V Norimbergu by trest smrti nedostal

tiso j. portrét štvorec

Ján SMOLEC

Udalosti po novembri 1989 prispeli k tomu, že po dvadsaťročnom novinárskom dištanci ma vtedajší, takpovediac umiernení komunistickí novinári, pracujúci v normalizačnom období, vyzvali, aby som pomohol zrehabilitovať 356 politicky i materiálne zdeptaných „dubčekovských“ novinárov.

Novinárska rehabilitácia spočívala iba v tom, že sa im vrátili novinárske preukazy. Akékoľvek finančné odškodnenie za dvadsaťročné politické i materiálne bezprávie sa odmietlo. Zopár novinárov sa vrátilo do pôvodných redakcií, ale väčšina sa pre vek do redakcií nevrátila.

Ak ešte žijú, stále  živoria, patria medzi najchudobnejších dôchodcov. Ich finančné odškodnenie spolu s ostatnými postihnutými a prenasledovanými dubčekovcami sa niekoľkokrát navrhlo, žiaľ v NR SR sa zamietlo. Proti hlasovali predovšetkým poslanci KDH, ktorí doteraz hádžu komunistov normalizátorov a dubčekovcov   do jedného vreca. Kádeháci obchádzajú fakt, dubčekovcov ŠtB prísnejšie sledovala ako ostatných odporcov režimu. Aj ja som sa mohol vrátiť do redakcie, ale vo veku 58 rokov písať do mládežníckej Smeny sa mi zdalo prehnané. Zhodou okolností Slovenský syndikát novinárov založil vydavateľstvo Tatrapress, a tak ma poverili, aby som ho viedol.

  • SVEDECTVO OBHAJCU

Sedel som v novej funkcii iba niekoľko dní, keď zaklopala na dvere a vzápätí vstúpila do miestnosti žena stredného veku.

– Som dcéra doktora Žabkaya, obhajcu prezidenta Tisa. Otecko štyridsaťtri rokov obhajovaciu reč úspešne schovával, mal ju zamurovanú v komíne. Slováci by si ju mali prečítať. Štyridsať rokov čítali iba o jeho zločinoch. Je čas jeho osobnosť objektívne zhodnotiť.

Trochu si vydýchla a pokračovala.

– Pred dvadsiatimi rokmi som čítavala Smenu, aj vaše reportáže. Nemáte záujem stretnúť sa s otcom?

Na druhý deň som vycestoval do Žiliny, kde obhajca prezidenta Tisu býval. Dcéra mu zatelefonovala, že prídem. Dr. Žabkay absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v roku 1933. Počas štúdií sa zblížil s ľavicovým hnutím. Bol členom Spolku socialistických akademikov. Za slovenského štátu sa politicky neangažoval. Venoval sa advokácii. Obhajoval najmä politicky a rasovo nezamestnaných, preto si vyslúžil pozornosť Ústredne štátnej bezpečnosti. Po roku 1945 vstúpil do komunistickej strany. Lenže v retribučných procesoch pre zmenu obhajoval činiteľov slovenského štátu. Preto ho v roku 1946 vylúčili z komunistickej strany. Pred procesom s prezidentom Tisom katolícki predstavitelia demokratickej strany hľadali vhodného obhajcu. Vybrali Dr. Žabkaya. Poverenie mu podpísali prezidentove sestry Turčeková, Dobiášová a brat Ján Tiso. Obžalovaný prezident mu tiež bez dlhšieho rozmýšľania podpísal plnú moc. Pred Národným súdom vystupoval ako zvolený a nie súdom vymenovaný obhajca.

Sedemdesiatšesťročný advokát Žabkay ma prijal so štipkou určitej nedôvery. Vydavateľstvo, ktoré som reprezentoval, bolo pre neho neznáme. Oprávnene, veď sme nevydali ešte ani jednu knihu. Povolenie na vydanie jeho spomienok som však po prvej návšteve nedostal. A žiaľ ani po druhej. Ale už počas prvej návštevy sa pán Žabkay premenil na ochotného a pútavého rozprávača. Vo mne našiel pozorného, ale aj zvedavého poslucháča.

V druhoradých novinách a časopisoch sa po roku 1989 objavili o prezidentovi Tisovi objektívne články, ale vplyvné ústredné denníky  uverejňovali naďalej iba názory marxisticko-leninských historikov a svetoobčiansky orientovaných novinárov – Židov. Niektorí mali dôvod takto písať, lebo z ich rodín mnohí zahynuli v koncentráku, ale väčšina historikov a publicistov úmyselne obchádzala a prekrúcala udalosti, fakty súvisiace so vznikom prvej Slovenskej republiky a najmä s činmi jej prezidenta Jozefa Tisu. Istý denník,  ktorému tiež šéfoval horlivý svetoobčan, priniesol senzačnú informáciu, že prvý slovenský prezident sa stopercentne nachádza na listine vojnových zločincov.

Priznávam, že v mladosti aj mňa silno ovplyvňovali socialistické výchovné metódy a publikované argumenty. tiso a hitlerDokonca aj ako mladý začínajúci novinár, v začiatkoch bez vysokoškolského vzdelania, som bol pod ich vplyvom. Ale postupne, najmä po stretnutiach so staršími ľuďmi, svedkami života v prvej Slovenskej republike, a po štúdiu historických dokumentov a svedectiev v období politického odmäku, keď sa rozpúšťali ľady totalitného myslenia ( roku 1963), som sa dozvedel aj pozitívne informácie o prezidentovi Tisovi. Napríklad, že udeľoval Židom výnimky, ktoré pred odvozom do pracovných táborov chránili aj členov ich rodiny. Tiso netušil, že Nemci Židov vraždia v plynových peciach,  keď sa o tom po úteku dvoch Židov z Osvienčimu dozvedel, transporty Židov do pracovných táborov zastavil. Dokonca žiadal Hitlera, aby dovolil komisii Červeného kríža tieto hrozné správy prešetriť. Počas druhej návštevy som to obhajcovi prezidenta Tisu pripomenul. Ochotne sa na túto tému rozhovoril a potom napísal aj do knihy:

Národnému súdu žalobcovia nepredložili nijaký doklad o tom, že sa Tiso nachádzal na listine vojnových zločincov. Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny definovala 33 činov, ktoré sa pokladali za vojnové zločiny. Od decembra 1944 do 31. marca 1948 uvedený výbor vyhotovil 60 listín, na ktorých bolo 36 tisíc mien vojakov a politikov, ktorí sa dopustili vojnových zločinov. Medzi týmito menami sa nenachádza ani jeden Slovák, teda ani prezident Tiso. Napriek tomu sa po vojne na Slovensku súdilo prísne a kruto. Z tri a pol milióna žijúcich Slovákov postavili pred súd 33 tisíc obvinených. Päťdesiatpäť odsúdili na trest smrti a až osem tisíc do väzenia. Japonci, ktorí vo vojne v krutosti predstihli dokonca i nemeckých esesákov, postavili pred sudcov iba 5 700 osôb a iba siedmich odsúdili na trest smrti.

Doktor Žabkay odvážne porovnával. Keby Tisa súdili v Norimbergu, určite by ho neodsúdili na trest smrti. Pravdepodobne by ho oslobodili ako von Papena, Schachta a ďalších. Národný súd v Bratislave bol politicky zmanipulovaný tak, aby Tiso odvisol na šibenici. To si želal Beneš, komunisti i čechoslovakisti v demokratickej strane. Na súde nesmel svedčiť židovský rabín ani pokrstení Židia, ktorým prezident udelil výnimky, bratia Gabriel a Ladislav Hoffmanovci napísali o tom v knihe Katolícka cirkev a tragédia slovenských Židov v dokumentoch. Rovnako na procese nesmeli svedčiť partizáni, ktorých Tiso vyprosil z nemeckého zajatia. Tiso sa podľa Žabkaya správal na súde statočne a dôstojne. Samotných obhajcov prekvapil právnou erudíciou v niektorých ústavnoprávnych otázkach, konkrétne v otázke samourčovacieho práva. Nie vždy však bol ochotný počúvať rady obhajcov. Nechcel odsúdiť nemecké ukrutnosti páchané na Slovensku, o ktorých sa dozvedel  z výpovedí svedkov a premietaného filmu na procese. Obhajcom zdôvodňoval, že keby čokoľvek z  obdobia slovenského štátu odsúdil, sudcovia by si to vysvetľovali, že sa zlomil a priznáva vinu.

  • POREVOLUČNÁ CENZÚRA

tiso portret 1Po tretej návšteve doktora Žabkaya som rukopis jeho spomienok a obhajovaciu reč niesol do Bratislavy. Keď som o úmysle vydať jeho spomienky informoval vedenie syndikátu novinárov, v ktorom bola absolútna väčšina komunistov z čias biľakovskej normalizácie, ale tvárili sa už ako veľkí demokrati, zhrozene zalomili rukami a zakázali mi knihu vydať. Cenzúra bola oficiálne zrušená, ale skryte stále fungovala. Proti vydaniu brojili najmä svetoobčiansky orientovaní novinári. Vedením syndikátu novinárov hýbali, ako chceli.

Poriadne nasrdení sme s Romanom Kaliským, Jánom Čomajom a so spisovateľom Lacom Ťažkým pri Karpatskom brandy zapíjali rodiacu sa demokratickú cenzúru.  

Možno aj vďaka inšpirácii, ktorá bola vo fľaške na stole, Laco Ťažký navrhol.

– A čo keby sme do knihy zakomponovali aj spomienky prokurátora Rašlu? Potom knihu možno povolia.

Sprvoti sme oponovali, Rašlove názory na Tisu sú predsa známe. V rámci socialistickej propagandy sa štyridsať rokov neustále opakovali a vbíjali do hláv občanov. Rašla o procese napísal knihu, noviny jeho názory publikovali, zo Žabkayovej obhajoby sa neuverejnil ani riadok. Teraz prišiel čas, aby sme publikovali názory tých, čo štyridsať rokov museli mlčať. Laco Ťažký argumenty chápal, ale pripomenul, že aj Rašla za socializmu sedel v base. Napokon sme sa zhodli, že v knihe, keď to inak nejde, sa dá priestor aj prokurátorovi Rašlovi. Ten ponuku napísať svoje spomienky prijal. Štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave absolvoval v roku 1936. Pôsobil v študentskom hnutí ako predseda Združenia sociálnodemokratických akademikov. Člen KSS bol od roku 1944. Od roku 1939 – 1943 vojenský sudca. Člen povstaleckej SNR. V procese s Dr. J. Tisom, A. Machom a F. Ďurčanským jeden z obžalobcov. V päťdesiatych rokoch odsúdený na doživotný trest. Neskôr rehabilitovaný. Pracoval na Katedre trestného práva UK v Bratislave i UPJŠ v Košiciach.

Časť svojich spomienok mal už spracovaných. Tie do vydavateľstva aj priniesol. Po prvých editorských kontaktoch s ním som vybadal, že je vnútorne presvedčený o tom, že prvý slovenský štát bol fašistický. Naznačil som mu, že fašistický môže byť iba režim a nie štát. Prokurátor Rašla ma tiež presviedčal, že Tiso bol na listine vojnových zločincov, ale na súde to nepreukázal nijakým dokumentom. Dokonca aj v zatýkacej listine sa uvádzala Tisova kolaborácia a nie vojnové zločiny. Aktívny prokurátor, slúžiaci komunistom, napriek tomu, že aj tí ho neskôr poslali za mreže, robil všetko pre to, aby Tisu z amerického zajatia doviedli do Československa, kde na neho čakal pomstychtivý Beneš, ktorý pred procesom vyhlásil, že Tiso musí visieť. Tento výrok Beneša vo svojom rukopise uviedol aj prokurátor Rašla.

S Hitlerom, ktorý ovládol väčšiu časť Európy, kolaborovali aj iní politici a istý čas aj Stalin. Prokurátor Rašla si o Tisových zločinoch húdol svoje. Občas ma nasrdil, tak som mu pripomenul besedu so študentmi v roku 1968 v bratislavskom PKO, na ktorej som sa ako redaktor Smeny zúčastnil. Rašla tvrdo kritizoval pomery v spoločnosti v päťdesiatych rokoch,                              

osobitne sa sústredil na porušovanie socialistickej zákonnosti. Jeden študent mu však pripomenul, že zákony hnusne porušoval aj on, lebo poslal na smrť troch študentov za to, že rozširovali protištátne letáky, a pripomenul mu, že poslal na smrť aj prezidenta Tisa. Prokurátor Rašla odpovedal, že navrhoval trest smrti z presvedčenia a nemá dôvod ho meniť.

V rukopise o procese s Tisom okrem iného napísal:tiso na súde

Okolo procesu s Tisom a spol. sa vynorilo viac problémov. Nijaký právnik, či odborník, a teda ani nikto z politických činiteľov demokratickej strany ( a to ani Jozef Lettrich, Ján Ursíny, ale ani bývalí ľudáci Ján Kempný a Miloš Bugár) nemohol očakávať, že by Národný súd mohol vyniesť iné tresty než trest smrti. SNR síce vydala novelu k nariadeniu č. 33/45 Zb. nar. SNR, aby sa retribučným súdom umožnilo podľa zákona zmierniť alebo zmeniť trest, no iba ako výnimku. Ako som už spomenul, za retribučné delikty (okrem tzv. drobnej kolaborácie) bol stanovený absolútny trest t. j. trest smrti. Aj to bol jeden z dôvodov, že poslanie najmä okresných súdov zlyhalo. Odporovalo totiž právnemu cíteniu hromadne ukladať tresty smrti. Pravda, keď boli vynesené tresty smrti – a niekedy aj vykonané – v prípade menších kolaborantov ako bol Tiso, ktorý mal ako prezident fašistického slovenského štátu najvyššiu politickú zodpovednosť za všetkých a za všetko, ťažko sa dal nájsť nejaký dôvod, aby ho súdili miernejšie. A práve preto sa koncentrovalo celé úsilie kruhov, ktoré sľúbili alebo chceli zachrániť Tisu len na to, aby mu bola udelená milosť.

... Trestný poriadok ustanovuje, že ak súd vyriekne trest smrti, musí sa predseda senátu opýtať, či žiada o udelenie milosti. Daxner ako predseda senátu po prečítaní odôvodnenia rozsudku sa spýtal obžalovaného Tisu, či žiada milosť. Tiso na túto otázku stroho a doslova odpovedal: „Z mravnej povinnosti áno!“ V týchto slovách nebolo ani štipky kajúcnosti (ako sa to teoreticky od odsúdencov predpokladá) a Tiso nevyriekol ani slovo „žiadam“, tobôž nie „prosím“.

Preto vraj prokurátor Rašla musel navrhnúť pre prezidenta trest smrti, ale spoliehal sa, že Beneš mu udelí milosť. V tejto súvislosti začal uvažovať, ak sa udelí Tisovi milosť, bolo by nespravodlivé, aby druhý súdený, minister vnútra Alexander Mach, bol popravený. Prokurátor Rašla oceňoval Machovu kajúcnosť pred súdom, zdala sa mu úprimná. Taký istý názor vraj mal aj inak neúprosný predseda senátu Daxner. Isto k tomu prispela aj skutočnosť, že v prospech Macha svedčil popredný komunista básnik Laco Novomeský, ktorému Mach poskytoval aj dôverné informácie. A preto spolu s Rašlom uvažovali, ako vyriešiť dilemu: miernejšieho vinníka Tisu odsúdiť na trest smrti a hlavného židobijcu Macha iba na dlhoročné väzenie?            

  • ŽIDOBIJCA TREST SMRTI NEDOSTAL

A tak po konečnej úprave rukopisu prokurátor Rašla do knihy napísal, že našli „šalamúnske“ riešenie, pri vynesení rozsudku vylúčia obžalovaného Macha na osobitné pojednávanie. Dôvod vylúčenia bude ten, že Mach sa nemôže osobne zúčastniť na pojednávaní pre „ťažkú chorobu“. Prokurátor Rašla osobne zariaďoval, aby „ťažko chorého“ Macha premiestnili do vojenskej nemocnice. Vybavil cez známych lekárov aj patričné potvrdenia. A tak sa na záverečnom hlavnom pojednávaní Národného súdu vyhlásili tresty smrti iba Tisovi a Ďurčanskému. O dva týždne sa Mach „uzdravil“, ale medzitým  Tisu urýchlene popravili. Macha po „vyzdravení“ odsúdili na 30-ročné väzenie. Vďaka Dubčekovmu socializmu s ľudskou tvárou ho v roku 1968 po odpykaní 23 rokov z väzenia prepustili.

V roku 1953 Rašlovi toto „kamarátstvo“ s Machom zrátali jeho komunistickí kolegovia a odsúdili ho na doživotie. Život prináša paradoxy. Vo väznici v Leopoldove sa odsúdený komunista Rašla stretával s fašistom Machom v záhradkárskom skleníku, v ktorom Mach pracoval  ako záhradník. Aj v knihe priznal, že napriek politickým rozporom ich stretnutia boli  srdečné.

Keď som v Rašlovom rukopise čítal jeho svedectvo o tom, ako sa nafingovala ťažká choroba Macha na pôde Národného súdu, tak som bol aj rád, že ma čechoslovakisti a  umiernení komunisti na syndikáte novinárov donútili vydať aj Rašlove spomienky. Hlavný prokurátor na Národnom súde vlastne potvrdil, že proces so slovenským prezidentom bol politicky i právnicky zmanipulovaný. S  dnes už nebohým JUDr. Tiborom Böhmom, istý čas bol generálny prokurátor, sme po vyjdení knihy uvažovali o možnosti obnovenia procesu s Tisom, lebo bol evidentne zmanipulovaný. Uvažovali sme, aby Tisove „zločiny“ posúdili zahraniční právnici, nedalo sa to zrealizovať okrem iného aj pre obrovské financie, ktoré by taký proces stál. JUDr. T. Böhm vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR tiež nariadil prešetriť dôkaz, či sa Tiso nachádza na listine vojnových zločincov. Výsledok bol negatívny. Svetoobčana Havla vo funkcii česko-slovenského prezidenta išlo vraj kvôli tomu rozpučiť od zlosti. Robil všetko preto, aby T. Böhma z funkcie odvolali. Kniha Proces s Dr. J. Tisom, spomienky obžalobcu a obhajcu, vyšla niekoľko mesiacov po takzvanej nežnej revolúcii v náklade sto tisíc výtlačkov. Slováci si ju kupovali najmä pre spomienky obhajcu Žabkaya. Ešte som vo vydavateľstve Tatrapress editoroval spomienky G. Husáka, ktoré spracoval Viliam Plevza, a posledného šéfa ŠtB generála Alojza Lorenca pod názvom Ministerstvo strachu. Knihy vyšli rovnako vo vyše stotisícových nákladoch. Pre vtedajší syndikát novinárov však bolo vydavateľstvo nerentabilné. Svetoobčania v syndikáte zariadili, aby zaniklo.