Pred 110 rokmi sa narodil F. Štefunko – zakladateľská osobnosť slovenského sochárstva
Vedel prečo a pre koho tvorí
Zuzana FALÁTHOVÁ – Foto: archív SNN
Tohtoročný štvrtý august je pre Slovákov osobitne významný. V tento deň sme si pripomenuli na národných slávnostiach 150. výročie založenia Matice slovenskej. Je to však aj dátum narodenia významného slovenského sochára, medailéra, profesora a národného umelca Fraňa Štefunka (1903 – 1974), ktorý patrí medzi zakladateľské osobnosti nášho moderného sochárstva i medailérstva, pričom podstatná časť jeho tvorby bola spätá s Maticou slovenskou a Martinom, kde prežil štyridsaťdva rokov plodného života.
Narodil sa 4. augusta 1903 vo Farkašíne (dnes Vlčkovce) pri Trnave v chudobnej roľníckej rodine. Otec Rudolf bol roľníkom, matka Terézia kreslila čarovné ornamenty na ľudové výšivky a starý otec Štefunka bol rezbárom. Od detstva ho obklopovalo ľudové umenie a už ako malý chlapec si veľmi obľúbil drevo. Vyrezával z neho rôzne nástroje a hračky. V rodnej dedine navštevoval ľudovú školu, hrával tam aj v ochotníckom divadle.
■ KONIARKOVE KONZULTÁCIE
Málo sa vie o tom, že pre výtvarné umenie objavilo Fraňa Štefunka práve divadlo; v rodisku ho nielen hrával, ale aj maľoval preň kulisy, čo si jeho učitelia nemohli nevšimnúť. Aj v Prahe počas sochárskych štúdií patrilo divadlo k jeho láskam. V stovežatej sa zoznámil s bábkarom Josefom Skupom a aj v Martine pre neho vyrezával bábky...
Chlapcov umelecký talent pobadal nielen učiteľ Dezider Uhrín, ale všimli si ho aj profesori z trnavského gymnázia. Po sprostredkovaní stretnutia odišiel talentovaný študent na „preskúšanie“ do Voderád k sochárovi Jánovi Koniarkovi a po jeho odporúčaní začal v roku 1922 navštevovať Štátnu učebnú dielňu pre spracovanie dreva v Starej Turej, kde sa učil rezbárstvu. Aj na pražskej „umprumke“ začal v roku 1925 študovať rezbárstvo u profesora Zálešáka. O rok neskôr však prešiel do ateliéru k prof. K. Štiplovi a J. Mařatkovi, u ktorých sa učil sochárstvu do roku 1930. V Prahe bol Štefunko členom spolku Detvan a zúčastnil sa i na reštaurátorských prácach Chrámu sv. Víta.
Majster vo svojom ateléri.
■ MARTINSKÉ ROKY
Po vojenčine prichádza do Turčianskeho Svätého Martina – centra slovenskej kultúry. Tu začal pracovať v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností ako učiteľ v rezbárskom kurze. Bol členom viacerých kultúrnych ustanovizní – Umeleckého odboru Matice slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a neskôr členom výboru Matice slovenskej a podpredsedom miestneho odboru Matice slovenskej v Martine. Neskôr bol tiež podpredsedom Bloku slovenských výtvarníkov, spoluzakladateľom a predsedom Družiny výtvarníkov Trojštít v Martine, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a skupiny Život. Začas pracoval aj ako konzervátor v Slovenskom národnom múzeu v Martine, písal články o výtvarnom umení i múzejníctve do Živeny, Národných novín a Elánu, pričinil sa o grafickú úpravu matičných vydaní, dokonca aj ako ilustrátor niektorých kníh. Činný bol tiež publikačne. Okrem toho, že v rokoch 1933 – 1934 viedol v Slovenských pohľadoch pravidelnú rubriku o výtvarnom umení, napísal dve publikácie. Jednu o svojej rodnej dedine s názvom Vlčkovce – Kronika starého Farkašína (1970) a druhú o svojom učiteľovi, sochárovi Jánovi Koniarkovi (1955).
V roku 1969 si na toto obdobie života zaspomínal: „Možno to bola atmosféra Martina tridsiatych rokov. Prišiel som tam a s mnohými poprednými pracovníkmi slovenskej kultúry som sa osobne stretával – so Škultétym, s Krčmérym, Ondrejovom, Benkom... Prítomnosť dopĺňala slávna minulosť mesta. A človeku sa chcelo čímsi prezentovať, uctiť si pamiatku národovcov a aj posilniť v ľuďoch pocit národnej istoty...“
■ PUNCOVANÝ PORTRÉTISTA
„Ako spolupracovník Matice slovenskej krátko po príchode do Martina dostáva výzvu stvárniť bustu Jozefa Škultétyho, čím sa začína portrétna tvorba tak dominujúca v jeho diele. Spodobuje najmä literárne postavy blízke Matici a Martinu a ich stvárňovaniu sa venoval celý ďalší plodný život hľadajúc pre každú figuráciu nielen realitnú podobu, lež aj psychický ponor a kreatívny výklad...“ (Slovenské národné noviny, 18/2003).
Portrét Škultétyho mal veľký úspech. Ocenili ho aj na výstave v Prahe (1933). Všeobecné uznanie umožnilo Štefunkovi usadiť sa v Martine natrvalo. Oženil sa s dcérou miestneho živnostníka Angelou Poljakovou, s ktorou v rokoch 1954 – 1969 vykonával odborný dozor nad úpravami martinského Národného cintorína.
Vybudoval si vlastný ateliér a začal pracovať ako samostatný sochár. Predsavzal si obrátiť sa do našej histórie, zobraziť veľké postavy slovenských dejín. A tak jeho podpis nájdeme pod sochárskymi portrétmi Š. Moysesa, K. Kuzmányho, V. Paulinyho-Tótha, A. Sládkoviča, J. Kalinčiaka, A. Kmeťa, M. Kukučína, P. O. Hviezdoslava, M. Benka, Ľ. Ondrejova a ďalšími. Komornej plastike sa venoval iba okrajovo, ale o to s väčšími nárokmi na jej kvalitu. Významným odborom Štefunkovej tvorby bolo aj medailérstvo. I tu sa vyznačoval decentnosťou a disciplinovanosťou podania.
■ SPOLOČENSKÉ UZNANIE
Fraňo Štefunko sa aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji v SNP. Bol zranený, zajatý a odsúdený na smrť, ale na poslednú chvíľu sa mu podarilo ujsť z väzenia v Ružomberku.
V roku 1949 sa stal profesorom všeobecnej školy sochárskej a monumentálneho sochárstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobil do roku 1971.
V roku 1968 mu prezident ČSSR udelil titul národného umelca.
Umelec zomrel 6. apríla 1974. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Fraňo Štefunko bol človek vzácneho charakteru. Mal rád svoju prácu, neznášal nespravodlivosť a byrokraciu. A hlavne vedel, pre čo a pre koho tvorí...Nepodľahol módnym smerom, zostal svojským, slovenským, národným...