O šikmej zvonici v Pise vie svet, u nás je ich najmenej desať a pozná ich málokto
Text a foto: Emil SEMANCO
Zavše počujeme, že komusi straší vo veži. Nikoho pritom nenapadne skúmať najbližší kostol, zvonicu, tureň, kampanilu alebo podobné stavby, či sa tam neupelešil rarach či iný des. Tak kohosi zahriakneme, keď mu haraší, nemá všetkých doma alebo mu kvapká na karbid. Východniari pritom vedia rázne dodať: Co ci rajbe? Keď kohosi ovládnu raple a vybočenia z normálu, vieme to aj inakšie pomenovať. Nie o tom však budú nasledujúce riadky - ale o skutočných vežových vychýleniach, vybočeniach, stavbárskych, architektonických chybách a uhnutiach od normy, ale aj o pokriveniach, ktoré spôsobili prírodné sily a zásahy živlov - o vežiach, v ktorých straší statika.
V Pise majú jednu šikmú vežu a vie o nej celý svet. Na Slovensku ich máme nie menej ako desať a pozná ich málokto. Tá talianska torre pendente – ako jej vravia domáci – má všelijaké prednosti, veď je renesančná krásavica. Ale aj tie naše stoja za povšimnutie. Prv ako sa za nimi vydáme, pripomeňme si čosi o tom apeninskom turistickom magnete.
Lákavé Toskánsko
Tento región v strednom Taliansku bol vždy územím, kde sa stretávalo mnoho mocenských záujmov. Pochopiteľne, krajšiu oblasť by ste sotva našli na celom Apeninskom polostrove. Pôvabná krajina so stále zelenými kopcami, s úrodnými vinicami a olivovými hájmi mala stále dosť chtivých nápadníkov. Florencia, Pisa, Siena, Lucca aj Pistoia navyše vzájomne súperili o vplyv a svoje miesto na mocenskom výslní. Hľadali spojencov, spájali sa s kadekým, len aby sa stali samostatnými mestskými štátmi. Ktovie, kam až by zašlo drobenie chutného toskánskeho koláča nebyť florentských Mediciovcov, ktorí ich silou znovu pospájali do veľkovojvodstva. Lenže to už predbiehame... V dvanástom storočí, keď pri pisanskom románskom Dóme začala rásť nová veža, Toskánčania sa už takmer nezmestili do kože, takí boli napuchnutí od pýchy a moci, ktorú im so zvrchovanosťou nad Sardíniou veľkodušne daroval cisár Fridrich I. Barbarosa. Z veľkého prístavu v Pise vyrážali na Ligurské more obchodné karavely i vojenské galeóny či galéry a dovážali sem tovar od výmyslu sveta. Na ich palubách často bola aj vojnová korisť, v ktorej nechýbali i mramorové bloky na dostavbu Dómu, baptistéria i patricijských palácov. Ukoristené antické sarkofágy poslúžili ako vzory pre slávnych pisanských sochárov, akým trebárs bol otec renesancie Nicolo Pisano. Tamojší stavitelia ich dokonca neváhali použiť ako dielce do svojich nebotyčných stavebníc!
Hovorieva sa, že pýcha predchádza pád. V architektúre a stavebníctve to zrejme platí od čias Babylonu. A naozaj! Chýrna pisanská mramorová torta, akoby navŕšená do nebies zo samých vzdušných arkád, sa na nesúdržnom podloží postupne nakláňala. Len čo to vtedajší majstri zbadali, práce prerušili a vežu dokončili až v roku 1350 – stosedemdesiatsedem rokov od položenia prvého nosného kameňa. Nuž nosného ako nosného. Na južnej strane sa totiž základy stavby zabárali centimeter po centimetri stále hlbšie, veža sa stáročia nakláňala meter po metri, až túto svetovú turistickú atrakciu v roku 1990 celkom uzavreli, lebo jej hrozilo zrútenie. Vychýlenie od optimálnej stredovej osi dosiahlo štyri metre! Pamiatkari, špecialisti, vynálezcovia a iné múdre hlavy po analýze a otestovaní mnohých nápadov a technických riešení rozhodli sa odoberaním pôdy spod základov veže na severnej strane vrátiť stavbe prijateľné naklonenie. Dosiahnuť aspoň stav spred troch storočí. Vyťahovaním bahenných šúľkov spod zaborených základov cúvli vežu ani nie o pol metra späť. Vraj to postačí, aby svetoznámu pamiatku stabilizovali. Celkom narovnať ju ani nechceli, veď by prišli o lákavú raritu a každoročný príliv turistických peňazí.
Vrbovské a iné zemetrasenia
Nepovedali by ste, ale na Slovensku každý rok máme päť až desať zemetrasení. Nie politických, ale tých naozajstných. Niektoré zaevidujú len citlivé seizmografy, iné pocítia aj ľudia. Také zemetrasenie, pri ktorom sa kývali svietidlá a rinčali krištáľové poháre v nábytkových stenách, bolo u nás aj začiatkom tohto roka. Zďaleka však nemalo silu zemských otrasov z 9. januára 1906 pri Dobrej Vode, keď v pôde vznikali aj dva metre hlboké a vyše tridsať metrov dlhé trhliny. Intenzita otrasov dosiahla štyri až päť stupňov dvanásťdielnej makroseizmickej stupnice. Evidujú ho ako najsilnejšie u nás, lebo ho zaznamenali exaktné meracie prístroje. Určite silnejšie však bolo u nás v roku 1662, keď otrasy uvoľnili časť skalného masívu zo Slavkovského štítu. Ba nemožno ho porovnávať ani len so zemetrasením v roku 2002, po ktorom zistili vážne škody na kostole v Liptovskom Mikuláši... O dva roky neskôr, 13. marca 2004, zasiahlo seizmicky pomerne aktívnu oblasť Malých Karpát, teda aj Dobrú Vodu, ktorá bola pôsobiskom Jána Hollého, aj Beňovským preslávené Vrbové, ďalšie zemetrasenie. Na dvanástich pracoviskách Národnej siete seizmických staníc, ktoré zhodou okolností práve v tom roku pričlenili pod hlavičku Slovenskej akadémie vied, sa o 9. hodine 28. minúte rozkmitali tykadielka citlivých prístrojov. Namerali lokálnu magnitúdu 3,2 – to však nie je sila, ktorá by poškodila múry alebo narobila dajakú väčšiu galibu. Našli sa však Vrbovčania, ktorí vtedy so znepokojením hľadeli na vežu kostola na námestí... Tamojší šikovný richtár, ktorému sa už legenda o kráľovi Madagaskaru videla vyvetraná, po poslednom orkáne, čo zúril na západe Slovenska krátko predtým, podhodil novinárom historku o šikmej veži na tamojšom kostole. Správa sa objavila takmer vo všetkých médiách. Odvtedy priťahuje návštevníkov do Vrbového neďaleko Piešťan nielen Móric Beňovský, ale aj tento unikát.
V rodisku svetobežníckeho dobrodružného grófa uzrel svetlo sveta aj iný známy cestovateľ Jozef Emmanuel, tiež básnik Ján Baltazár Magin, spisovateľ Elo Šándor...; symbolicky i naozaj je tu však už osem rokov na koni sv. Martin, po ktorom je pomenovaný rímskokatolícky gotický kostol z roku 1337, v osemnástom storočí zbarokizovaný a nadstavaný. Jeho štyridsať metrov vysoká veža má stosedemdesiat rokov a nakláňať sa začala v roku 1930. Jej vychýlenie od kolmice je bez jedného centimetra rovný meter.
Krivé kolmice
Šikmú vežu má tiež Kostol svätého Martina v Ivanke pri Nitre. Postavili ho v rokoch 1769 – 1771. Je slovenským rekordérom v pokrivení pôvodne kolmých línií. Jeho veža sa odkláňa od osi o stopäťdesiatpäť centimetrov! Akoby sa v nížine starého koryta Nitry zopakoval dramatický scenár zo stavby zvonice v Pise. Len čo Ivančania kostol dostavali, zistili, že neurobili dobre, keď si miesto na svätostánok vybrali na ílovitom podloží. Stavba praskala a vežu museli ani nie po sto rokoch rozobrať a postaviť nanovo. Aj novú onedlho spevňovali betónovou injektážou a nepomohlo to. Domáci teraz zvedavcov alebo dotieravých obsmŕdačov odbíjajú tým, že vykrivenie veže voľným okom takmer nevidieť. Radšej ich upriamujú na iné miestne pozoruhodnosti – tak ako mňa – na praveké sídlisko na Lúkach-Gergeľovej alebo na senzačný archeologický nález byzantskej cisárskej koruny a zlatej mince cisára Konštantína Monomacha...A do tretice ešte raz Martin. V západnej časti Žitného ostrova blízko Šamorína je obec, ktorú pomenovali po národovcovi Martinovi Hamuliakovi. Kedysi patrila Guttoriovcom a iným zemianskym rodinám. Dnes ju zveľaďujú zámožní Bratislavčania, ktorí tu stavajú sebe a iným na obdiv výstavné domy. Počas povodňových jarí a upršaných mesiacov – ako bol tohtoročný júl – miestni prichádzajú k dunajským hrádzam s obavami, či zadržia tisícročné vody, aby nedopadli ako kedysi obyvatelia Malého Gutora, úplne zničeného povodňami, takými častými na Žitnom ostrove. Blízko hrádze stojí aj malebný románsky kostol z trinásteho storočia, ktorý do dnešných čias niekoľkokrát stavebne upravovali a spevňovali. Jeho veža je vysoká dvadsaťšesť metrov a ako uvádza historik a publicista Igor Janota, jej vychýlenie od ideálnej kolmice je päťdesiatsedem centimetrov.
„Kedysi bol vchod do kostola z priečelia cez vežu, dnes je zamurovaný a do kostola sa vchádza zboka,“ povedala mi ženička, ktorá býva v susedstve a na posledné vyrovnávanie veže spred vari tridsiatich rokov si ešte pamätá. V Podunajskej nížine, ale v jej severnej časti, vyrástol v čase tureckých vojen dôležitý oporný bod – Vráble. Dlho patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V erbe majú svätého Vojtecha. Tamojšiu neorománsku baziliku Preblahoslavenej Panny Márie dal postaviť arcibiskup Claudius Vaszari z vďaky za uzdravenie sa zo zranení po atentáte. Stavba stojí od roku 1901, ale jej veža sadá. Pamätníci tvrdia, že je to následok bombardovania v druhej svetovej vojne. Dnes je jej vychýlenie jeden a pol metra.
Na košickej turni...
Už pri prvom dotyku s Košicami vás na železničnej stanici víta z ampliónov známy nápev pesničky o dvoch holúbkoch: Na košickej turňi dva holubki śedza...Museli to však byť iní vtáčikovia, čo spôsobili, že aj napohľad najkrajšia gotická veža na Slovensku na Dóme sv. Alžbety je krivá. Druhú dodnes nedostavali, aj keď v čase richtárčenia Rudolfa Schustera sa o tom celkom seriózne uvažovalo... Farský kostol s menom tejto svätice sa spomína už v listine pápeža Martina V. z roku 1238. V roku 1378 vyhorel a na jeho mieste podľa vzoru nemeckého Dómu v Xantene začali v niekoľkých etapách budovať nový gotický chrám, na ktorom veľký diel prác urobila stavebná dielňa domáceho majstra Štefana, ale aj kamenári Mikuláša Kromholza z Nisy a majstra Václava z Prahy. Vari títo páni a ich robotníci, možno vojny alebo zemetrasenie v roku 1834 alebo povodeň o jedenásť rokov neskôr sa podpísali pod vychýlenie veže. Zdobí ju dekoratívny veniec a znaky krajín, nad ktorými panoval kráľ Matej Korvín. Veža je vychýlená o štyridsaťpäť centimetrov. Medzi Šarišskou vrchovinou a Čergovským pohorím sa v doline Torysy, ktorou viedla dôležitá obchodná cesta na sever do Poľska, rozvíjalo niekdajšie slobodné kráľovské mesto Sabinov. Práve kráľ Matej mu udelil najvýznamnejšie práva. Spolu s Košicami, Prešovom, Bardejovom a Levočou tvorili od roku 1412 slávnu a prosperujúcu Pentapolitnu. Začiatkom 14. storočia postavili v meste rímskokatolícky Kostol sťatia svätého Jána Krstiteľa, ktorého veža je podľa meraní odborníkov tiež krivá. Ak by sme od rímsy zvonice spustili olovnicu k jej základom, namerali by sme odchýlku takmer pol metra.
Aj majster sa utne
Nuž stávalo sa kadečo aj tým najväčším majstrom. Skúsený staviteľ Mikuláš Parlirer, ktorý v Bardejove staval Kostol svätého Egídia, musel v istej fáze budovania múry chrámu rozobrať a postaviť nanovo, inak by sa boli zrútili. Obyčajne však boli českí parléři a slovenskí palieri v inej pozícii a stavať nanovo museli ich nedôslední alebo darebácki podriadení. A keď mali majstri od kelne a žufane pichandovskú náturu – teda takú, akú dal svojmu hrdinovi Samovi Pichandovi autor Peter Jaroš v Tisícročnej včele – vedeli vtipne a originálne podpichnúť murárskych zelenáčov a narovnať im pritom aj charakter. Pri odflinknutom múre si len tak úchytkom a dobromyseľne povzdychli: „Čože je to stavať kostol, ale gáter...“ Akoby drevená šopa na rezanie dosiek mala byť vrcholom stavbárskeho kumštu. Mysleli to dobre a posmeškom len dávali do rovnováhy, čo neskúsenosť pokrivila. Kto nebol krivák, chápal žart i dobrú radu. Sám som to zažil.
Nespomínam si, žeby o banskobystrickej Hodinovej veži bola pesnička ako o tej, na ktorej smutno bijú trenčianske hodiny... Vrabce však o nej čvirikajú, že inak precízni talianski architekti a stavitelia z rodiny di Pauli ju tiež postavili nakrivo. Zrejme mali vtedy pri stavaní protitureckej obrany našich banských miest veľmi naponáhlo. Vežu v renesančnom duchu pristavali k staršej mestskej vážnici ako jej súčasť v roku 1552. Pravda, svoju chybu by nepriznali ani na mučidlách, ktoré boli umiestnené v suteréne. Vážnicovú alebo Zelenú vežu potom niekoľkokrát prestavovali. V roku 1665 dostala novú kamennú pavlač a koncom osemnásteho storočia najvrchnejšie, neskorobarokové podlažie s helmovou strechou. Možno až vtedy narušili jej statiku. Skrátka, jej vychýlenie je vyše pol metra.
Maliar Jozef Božetech Klemens, ktorý istý čas pôsobil v Novom Meste nad Váhom, okom školeného výtvarníka spozoroval, že veža tamojšieho prepoštského Kostola Panny Márie z trinásteho storočia nie je najrovnejšia. Jej odchýlku neskôr potvrdili odborné expertízy.Iba odborníci registrujú šikmosť klasicistickej zvonice v obci Bohatá v okrese Komárno. A ak by sme chceli byť celkom dôslední, aj drevená zvonica z minulého storočia, ktorá stávala na murovanom základe v kúpeľoch Dudince, bola viditeľne šikmá. Zaujímavejšie tu však sú Rímske kúpele – kamenné vane vysekané v travertínovej kope, kde sa stále sprítomňuje legenda o veliteľovi rímskych légií a víle Dudinke, ktorá mu zachránila syna a svojich miestnych chránencov od otroctva. Z dvoch nových kostolov, čo tu v posledných rokoch vyrástli, je určite vydarenejší ten od nášho architekta Jozefa Liščáka. Rakúsky staviteľ zvučného mena svoje dielo zotročil. Slušne povedané – predimenzoval a nezvládol. Ale to možno povedať o mnohých slovenských kostoloch z posledných rokov. Šikmé veže sú v nich skoro pravidlom, ale aj kvalita architektúry akoby sa viezla po tých šikminách až kamsi do bahna pod základy. Pokrivkáva, ak rovno nepadá! Ale to už je na iné rozprávanie.