedeli sme a nedozvedel som sa ani po rokoch, keď som sedel vo väznici v Leopoldove spolu s bývalými predsedami pražskej vlády Rudolfom Beranom, generálom Syrovým a Dr. Krejčím, všetky podrobnosti plánov na úplné odbúranie autonómie, ale podstatu veci netajili – iba vysvetľovali, že išlo o záchranu „i Slovenska“. Verili aj po Mníchove, že Československo môže jestvovať pod Hitlerovým patronátom a získavali si Hitlera dokazovaním, že Slováci ako národ katolícky, klerikálny, oddaný Rímu, sú nespoľahlivým elementom pre Hitlerove zámery. Dnes je jasné, že Nemci, presnejšie nacisti, využívali Maďarov, Čechov, Poliakov i naše protichodné snahy. Z obavy živili nádeje v beznádejnom položení všetkých proti všetkým. Nič to nemení na veci, že len čo sa zdalo, že prestáva tlak alebo že dokonca nemecký tlak možno zamerať proti Slovensku, vracal sa pražský centralizmus ku starým metódam. Ako sa predtým pod suverenitou Paríža, pod pažravým imperializmom veľkých odškodňoval svojím malým, no ešte pažravejším imperializmom na Slovensku, tak bol ochotný pokračovať v službe nemeckej v starých koľajach. Slovensko by bolo kolóniou kolónie ešte viac než predtým.

  • LEN ČESKÍ DÔSTOJNÍCI

Za celý čas autonómie sme nemohli dostať do slovenských rúk ani jednu jedinú posádku, ani jediné vyššie veliteľstvo. V Nitre, v Trenčíne, v Banskej Bystrici, v Prešove, českí velitelia, českí generáli, už po odsune, ktorý do marca nebol uskutočnený úplne, malo zostať na Slovensku okolo dvetisíc českých žandárov a slovenských malo byť ani nie poldruha tisíca (presné čísla sme uviedli v Slov. Pravde a v Slováku), písal o nich Sidor, rečnil o nich Tiso, Černák, Ďurčanský – i ja. Finančné záležitosti, daňové, štátne dodávky, akoby šlo aj naďalej o kolóniu. Sám Teplanský, teda čechoslovák, varoval, že príde k rozchodu a to vinou Prahy, ak neprestane v doterajšom kurze. Na každom kroku bolo badateľné úsilie dokazovať, že Slováci sú neschopní vládnuť, že nie sú samostatní ani hospodársky, ani na nijakom inom poli. Rozhodujúce boli iné skutočnosti. Fakt, že ČSR sa po Mníchove prosto udržať nemohla. Maďarsko malo zaistené splnenie svojich revizionistických plánov nielen v Ríme, ale i v Berlíne, ba najnovšie aj vo Varšave. Hovorili sme o týchto skutočnostiach s pražskými ministrami Dr. Krejčím a Dr. Fischerom v Bratislave a v Pezinku ešte pred Vianocami 1938. Hovorili sme otvorene zoči-voči o slovenskej štátnej samostatnosti. V Bratislave v decembri 1938, v Tatranskej Lomnici a na Štrbskom Plese v januári 1939. Mali sme rozhovory s viacerými ministrami Beranovej vlády - Dr. Krejčím, Fischerom, Kalfusom, Feierabendom, i so samým Háchom a Beranom. Vedeli jasne a všetko o našom programe, o našich cestách, o našich prejavoch v Sneme a na verejných manifestáciách. Nemožno tvrdiť, že sme niečo podnikali za chrbtom Prahy, aby sme jej „vrazili kudlu do zad“, ako mi to povedal nejeden Čech vo väzení.

My sme operovali poukazmi na hotové, na fakty, na zmluvy, na Horthyho, Beckove, Cianove, Ribbentropove cesty a dohody, ktoré vtedy temer všetky boli „o nás – bez nás“. Anglicko a Francúzsko ponechali Strednú Európu Hitlerovi, aby ju organizoval na ochranu Západu „proti nebezpečenstvu z Východu“, ako sa vtedy odôvodňovali všetky nástupy a ústupy. Nebolo našou vinou, že nie všetci naši hovorili otvorene s Prahou. Niekedy som nechápal Sidora alebo i Dr. Tisu, ale neskoršie sa ukázalo, že mali svoje dôvody mlčať o našom odhodlaní vyhlásiť samostatnosť, tým viac, že ju nechceli vyhlásiť predčasne z obavy pred pažravosťou susedov.

  • HROZBA VEĽKÉHO MAĎARSKA

My radikáli, práve v odkladaní, v evolučnej ceste videli sme najväčšie nebezpečenstvo. Štát sme chceli všetci, iba taktika bola určovaná u jedných mierou strachu, u druhých mierou odvahy, ktorú naši mierni nazývali hazardom. Mával som v predsedníctve strany dlhé a búrlivé boje so senátorom Dr. J. Budayom. Presviedčal som ho, že by bolo najväčším hazardovaním nič nerobiť, „nehazardovať“. Operoval som argumentmi, ktoré nám dávala situácia, logika vývoja, niektoré geopolitické danosti, rozličné protichodné záujmy štátov a národov, ktoré nás ohrozovali, ale ktoré nám súčasne umožňovali manévrovať.

Vedeli sme, že Maďari si už dvadsať rokov získavali všetkých Talianov, Nemcov, Poliakov, ale i Angličanov (Rothermeer) Alexander  Macha Francúzov pre svoje obnovenie „veľkého Maďarska“ a že v prvom rade im šlo o Slovensko. Vedeli sme, že Nemci nie sú a nemôžu byť nadšení plánom Ríma vytvoriť „diagonálu“ taliansko-maďarsko-poľskú. Nemcom išlo o rozbitie Československa, o jeho rozdelenie a ovládanie, ale muselo mať ohľad na svoje zmluvy s Talianskom, Maďarskom a Poľskom. No záujmy i takej malej sily, akou bolo Slovensko, mohlo sa stať mnohonásobne silnejším faktorom zásluhou križujúcich sa interesov našich protivníkov. Akonáhle sa odvážime vyrukovať s myšlienkou: ani nie s Maďarom, ani s Poliakom, ani s Prahou, ktorá bola už roky pre Nemcov ako kedysi Kartágo pre Rím „... ego autem censeo Carthaginem delendam esse“. Bol som pri tom, a môžem povedať povolane, i keď chcem zachovať mieru (ba môžem povedať, nazdávam sa, že je až mojou povinnosťou) o tom, kto prišiel s myšlienkou štátnej samostatnosti a ako sa stalo, že bola nastolená tak, aby ju reprezentovali aj Nemci.

Niečo som v tejto súvislosti povedal už pred Národným súdom a ešte predtým vo svojej zápisničnej výpovedi obžalobcom Dr. Riganovi, Dr. Rašlovi a Dr. Šujanovi roku 1946. Tie zápisnice môžu byť i prameňom i dôkazom. Očakával som so všetkou istotou popravu a chcel som odísť, ako sa patrí. Mal som ešte v dobrej pamäti udalosti, boje a cesty, ktoré viedli k 14. marcu. Ak som vynechal niektoré dáta alebo osoby, stalo sa tak právom a povinnosťou človeka, ktorý nechcel škodiť svojim ľuďom. Povedať pravdu nemusí byť vždy morálne správne. Po tridsaťročnom odstupe, keď už nikomu ňou nemôžem škodiť, naopak keď ňou každému a najmä dobrej veci len poslúžiť môžem, treba povedať pravdu celú.

  • NEBOLO INEJ CESTY

Budú tu veľké ťažkosti, veľké nároky na vieru, na fantáziu, lebo práve viera, nádeje a predstavivosť, potom strach, alebo krajšie povedané – odvaha, ba ešte i povahové vlastnosti, rozličné antagonizmy spolupútnikov, nečakané konverzie alebo zrady, ktoré mohli byť motivované ako návraty k vernosti, teda nie nečestné – emócie i vedecké výpočty, konštrukcie prísnej logiky, ale i proroctvá, skutočnosti i metafyzika. O štáte sme písali, rečnili ako o perspektíve už roky pred jeho vyhlásením. A roku 1938 myšlienka štátu z perspektívy prešla do programu dňa nielen čo východisko zo zúfalého položenia a jediná možná záchrana pred obsadením Maďarmi a čiastočne i Poliakmi, i Nemcami, ale hlavne čo uvedomelý cieľ.

Obžaloba mala po ruke temer všetky moje články a prejavy, ale nemusela ma nimi usvedčovať – naopak – prišli mi vhod, lebo som mal čím dokazovať, že nie Nemci prišli s myšlienkou slovenskej samostatnosti. Ešte sme nevedeli o Hitlerovi, keď sme začali akcie za Clevelandskú zmluvu, teda za štát. Vo zväzku so štátom českým a karpatoruským (neskoršie karpatoukrajinským). Až do Mníchova sme dúfali, že ČSR sa pretvorí na federatívny zväz. Nech sa tak stane zavčasu, nepríde, nemohlo prísť ku Mníchovu. Ale po Mníchove nebolo inej cesty ako oprieť sa o Berlín proti Budapešti. no tak, aby sme sa mohli oprieť súčasne aj o Budapešť a jej partnerov, lebo sme nemohli nevedieť, že Slovenský štát je „menšie zlo“ pre Maďarsko i pre Poľsko, ako Slovensko, vtelené do Ríše spolu s českými krajinami. Pre nás nebolo prekvapením, že Maďarsko a Poľsko sa poponáhľali uznať Slovenskú republiku hneď na druhý deň po jej vyhlásení, keď ešte Nemecko špekulovalo, či by si na náš úkor a nami nezískali i Poľsko i Maďarsko pre užší zväzok. Bola to úžasná hra síl, ktoré nazývame niekedy dejinami a ktoré sme my v tých dňoch neraz nazvali pekelnými.

Nevolili sme spojenectvo s Nemcami z nejakej chorej zaľúbenosti do hitlerovského germánstva. Kde sa len dalo, využívali sme jeho slabé miesta práve tak, ako Nemecko chcelo využívať raz nás proti Maďarom, raz Maďarov proti nám a tak ďalej. I veľký kolos má svoje slabé miesta. Geopolitické danosti, s ktorými sme museli rátať, nezáviseli od nás. My sme nepostavili na čelo Nemecka Hitlera. Nie my sme boli prví, čo sa ponáhľali k Hitlerovi, robili s ním zmluvu – a neboli sme ani poslední. I pred nami i po nás podpisovali pakty s Hitlerom veľmoci, ktorým nehrozilo ani rozkúskovanie, ani obsadenie Maďarskom. A napokon i Horthy i Beck vedeli, že Slováci nechcú obsadzovať Maďarsko, alebo Poľsko – a ponáhľali sa za každým do Kielu alebo Berlína, do Berchtesgadenu alebo Mníchova, keď si ich Hitler pozval. O pozvanie k Hitlerovi usiloval sa dokonca i prezident Beneš, aj keď trochu oneskorene.

  • TISO SA HITLERA NEBÁL

Hitler bol ten istý, keď k nemu išiel Chamberlain alebo Daladier, alebo Stalinov zástupca Molotov, ten istý, ako keď na jeho pozvanie do Berlína cestoval k nemu Dr. Jozef Tiso. K tejto ceste nemalo dôjsť a nemuselo. Bola zbytočnou, bola omylom, bola trestom pre našu vlastnú polovičatosť, nedôslednosť a nedostatok rozhodnosti v pravej chvíli. Pravda, neboli sme pripravení. A nemohli sme veriť ani Maďarom, ani Poliakom. Už 6. októbra 1938 mohol byť vyhlásený Slovenský štát. A nebolo by Protektorátu. Nemci si vtedy nemohli dovoliť obsadenie českých krajín. Maďari by asi neobsadili južné hranice i čisto slovenské kraje južného Slovenska a kto vie, či by vôbec prišlo k viedenskému verdiktu. Čo je však najdôležitejšie: samostatnosť Slovenska sa nedostane do úvodzoviek jej odporcov.

Slovíčkom „keby“ nemožno narábať vážne ani v subjektívnych spomienkach, no i najčistejšie skúmanie a hľadanie pravdy nezaobíde sa bez solídnych hypotéz, inak sa nič nevysvetlí a nikam sa nedostaneme. Len si predstavme, že slovenskí ľudáci, jediná veľká strana Slovenska, ktorá dôsledne a nekompromisne stála na stanovisku slovenskej národnej samobytnosti a vo všetkých demokratických voľbách – ak berieme len slovenské hlasy bez maďarských, českých a iných neslovenských – získala väčšinu slovenských hlasov, v pomníchovskej situácii ponechá vedenie Slovenska rukám povedzme sociálnodemokratického čechoslováka Dérera alebo komunistu Širokého! Už nezmyselnosť, ahistorickosť tejto predstavy hovorí jasnou rečou proti všetkým konštrukciám o zločine jedných a o mravnej bezúhonnosti tých druhých, tých, ktorí na všetko majú už vopred pripravené kopyto. My sme predsa nemuseli vyhlásiť štátnu samostatnosť! Mohli sme ísť na ryby alebo sa utiahnuť do pivnice a popíjať a roniť vlastenecké slzy!

Slovanskí a katolícki bratia Poliaci na severe nám kradli čisto slovenské dediny pomocou Hitlera, svätoštefanské Maďarsko nám pomocou toho samého Hitlera trhalo čisto slovenské kraje na juhu. Keď sa moravskí Slováci chceli pripojiť k Slovensku, pražskí centralisti pomáhali si aj hitlerovskými záujmami proti slovenským. Keď sa potom o pár mesiacov neskoršie malo roztrhať Poľsko, zase bol dobrý Hitler Stalinovi a Stalin Hitlerovi. Len my sme boli vždy zlí, lebo sme sa z obyčajnej slovanskej vzájomnosti nechceli dať okabátiť ani českými centralistami, v jadre už pronemeckými, ani poľskými, ani maďarskými pánmi, ktorí si tak dojímavo nahrávali.

Ak Slovensko dostanú Maďari a Poliaci, vývoj je celkom iný! Ak sa v auguste 1939 nedohodne Berlín s Moskvou o rozdelení sfér, ktorých čiara presekla Poľsko – nemôže sa začať vojna, ale! To slávne a tragické „ale“! Jediný Dr. Jozef Tiso, reprezentant najmenšieho, alebo jedného počtom z najmenších národov, ktorý mal byť obeťou, aby väčšie boli ešte väčšími, odvážil sa v tých dňoch povedať Hitlerovi: ale! Odmietol už hotovú novú mapu, nové hranice okypteného Slovenska a – vyhral!. Vedel, vedeli sme svoju povinnosť a poznali sme mieru svojich možností.

  • SLOVENSKÉ „ALE“

Nech konáme podľa dodatočných zákonov, s ktorými prišli páni, ktorí jedine prezidentovi Slovenskej republiky a jej vláde môžu ďakovať, že neboli popravení (a ktorí potom dali popraviť prezidenta Slovenskej republiky ), nech sa držíme sukieň svojich materí alebo žien, alebo tých rybárskych prútov, „nezaviníme“ druhú svetovú vojnu, nestaneme sa vojnovými zločincami, nebolo by Slovenskej republiky a vari už ani slovenského národa. No my by sme boli ako anjeli!

„Ale“ – : Nech psom tráva rastie, keď kone pokapú!

Takéto meditácie ma držali celú noc (a celé noci) pred 9. májom 1968.



Pridaj komentár