Matúš KUČERA - Uznávaný aj uctievaný vedec a historik svojho národa


Kučera  štvorecNijaká energia slovenskej inteligencie vydaná na dielo národnej slobody nevyšla nazmar

Drahoslav MACHALAFoto: Ladislav LESAY

Inteligencia je prostriedok na prekonávanie prekážok. Je výsadou, ale aj veľkým záväzkom patriť k slovenskej inteligencii, ktorá za zmysel svojho konania považuje to, že sa dobrovoľne sama najíma do služby národu, z ktorého vyšla. Nijakého intelektuála, ktorý cíti vedomie povinnosti voči vlastnému národu, k takejto obete nikto verejne nevyzýva, je to najmä vec nezištného rozhodnutia. Ak sa z tejto dobrovoľnosti k povinnosti stane postoj k životu, potom môže intelektuál pre vlastný národ veľa dokázať. Takýto postoj je vlastný nášmu poprednému historikovi, profesorovi Matúšovi KUČEROVI, ktorý si v týchto dňoch pripomína významné životné jubileum – 80 rokov života.

Španielsky filozof Ortega y Gasset napísal úvahu o úlohe inteligencie v našej dobe: „Stáva sa, že generácie, rovnako ako jednotlivci, veľakrát nezvládnu svoju úlohu a vlastné poslanie nesplnia. Vyskytujú sa generácie neverné samy sebe, ktoré sa spreneveria dejinnému zámeru, ktorý je do nich vložený. Namiesto toho, aby sa podujali s odhodlaním splniť stanovenú úlohu, radšej si hovejú, hluché k naliehavým výzvam svojho poslania, v myšlienkach, záľubách a inštitúciách vytvorených predchádzajúcimi generáciami, ktoré už nezodpovedajú ich temperamentu. Je isté, že táto dezercia z miesta určeného dejinami nie je beztrestná. Previnilá generácia sa vlečie životom v neustálej nezhode samej so sebou, vitálne stroskotá.“

AVANTGARDA POHYBU

Slováci mali veľké šťastie, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, osobitne v rokoch 1963 – 1968, sa sformovala silná slovenská inteligencia, ktorá v Kultúrnom živote a v Smene, ale aj v odborných vedeckých časopisoch položila základy veľkej a systematicky prezentovanej odvahy k emancipácii vlastného národa. Dnes už len pár svedkov vie o statočnosti Miloša Gosiorovského, ktorý nastolil otázku rovnoprávneho postavenia Slovákov v unitárnom Československu a žiadal jeho federalizáciu. Slovenskí novinári, historici, spisovatelia a špičky humanitnej inteligencie spoločne s technickou inteligenciou pochopili, že s príchodom Alexandra Dubčeka sa predsa len otvára príležitosť, aby sa cez výsledky bádania vedy spolupodieľali na riadení štátu a spoločnosti. Aj vtedy platilo, aj dnes platí, že je dobré, ak sú intelektuáli národa a elity avantgardou spoločenského pohybu, ak sú vpredu, v predstihu pred politikou a inšpirujú aj ovplyvňujú jej smerovanie. Výsledkom v podmienkach obmedzenej suverenity po sovietskej okupácii tohto bolo etablovanie federácie a vznik Slovenskej, vtedy socialistickej republiky v roku 1969. Slováci sa k vlastnej štátnej suverenite posúvali postupne, ale cieľavedome, systematicky a zaťato ako baníci, ktorí razia tunel, na konci ktorého svietilo svetlo slobody. Nijaká energia vydaná na dielo slovenskej slobody nevyšla nazmar.

Tak ako bývali redakcie Kultúrneho života a Smeny dielňami slobodného slovenského myslenia, tak sa správali aj humanitné vysoké školy, osobitne filozofická fakulta Univerzity Komenského, na ktorej sociológovia, historici, filozofi a psychológovia slobodomyseľne uvažovali o všetkých, dovtedy zakázaných témach. Rovnako ekonómovia – prof. Hvezdoň Kočtúch, prof. Viktor Pavlenda a prof. Ivan Laluha. Osobitne sa do procesu budovania slovenského sebavedomia zapojili slovenskí historici a archeológovia, archivári, heraldici.

EXPOLÓZIA ODVAHY

Kučera  100 2349aBol to výbuch odvahy hľadať si v európskom priestore vlastné staré korene a ochota prichádzať s novými svojprávnymi koncepciami slovenských dejín, nie dejín na Slovensku.

V tomto ohľade veľa vykonal najmä Daniel Rappant a Branislav Varsik, aby sa k nim pridali tí z mladšej generácie – Richard Marsina, Bohuš Chropovský, Matúš Kučera, Ján Dekan, Jozef Vladár, Titus Kolník, Július Bartl a ďalší.

V tomto ohľade je postavenie profesora Matúša Kučeru skutočne jedinečné. Mladý historik, profesor Martin Homza v úvode k jubilejnej publikácii State a články k slovenskému stredoveku k profesorovej osemdesiatke napísal príznačné hodnotenie: „Matúš Kučera vo svojom vývoji prešiel turbulentnými obdobiami, ktoré nezostali bez vplyvu na vývin jeho osobnosti a historickej tvorby. Treba však povedať, že základné piliere jeho presvedčenia ako historika v nich po celý ten dlhý čas zostali prakticky konštantné. Je to najmä kombinácia metód práce klasicky vzdelaného historika a inovatívnych progresívnych metód, ktoré prinášala doba. No a potom je to najmä láska k hlavnému predmetu svojho bádania, k slovenskému národu, ktorému celé svoje dielo obetoval. Na Slovensku žije len málo vedcov podobných Kučerovi, ktorý od mladosti túžil byť a aj sa stal vedcom a historikom svojho národa. Za túto obetu a vytrvalú obranu ho práve slovenský národ tak spontánne miluje.“

Skúsme si teda v tejto jubilejnej úvahe či malom laudáciu zodpovedať na otázku, prečo si slovenský národ historika profesora Matúša Kučeru tak obľúbil, prečo si ho tak váži?

Predovšetkým za to, že sa nikdy nebál zastať sa Slovákov a bránil po celý život ako vedec ich právo na miesto pod slnkom v strednej Európe, širšie v Európe. Dodával Slovensku dostatok sebavedomia vlastnými objavnými názormi a vedeckým poznaním. Nikdy sa nevyhýbal páliť si prsty pre slovenský národ a nikdy sa neschovával za iných. U Kučeru bol vždy talent v zhode s charakterom, preto sú jeho profesionálne výkony také koncízne a majú dlhodobú kontinuitu. Osobitne túto svoju schopnosť rozvinul v zápase za samostatné Slovensko, keď načas vstúpil do politiky, aby ju ovplyvňoval ako minister školstva SR aj ako diplomat v Chorvátsku a Bosne Hercegovine.

HLÁSNIK ŠTÁTNOSTI

Bol od začiatku za vznik samostatnej Slovenskej republiky a dával to aj pri každej príležitosti hlasno najavo. A tejto pozícii zakladateľa štátu zostal potom verný na každom poste, kam ho, povedané s Ľudovítom Štúrom, „osud hodil“. Ako generálny riaditeľ Slovenského národného múzea zabezpečil súpis všetkých múzejných predmetov a urobil ich sumarizáciu, aby sa nemohli rozkrádať a vyvážať do zahraničia. Bol iniciátorom myšlienky, aby sa Slovensko popri Nemecku, Česku, Poľsku a Maďarsku zapojilo do výstavného projektu Stredná Európa okolo roku 1 000 a vybavil, aby výstavu s rovnakým názvom roku 2002 inštalovali na Bratislavskom hrade. Vtedy zistil, aký je Bratislavský hrad nielen ako reprezentačné miesto Slovenskej národnej rady zanedbaný, ale aj schátraný ako výstavný priestor. Preto hneď verejne vystúpil s požiadavkou rekonštrukcie a obnovenia Bratislavského hradu. Tento jeho hlas volajúceho na púšti vypočula až vláda Roberta Fica a predseda NR SR Pavol Paška návrh profesora Kučeru premenil na skutočnosť. V roku 2009 sa Bratislavský hrad zaskvel v nádhernej bielobe a vysvietený ako nový symbol slovenskej štátnosti, lebo je to reprezentatívna národná kultúrna pamiatka prvého rangu. Navštevuje ju najviac domácich a zahraničných turistov.

Práve v čase, keď už pôsobil opäť ako vysokoškolský pedagóg na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, ale najmä ako spisovateľ, ako budovateľ nezávislého štátu prichádzal M. Kučera s invenčnými nápadmi, ktoré sa ukázali ako nosné. Teda zostal verný úlohe intelektuála, ktorý má povinnosti voči svojmu národu. Sem patrí aj jeho koncepcia Stálej expozície národných dejín Slovensko a Slováci, ktorá by na treťom poschodí renovovaného Bratislavského hradu mala byť najmä poznávacím tunelom vedomostí o historickosti Slovákov.

NOVÝ HRAD

Bratislavský hrad totiž nemá byť opravený iba zvonku, ale po rekonštrukcii musí dostať nový obsah. Kučera spoločne s Kaliským, Darmom, Kuchárom, Laluhom, so Smolcom, s Kolníkom, Rusnákom, Pavlom Števčekom, so Štrelingerom, s Jergušom Ferkom, Magalom a ďalšími z Kongresu slovenskej inteligencie vedome napĺňal myšlienku, ktorú tak precízne sformoval Antonín J. Liem: „Národ prežíva fyzicky vďaka svojej prispôsobivej väčšine, zatiaľ čo menšina, ktorá sa nedokázala alebo nechcela prispôsobiť, zachraňuje jeho ducha, a ten mu potom pomáha v jeho ďalšom živote.“

Kučera 100 2333aNeprispôsobivá, koncízna menšina slovenských národne sebavedomých intelektuálov si počas celého života spievala vlastnú melódiu hymnickej piesne Kto za pravdu horí a podľa jej obsahu aj konala. Výsledkami práce dokázala sebavedome budovať vlastný štát. To, že sa na tejto ceste stretávala s podkupnými žoldniermi, so skupinkou uzavretou v gete sluhovstva, vždy pripravenou konať proti vlastnému štátu, dosvedčuje, ako sa bolo vždy treba vzpriečiť a postaviť janičiarskym súkromným médiám ovládaným zahraničným kapitálom, ktoré sústredene bojujú proti slovenským štátnym a národným záujmom. Bola to pre slovenskú inteligenciu škola spevňovania charakterov. Pevný charakter profesora Matúša Kučeru sa opakovane prejavoval rovnako vo vedeckých sporoch, keď bolo treba obhajovať koncepciu moderných slovenských dejín, ako aj v sporoch ideových, kde zabrzdení spiatočníci vyznávali myšlienky odchádzajúceho sveta.

INŠPIRATÍVNY VZOR

Na postojoch profesora Matúša Kučeru je obdivuhodné, že sa nikdy nenechal zastrašiť a objavnú, vedecky podloženú koncepciu slovenských dejín obhajoval po celý svoj tvorivý život. Známe je jeho krédo vysokoškolského profesora, ktorý prednáša študentom a vychováva mladú generáciu historikov: „Dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí.“ Učil študentov rozmýšľať aj pochybovať, učil ich, aby prejavovali vlastné nezávislé myslenie. A keďže v praxi pochopil, že práve vysokoškolákom chýbajú moderné učebné texty, podujal sa so študentmi, ktorí dnes tvoria „kučerovskú historickú školu“, napísať vysokoškolskú učebnicu pod názvom Slovenské dejiny.

Ak sa niekde stretnete s talentovaným svojprávnym a charakterným vlasteneckým slovenským historikom, môžete si byť istí, že je to študent profesora Matúša Kučeru; takí sú profesori Ján Baďurík, Ján Lukáčka, Robert Letz, Martin Homza, PhDr. Martin Lacko, doc. Ivan Mrva, PhDr. Vladimír Segeš, Mgr. Ivan Varšo, PhD., a mnohí ďalší. Práve táto slobodná aj slobodomyseľná generácia historikov priniesla do slovenského života nové sebavedomie, schopnosť slobodne bádať bez ideologických predsudkov a bez predklonu pred nesvojprávnymi koncepciami českých historikov, ktorých tak radi opisujú alebo im v predklone kopírujú historici – osobitne iniciatívny Dušan Kováč, ale aj Roman Holec, Vincent Mucska, Budapeštou „odkojená“ Marína Zavacká i samoľúby, do seba zahľadený Štefan Holčík či archeológ Eduard Krekovič s manželkou.

KTO ZRADÍ RAZ...

Ktorý suverénny štát by si zo štátnych peňazí, teda z našich daní platil týchto protislovenských duchovných bezdomovcov a odpadlíkov? Vždy sa vyfarbia aj odhalia a zadrapia, ak ide o prepisovanie maďarských šľachtických mien v slovenskom pravopise alebo ak ide o termín „starí Slováci“ či o Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. Toto je tá ortegovská previnilá generácia najatých žoldnierov, ktorá dezertovala z povinnosti voči slovenskému národu. Preto sa len životom vlečie, aby napokon vitálne stroskotala! Odíde do večnosti bez toho, aby si ju Slováci zapamätali. Lebo kto raz zradí, zradí opakovane.

Kredit v národe si môže získať iba človek, ktorý celoživotne, vytrvalo, napriek nepriaznivým podmienkam, často ohováraný a v skúškach charakteru obstál. A to je príklad pána profesora Matúša Kučeru. Vyberal sa vždy tými najneschodnejšími cestami, vyberal si vždy tie najťažšie témy, do ktorých sa nikomu nechcelo pustiť, mal dostatok odvahy aj svedomia, aby dvíhal sebavedomie vlastného národa, ktorý v slobodných časoch nepotrebuje nič iné iba objektívne poznanie o sebe bez predsudkov.

Dostať dnes od trojpísmenkového smetiarskeho denníka nálepku „kontroverzný“ je odkazom pre každého slobodomyseľného Slováka, že každý tzv. kontroverzný je človek pevného charakteru a rýdzim vlastencom.           

■ OBJAVNÉ DIELA

Profesor Matúš Kučera napísal za posledných desať rokov viacero objavných kníh. Posledné desaťročie zarodilo v jeho tvorivej dielni preto, lebo pochopil, že sú isté témy a úlohy, na ktoré sa musí podujať práve on. Vo vydavateľstve Perfekt mu vyšli knihy zo série Cesta dejinami a vo vydavateľstve Matice slovenskej ďalšie objavné knihy. Pripomeňme si túto nádhernú úrodu pána profesora: Stredoveké Slovensko (2002), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2003), Novoveké Slovensko (2004), Postavy Veľkomoravskej histórie (2005), Bratislava a starí Slováci (2009), Slovenské dejiny I. (2008), Kráľ Svätopluk (2010).

Medzitým nezaháľal a napísal knihu, ktorá mapuje slovensko-chorvátske vzťahy a vzájomné ovplyvňovanie Slovákov a Chorvátov počas bohatej histórie. Slovenská verejnosť ešte od neho očakáva II. diel Slovenských dejín, aby sa tento pekný projekt uzavrel a mali z neho radosť slovenskí čitatelia.

Nech by sme sa namáhali, koľko by nám sily stačili, nedá sa postihnúť bohatá prednášková aktivita pána profesora, ktorého často pozývajú na besedy aj na odborné vedecké kolokviá, ale aj jeho práca v Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov, jeho publicistické vystúpenia v Literárnom týždenníku aj v Slovenských pohľadoch.

ROZMERNOSŤ AKTIVÍT

Diapazón jeho aktivít pre Slovensko a slovenský národ je skutočne obdivuhodný. Profesor Matúš Kučera svoj vedecký kredit získal rovnako zahraničí – jeho práce, názory, štúdie a knihy dobre poznajú v Európe. Pritom doma opakovane Slovákov povzbudzuje a vidí ich cestu stáleho vzostupu, ktorú náš národ začal v 20. storočí, v ktorom sám z vlastnej vôle dosiahol založenie samostatného a suverénneho slovenského štátu – Slovenskej republiky. Ako skutočný vlastenec pomáhal tento štát nielen zakladať, ale mu aj slúžil v práci na jeho budovaní. Špeciálne si zaslúži náš obdiv a uznanie v časoch zápasu za obhájenie inštalovania Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na nádvorie Bratislavského hradu. Vedel vždy argumentovať tak, že jeho prenikavé myslenie ohromovalo logikou, aj tým, ako dával fakty do súvislosti, ako vedel z jednotlivosti vytvárať celok, ktorý držal pohromade ako silná stavba. Na každom poste po ňom zostala skvelá manažérska práca ako služba vlastnému národu. Vzácne je aj poznanie, ako sa k svojmu profesorovi správajú jeho študenti, ktorí mu práve teraz v rokoch, keď žne bohatú úrodu svojej múdrosti, vlastnými výkonmi ako mladí vedci robia radosť.

Zo všetkého však chceme vyzdvihnúť jeho projekt aj koncepciu Slovenských dejín, ktorý je síce učebnicou pre vysokoškolákov, ale stal sa doslova bestsellerom pre každého, kto sa chce vo svojej vlasti správať ako vzdelaný a zodpovedný vlastenec. Za toto všetko sa chceme pánovi profesorovi poďakovať, lebo konal vždy nezištne a s láskou k svojmu národu. Na to sa nikdy nezabúda.                                                                                                        



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.