V Európe tikajú časované bomby

Slovensko v zmenenom svete – chaos voľného pádu

Dušan D. KERNÝ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK

 

nový svetSlovensko prežilo rok 2011 v zmenenom svete. Pohľad do spätného zrkadla nám dáva len istú možnosť predpokladať, čo bude v roku budúcom. Slovensko je prepojené s vývojom vo svete a osobitne v Európe nielen členstvom v nástupníckych medzinárodných organizáciách niekdajšej federácie, ale aj novozískaným členstvom predovšetkým v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii a dnes najciteľnejšie vstupom do zóny spoločnej meny euro. Ani jedna z nich si však v roku 2011 neudržala tú podobu, ktorú mala v čase, keď Slovenská republika plnila podmienky pre vstup – toto poznanie patrí medzi najvšeobecnejšie zistenia uplynulého roka.

Najvýraznejšia zmena, ktorá sa prejavila v roku 2011, je vyvrcholenie presunu mocenskej rovnováhy zo Západu na Východ. Spojené štáty nie sú už tou jedinou superveľmocou a najmä americké možnosti nie sú neohraničené. Ohlásené americké stiahnutie vojsk z Afganistanu je len vrcholcom ľadovca neúspešnej politiky vojny proti teroru, vyhlásenej ešte prezidentom G. Bushom.

Geopolitika

        Práve tento rok ukázal naplno rozsah korupcie v Afganistane - to, ako mizli milióny dolárov medzinárodnej pomoci priamo v centrálnej banke Afganistanu, ktorú americkí politici predtým vydávali za vzor reforiem vo vojnou ťažko skúšanej krajine: po rokoch ťažkých, smrtonosných vojenských operácií USA a jej spojenci v Aliancii, medzi nimi Slovensko, nezanechajú dobre spravovaný štát, ale korupčný režim. Dôležité to je z niekoľkých hľadísk: vrcholí tým neúspech, krach celého poňatia vojny proti terorizmu, propaganda tejto vojny a zároveň aj celý „projekt“ vývozu demokracie, politiky „nation building“. „Pri rozprave o stiahnutí vojsk z Afganistanu, čo je cieľom politiky prezidenta USA, vyvstáva otázka, aký režim to vlastne Západ zachránil? O korupcii majú odborníci málo ilúzií, ale počínanie „lúpežníckej ústrednej banky Afganistanu“ v Kábule, kde sa rozdala miliarda dolárov, prekonalo aj najhoršie obavy,“ konštatoval Le Monde diplomatique v tohtoročnom novembrovom vydaní.

Najrozsiahlejšie podujatie USA a Západu, na ktorom sa prakticky bezvýhradne podieľa Slovensko a jeho najrozšírenejšie médiá (podobne ako letecká vojna proti Juhoslávii, „humanitárne bombardovanie“ v ére prezidenta Clintona v roku 1999), sa končí v pomeroch, proti ktorým je Západ bezmocný. To je to zistenie, o ktorom nám hovorí o Západe príbeh Afganistanu.

Kríza Západu

        Zvrátený vývoj finančného kapitalizmu v posledných dvoch desaťročiach sa stal existenčným nebezpečenstvom nielen pre európske demokracie, ale pre celý Západ – nesmieme si nič predstierať: ide o jeho celkovú ekonomickú a finančnú krízu, nie je to celosvetová kríza alebo kríza celého sveta, nie je to kríza Východu, lež kríza Západu. Toto je súhrn názorov britského historika Timothy G. Asha (Der Spiegel 21. novembra 2011). Najmä poznanie, že ide o krízu Západu, je dôležité v mnohých súvislostiach. Na koncoročnom zasadaní rešpektovaného Medzinárodného klubu SR to konštatoval jeho azda najrešpektovanejší člen prof. M. Šikula, doktor vied: kríza je mnohorozmerná a nebola od začiatku dobre definovaná. Vždy dostávala iné mená od hypotekárnej (2008) až po terajšiu finančnú. Je to však aj kríza morálky, morálnych princípov v správaní sa politických a ekonomických špičiek, konštatoval prof. Šikula, vplyvný a mienkotvorný slovenský analytik a šéf skupiny projektu strategického rozvoja Slovenska.Inými slovami, v návrate k tradičným hodnotám morálnosti a v novom poňatí vlastenectva, ako občianskej súdržnosti, sa do istej miery skrýva časť sily umožňujúcej vyrovnať sa s terajšími pomermi. Možno je iróniou dejín, že práve tak, ako bol komunizmus zavlečený na Slovensko zo Západu, tak je aj táto kríza zavlečená zo Západu. S tým rozdielom, že po roku 1946 to bola najprv radikálna politická zmena, ktorú väčšina nechcela, kým teraz je to systém, ktorý v mnohom mal širokú podporu obyvateľstva (otvorené hranice systému Schengen, prijatie spoločnej meny euro, možnosť študovať a pracovať v zahraničí).

Paradoxne, kto najväčšmi varoval pred tým, aké katastrofálne následky bude mať americká vôľa po svetovláde za prezidenta Busha, nebol nikto iný, ako George Soros na stretnutí v Bratislave (za účasti značnej časti terajšej dočasnej vlády). Rozhodné výhrady voči Sorosovej kritike americkej politiky prezidenta Busha a varovanie: „Uvidíte, ako svet pôjde dolu kopcom,“ kritizoval jeden ústavný činiteľ, ktorý teraz opäť mení strany, aby na novej vlne dosurfoval aj do nového volebného obdobia. Vtedy mu samozrejme kritiku odsúdenia konceptu Bushovej politiky Sorosom museli prekladať, lebo slovenský kritik, ktorý rozumie tomu, ako na Slovensku vykladať americkú politiku lepšie ako americký miliardár, mu to nevedel sformulovať v americkej angličtine. Táto pamäť na udalosť v roku 1998 je dôležitá z jedného – a to hlavného dôvodu: ani dobre financované, s trvalou zahraničnou pomocou podporované osoby a organizácie nedokázali vytvoriť vládnu formáciu, ktorá by bola na úrovni problémov doby. Ak sa na to pozrieme pre nás z kľúčového zorného uhla krízových dátumov slovenských dejín, na príbehy konkrétnych osôb uprostred diania či už 19. alebo 20. storočia, prejaví sa ten rozdiel ešte výraznejšie a plastickejšie. Zatiaľ ako vidno z uplynulého poldruha roka, v košiari terajšej koalície zrejme nejestvuje generácia schopná vytvoriť prostredie generujúce politikov a politické a ekonomické koncepcie pre Slovensko v tomto zmenenom svete. Je to svet nepochybne nečakaného vývoja, svet chaosu. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Joseph Stiglitz to formuloval vo svojej knihe analýz terajšej finančnej krízy: nazval ju Voľným pádom. To je definícia dnešného stavu zmeneného sveta.

Na Západe sa dnes otvorene priznáva: mnohé sme v poslednom desaťročí, počínajúc nástupom prezidenta G.W. Busha, hodnotili jednoducho chybne. To inými slovami znamená, že zvrat v roku 1989 síce priniesol historickú zmenu, ale v generáciách, ktoré zažili predchádzajúci systém, i v terajších miliónoch ľudí dorastajúcich v nových podmienkach, sa nezrodil ten historický motor ako v generáciách po vojne, po roku 1945, a v osobnostiach formujúcich svetovú a európsku politiku toho času. A toto sa týka aj Slovenska. Tých, ktorí chaos vo svete doplnili poldruharočným chaosom neschopnosti spravovať územia päťmiliónového štátu, to prinajmenšom oberá o akýkoľvek nárok na sebavedomie.

Európska kríza

Značnej časti Európy sa dotýkajú nedotiahnuté či nedomyslené projekty: prvým z nich je projekt spoločnej meny – euro. Pôvodne vzniklo preto, aby Nemecko a jeho silná marka po zjednotení na 80-miliónový štát nedominovali v rozširujúcej sa Európskej únii 27 štátov. Bola to cena za zjednotenie Nemecka, spoločná mena euro znamenala, že Nemecko sa vzdá hlavného výdobytku povojnového vývoja „nemeckého ekonomického zázraku“ – silnej Deutsche mark. V roku 2011 sa zrazu ukázalo, že francúzsky cieľ – podviazať spoločnou európskou menou Nemecko a jeho európsku politiku sa obrátil proti tomuto zámeru: Nemecko, ktoré bolo štyri desaťročia motorom európskeho zjednotenia, naopak dominuje, a to aj na úkor Francúzska. Spoločnou menou sa dosiahol presný opak toho, čo Paríž na začiatku projektu chcel. Po ťažko zrátateľných schôdzkach na najvyššej úrovni sa sformovalo poznanie: každý doterajší úspech Nemecka, nemeckej politiky, kancelárky Angely Merkelovej, bez ktorej sa dnes v Európe nič neudeje, znamenal zároveň zistenie že v súčasnosti sú dve Európy – štáty, ktoré majú euro, ktoré budú zrejme zrastať, a štáty mimo eurozóny nie natoľko.Európska kríza sa však nerozhoduje na politických schôdzkach, ale aj na finančných trhoch. V Európe tikajú časované bomby – každý mesiac musia európske štáty splácať dlhy, dlhová služba štátu to pokrýva novými pôžičkami, novým predajom štátnych dlhopisov. Finančné trhy dobre vedia, kto si musí koľko požičať – napríklad len Francúzsko potrebuje v piatich rôznych splátkach od decembra do apríla zaplatiť vyše 177 miliárd eur, podobne je na tom Taliansko (180 miliárd eur) či Španielsko (viac ako 67 miliárd). Pri terajšej neistote na finančných trhoch a v bankových kruhoch, pričom desiatky miliárd sú splatné do konca roka, je zrejmé, kto ťahá kratší koniec – finančné trhy vedia, že štáty musia prísť na trh a od naliehavosti závisí aj výška úrokov. Príkladom medzi štátmi Európskej únii je Maďarsko, ktoré je donútené požičiavať si, pravda, po problémovom Grécku, na najvyšší úrok.

 

Vyvažujúca ruka Číny

V roku 2011 sa urýchlil mocenský presun zo Západu na Východ. Priamo pred očami nám to predviedla maďarská politika. V. Orbán vyhlásil pri čínskej návšteve na najvyššej úrovni, že Maďarsko potrebuje nových spojencov na Východe. Snaha Západu získať čínske investície a predať Číne štátne dlhopisy sa dnes odohráva verejne pred očami všetkých – nemožno nevidieť mocenský presun smerom na Východ. Lenže pohľad na výšku čínskych devízových rezerv ukazuje aj vzájomnú prepojenosť, vzájomnú závislosť. Faktom však je, že čínsky „fyzický a ľudský kapitál skôr či neskôr dobehne kapitál Spojených štátov amerických“, ako konštatoval Guo Shuqing z vedenia China Construction Bank. Podľa neho „aktívnejšia Čína pomôže vyriešiť svetovú nerovnováhu ... podpora čínskej mene juan ako medzinárodnej, úplne zameniteľnej meny, napomôže vyriešiť finančné a obchodné problémy“.

 

Ruská asymetrická odpoveď

Nepretržitá snaha reanimovať sovietsku hrozbu a namiesto ZSSR dosadiť Ruskú federáciu s jej plynom nevyšla. Snaha nahradiť hrozbu sovietskych rakiet hrozbou ruského plynu neuspela. V Európe dali do prevádzky priamy plynovod medzi Ruskom a Nemeckom, pripojili sa iné západné štáty. Európsky projekt Nabucco za cca 20 miliárd eur je skôr mŕtvy ako živý. Pripravuje sa aj južné prepojenie Európy a ruských plynových polí. Rusko prežilo vďaka dvom rezervným fondom strategických rezerv a fondu na udržanie životnej úrovne finančnú krízu z európskych štátov najlepšie. Aj keď to poriadne stenčilo jeho rezervy, ukázalo sa, že koncepčnosť architekta ruskej finančnej politiky exministra Kudrina vysoko presiahla priemer a aj nadpriemer v Európskej únii. Aj najtvrdší kritici, ktorí odmietajú terajšie ruské vedenie (napr. L. Ševcovová z amerického Carnegieho centra v Moskve), priznávajú, že životná úroveň sa v Rusku za desaťročie zvýšila päť- až šesť násobne. „Načo by ľudia chodili demonštrovať, keď môžu bez problémov bývať v Berlíne, Londýne či Paríži a vrátiť sa kedy chcú“, o. i. konštatovala pri nedávnych konzultáciách v americkom ministerstve zahraničných vecí. Podľa nezávislého Levada centra (A. Levinson) „lojálnosť k V. V. Putinovi v októbri prejavilo takmer 50 percent voličov, o dva a pol násobne to prevyšuje všetkých ostatných kandidátov dovedna, iné zmeny nevidno“.

Islamský svet

Americká koncepcia zrážky civilizácií – teda zrážky s islamským svetom – sa ukázala byť klamná a nerealistická. Islamizmus nebude určovať beh svetových dejín. Po arabskej jari, vyvolanej v značnej miere vysokými cenami potravín, najmä chleba a obilia dovážaného zo Západu, začalo čoskoro mrznúť. Prudká nerovnováha vyvolaná americkou a spojeneckou inváziou do Iraku vykoľajila rovnováhu na Blízkom východe, a preto Irán má svoje dnešné pozície. Celková svetová hospodárska kríza neposunula iba trvalo mocenské štruktúry, vytvorila aj nové mocenské pomery v obilninách a najmä v genetických osivách. Najmä v nich majú prevahu americké spoločnosti, ktoré stále väčšmi dominujú dodávkami spojenými s tvrdými podmienkami prakticky na všetkých kontinentoch. Tento vývoj nazval Le Monde Diplomatique „potravinovým imperializmom“, ktorý povedie k trvalo rastúcim zvýšeniam cien chleba. To podstatné, čo stojí pred nami v medzinárodných súvislostiach prichádzajúceho roku 2012, bude postavenie človeka v kapitalizme, a to, ako po novom usporiadať Európsku úniu. Podľa bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí J. Fischera (strana zelených) „treba zabudnúť na doterajšiu podobu EÚ, treba ju prestavať, nanovo definovať tak, aby v nej bol skutočný parlament poslancov zvolených v národných voľbách tak za vládne strany, ako aj opozíciu. Únii by tak nevládla komisia a parlament, lebo ani jeden orgán nemá legitimitu od domáceho voliča, nebol zvolený v národných voľbách. To by znamenalo odstrániť terajšiu komisiu a terajší europarlament. Vytvorila by sa politická únia Európy národných štátov.

 



Pridaj komentár