Viedenská arbitráž 1938: Vzali nám vtedy tretinu ornej pôdy


arbitráž - štvorecVerdikt Viedenskej arbitráže pred 75 rokmi – čierny deň v dejinách Slovenska

Vzali nám vtedy tretinu ornej pôdy

Ján ČOMAJ – Foto: Ferdinand VRÁBEL

V Mníchove sa 30. 9. 1938 veľmoci dohodli o odstúpení značnej časti Česka – tzv. Sudet – Hitlerovmu Nemecku s tým, že prípadné územné požiadavky Maďarska a Poľska voči ČSR sa budú riešiť medzi zainteresovanými krajinami – v prípade, že sa nedohodnú, rozhodnú mocnosti. K dohode nedošlo, ale Británia a Francúzsko sa vzdali rozhodujúceho práva. O novej hranici Slovenska rozhodli preto 2. 11. 1938 Nemecko a Taliansko, presnejšie ich ministri zahraničia.

Krátko po Mníchove, keď sa veľmoci naivne nazdávali, že Hitlera podhodenou kosťou – pohraničnými oblasťami Česka – nasýtili a že naveky bude svätý pokoj, ozvali sa Maďari. A hrdé veľmoci, tváriace sa ako majitelia sveta, nechali ich drzé územné požiadavky, len pár rokov po konečných záveroch v Trianonskom paláci versaillského komplexu, na rozhodnutie  „nezávislým“ arbitrom. Boli nimi dvaja grófi – jeden nemecký, von Ribbentrop, jeden taliansky, Ciano, jeden minister zahraničných vecí Hitlerovho Nemecka, druhý Mussoliniho Talianska. A tí dvaja sudcovia „v územnom spore Maďarska, ČSR a Rumunska“ vyniesli ako „nezávislí arbitri“ dva roky po sebe dva verdikty. Prvé rozhodnutie: Maďarsko dostane ako súčasť svojho zvrchovaného územia 12 000 štvorcových kilometrov južného Slovenska a vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Druhý verdikt odznel o dva roky, keď Maďarsku prisúdili 43 000 štvorcových kilometrov rumunského územia, celé severné Sedmohradsko s vyše dvoma miliónmi obyvateľov.

HRANICA Z KOLÍKOV

arbitráž  1

J. Tiso a Kánya v Komárne.

Jožko Hnitka tušil, že dedina, do ktorej sa pred pár rokmi presťahovali z Hlineného, leží v ohrozenej zóne, že aj ona pravdepodobne padla za obeť. No v tom virvare udalostí sa ani presne nevedelo, kadiaľ v skutočnosti pôjde hranica. Arbitri ju stanovili (od západu na východ) len veľmi zhruba, vymenovali mestá, čo sa odkroja od Slovenska – a všetko na juh od nich pripadne Maďarom: Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany, aj mapu, ale v takej mierke, že sa podľa nej nedalo presne orientovať. Dobre, spomenuté mestá budú už Maďarsko... A čo dediny, čo nie sú celkom zjavne na juh od nich?

Našťastie sa už nemusíme takýmito problémami zaoberať, takže nemusíme ani rozmýšľať, aký je rozdiel medzi delimitáciou a demarkáciou hraníc. Na neslávnych viedenských rokovaniach delimitovali neslávni arbitri. Delimitovali – teda hrubou ceruzkou naznačili na mape hranicu. Demarkovali však zememerači a kolíky tĺkli vojaci v teréne. A tak si povedzme gróf Eszterházy zavolal veliteľa jednej demarkačnej skupinky kolíky tlčúcich vojačikov na cigaru, koňak a kávu, posedeli, pofajčili, popili, až nadporučík veľkoryso prikývol, že pána grófa chápe a veľmi rád mu vyhovie, najmä ak je to ešte na prospech Slovenska – kolíky vojaci zatĺkali o pár sto metrov južnejšie, ako mali. Grófovi, pravdaže, nešlo o to, aby Slovensku zachránil päť-šesť hektárov územia, ale akurát na nich sa rozprestierali jeho najkrajšie ovocné sady. A z obchodného hľadiska bolo oveľa výhodnejšie, aby zostali na Slovensku, ako by mali pripadnúť do Maďarska. Tam bola ovocinárska konkurencia neporovnateľne väčšia a ceny nižšie ako u nás. V Maďarsku by bol jeden z mnohých, na Slovensku bude pán. Aj osobne radšej zostal na Slovensku, ako by sa mal poklonkovať akémusi vyslúženému c. a k. admirálovi, navyše keď  ešte s istotou rátal aj s poslaneckým mandátom v slovenskom parlamente. On sám pre seba viedenskú arbitráž nepotreboval. A keď už bola, nech mu padne na úžitok! Všetko zlé je na niečo dobré.

Jednoducho – niekoľko dní sa nevedelo, kadiaľ presne pobeží nová hranica, ak sa len okamžite nedovalili maďarské vojská, v horšom prípade a oveľa častejšie nedočkavé jednotky maďarských militantných civilistov – domobrany, teda honvédov, a nezačali vyháňať, rabovať, obsadzovať ešte skôr, ako doznela správa z rádia.

HROZNÉ DNI

Možno ani nie tak pre štát, ten sa akosi prispôsobil, politické panstvo zutekalo alebo sa pripravovalo na útek, pán prezident Beneš sa už zariaďoval na dlhodobý pobyt v Londýne, ale najmä pre drobných ľudí z mestečiek a dedín na juhu Slovenska to boli hrozné dni. Rusíni na východe si už aj zvykli, že sa vlády nad nimi striedali ako počasie. Mali na to neskôr aj vtipy, povedzme ten o mužovi, čo sa narodil v Uhorsku, maturoval v Československu, narukoval v Maďarsku,  ženil sa v Sovietskom zväze, pracoval na ukrajinskej štátnej železnici – a pritom sa po celý život nepohol z Mukačeva.

arbitráž 2

Maďari s radosťou v roku 1938 premiestňovali koly označujúce hranice. Slovensko prišlo o významnú časť južného územia.

Aj počasie začiatkom novembra 1938 bolo hrozné. Fúkal protivný vietor. Keď nepršalo, aspoň mrholilo. Nadránom sadla na polia, cesty a celý kraj nevľúdna a mrazivá hmla. Keď večer do niektorej zabratej dediny vpadla maďarská ozbrojená moc, boli ľudia, čo si želali, aby nepadala hmla a súmrak, ale radšej nech sa na tento zdivočený svet zrúti celá obloha. Rozkaz bol všade rovnaký, len intenzita hlasu a spôsoby sa o čosi líšili – vojsko reprezentovali, povely vydávali a plnenie rozkazu kontrolovali maďarskí dôstojníci, neraz aj synovia zmiešaných manželstiev, ako to v pohraničí býva, honvédi však vystupovali ako hulváti, dobrovoľné jednotky bojachtivých dedinských mladíkov a mestských štricákov, na ich čele najagilnejší frajeríkovia, bohorovne sa tváriaci, dôležití a hrdí, že môžu rozhodovať o osudoch ľudí. Do rána museli rodiny opustiť gazdovstvo a odviezť si z neho toľko, čo dokázali naložiť na rebrinový voz. Kravy, kozy, žrebce, psík... Sviňa pod lavičkou s gazdom a gazdinou. Deti v perinách. Dospievajúce a dospelé pešo za vozom. Kone v záprahu. Pre štátnych úradníkov sa ich československý zamestnávateľ obyčajne usiloval zabezpečiť nákladné auto z vlastných zdrojov, od špeditérskych firiem, niekedy aj od armády, ktorá však mala dosť svojich starostí so sťahovaním kasární, posádok, skladov, munície, zbraní, vysunutých stanovíšť, finančnej stráže a úradov štátnej správy. Treba mať pritom na mysli, že áut v tých časoch nebolo ani zďaleka toľko ako dnes a korby mali malé, len o čosi väčšie ako rebrinák.

Niekde boli slušní maďarskí velitelia, úradníkom a učiteľom ponúkli vlastné nákladné autá. Niektorých, obľúbených medzi maďarskými spoluobčanmi, dokonca prehovárali, aby zostali, že im oni sami vybavia povolenie na pobyt. Ľudia, ktorých k miestu nepútala pôda, obyčajne však nepodľahli zvodom. Najviac ak prijali ponuku na odvoz, to bolo všetko. Ani to nebolo jednoduché. Maďarské nákladiaky mohli len po novú hranicu. Tam museli ľudia všetko vyložiť a čakať – v hmle, mrholení a zime aj dva-tri dni, kým po nich príde auto zo slovenskej strany. Hrozné aj pomyslieť. Väčšina rodín s deťmi. A tých bývalo vtedy oveľa viac ako dnes.

STRATENÉ DEDINY

O piatej popoludní sa zotmelo a ráno museli byť domy, stavania, maštale, prázdne. Najneskôr do obeda. Inak by rodinu odšikovala na hranicu eskorta – ale už bez batožiny. Len s batôžkami. A bez statku, ošípaných, zajacov, husí, kačiek, sliepok a kohútov, z tých si mohli honvédi a žandári šklbať z chvosta perie na svoje čapice.                

Nečudujme sa však, že veľa slovenských sedliackych rodín tu zostalo. Vedeli, či aspoň tušili, čo ich v Horthyho Maďarsku, s rozvášneným nacionalizmom, so stopami po revolučnom šafárení Bélu Kuna a dôsledkoch svetovej hospodárskej krízy, čaká. Tu však mali svoje poorané polia, zasiatu oziminu, rozvezený, rozmetaný, zaoraný alebo aspoň nachystaný hnoj, tu mali plnú sýpku zrna na mletie a osivo, v chlieve dve-tri mangalice, v maštali dojnice a teliatko, pár volov, pár koní a zajace, čo im behali pod nohami, kozy na spásanie divých kríkov a na mliečko proti tubere, ovečky, čo sa na jar dávali juhásovi do opatery za pol úžitku, plný kurín hydiny s namysleným kohútom, pár vykŕmených husí, psa, čo to tu všetko strážil a dirigoval, a na kopčeku vinica, taká akurát, aby od úrody k úrode nemusel gazda troviť v konzume a každé ráno nalačno si mohol dať za pohár kresťansky naliateho vína alebo z druháka pohárik terkelice ... Opustite to všetko! Veď aj pomyslenie je strašné. Srdce ide roztrhnúť.

Stratili sme aj dediny na hornom konci Slovenska, ktoré v tom chaotickom čase obsadili Poliaci, a ešte dve obce, ktoré anexovali Nemci (Petržalku, v tom čase najväčšiu dedinu v Európe, ktorá mala vyše dvadsaťtisíc obyvateľov; a Devín, s hrdým symbolom prvého štátu Slovákov, hradom nad sútokom Moravy a Dunaja). Slovensko v jednej chvíli prišlo takmer o štvrtinu územia – zhruba jedenásťtisíc štvorcových kilometrov – tridsať percent kovových rúd, tretinu ornej pôdy, štyridsať percent plôch pšenice, polovicu vinohradov, dve tretiny kukurice a deväťdesiat percent zeme, na ktorej sa pestoval tabak. Lenže nad tým ľudia nemali ani kedy rozmýšľať. Bolo treba baliť, nakladať, priahať, ísť.

BEZ DOMOVA

Práve vtedy sa Jozef vracal z vojenčiny domov. Už ho do dediny nepustili. Zastavili ho ešte naši vojaci. Podaktorí sa mu smiali, že asi nečíta noviny. Dedinka je pustá, vraví jeden, ani duše. Pomáhali sme im v transporte. Takmer nik tam nezostal. A kam sa sťahovali? Ako kto. A kde ich nájdem, zvýšil hlas Jozef. Mykli plecami. Pánbohvie. Rozišli sa na všetky strany. Kto kde mohol. Všelikam. Počúvaj, kamarát, vraví jeden z vojakov, keď sa dozvedel, že Jožko sa práve vracia z vojenskej prezenčnej služby, ty sa aj tak musíš hlásiť v domovskej obci, aj tak ti treba zájsť do dediny, skade pochádzaš, a na okresnú vojenskú správu, taký je zákon. A v domovskej obci budú vedieť, kam sa podeli tvoji rodičia a celá família. Museli im to nahlásiť. Ak by aj ešte nestihli, nič to, aj úrady sa medzi sebou informujú, neboj sa, daňovník im neunikne! Taký je poriadok. Tak sa vybral do Turzovky, kde bol matričný úrad aj pre Hlinené...

Z knihy Jána Čomaja MÚROM PROTI HLAVE – životopisnej črte o zakázanom spisovateľovi Jozefovi Hnitkovi, ktorá vychádza Kysuckom múzeu v Čadci –, kde je aj stať o Viedenskej arbitráži a nasledujúcich čiernych dňoch Slovenska.

 

Pripájame aj oficiálne stanovisko Matice slovenskej na danú tému:

K 2. novembru 1938

Pred 65 rokmi – 2. novembra 1938 – podpísali nemecký a taliansky minister zahraničia Ribbentrop a Ciano tzv. Viedenskú arbitráž, čo bol diktát zo strany veľmocí voči Slovensku na nátlak Maďarska na zmenu hraníc. Slovensko prišlo o pätinu svojho územia a o viac ako 850 tisíc obyvateľov, z ktorých iba necelá polovica (405 808) bola maďarskej národnosti. Čoskoro horthyovské Maďarsko obsadilo Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu i Košice, kam vpochodoval na bielom koni diktátor Mikloš Horthy. Je historickým faktom, že nadšene ho vítali predstavitelia maďarskej menšiny na čele s Jánošom Esterházim. Nasledovali roky tvrdého útlaku všetkého slovenského na okupovanom území, ktoré na sklonku druhej svetovej vojny vyvrcholili terorom nyilassyovcov osobitne proti Slovákom a Židom.

Matica slovenská pri pripomienke tohto neblahého jubilea chce vzdať hold všetkým obetiam postihnutých oblastí južného Slovenska. Našim cieľom je zjednocovať občanov Slovenska v záujme tradičného pokojného spolunažívania na jazykovo zmiešanom území. Nech nám k tomu poslúži aj smutný odkaz 2. november 1938 ako memento pre všetkých zodpovedných.

2. novembra 2013.

Za Maticu slovenskú: Marián Tkáč, predseda





Pridaj komentár