Do školstva za pedagógov by mala ísť intelektuálna elita, výkvet nášho národa
Výkrik smädného v spúšti nášho školstva
Peter KOZOLKA – Foto: archív SNN
Vo verejnej mienke v poslednom čase zarezonovala správa o výsledkoch slovenského školstva po medzinárodnom testovaní. Bola viac ako znepokojujúca. K tým, čo sa na týchto nelichotivých výsledkoch podpísali, čo ich vlastne produkujú, by sa najradšej neprihlásil nikto, tí rafinovanejší sa tvária podľa známeho: ja nič ja muzikant, tí naivnejší sú nemilo prekvapení.
Ak publikované neradostné zistenia skutočne niekoho trápia, tak sú to tí, ktorých zárobky či dôchodky sú podpriemerné. Tí, ktorým ešte – ako ste to nedávno napísali v SNN – bije v hrudi slovenské srdce. Učil som štyridsať rokov (bežne sa k tomu nepriznávam) a bol som, žiaľbohu, priamym účastníkom strmhlavého pádu nášho školstva po roku 1989. Musím poznamenať, že som bol aj v japonských, amerických, kanadských, španielskych, vo švédskych a v iných školách, a keď som chcel to dobré a možné z nich aplikovať na svojom školskom piesočku, povedali mi politickí nominanti, že „osvietencov“ nepotrebujú. Uchoval som si korešpondenciu, v ktorej píšem vedúcej Pedagogického odboru Matice slovenskej: „... Ak nenastane v našom školstve bezodkladná náprava, budem o pätnásť rokov očakávať, kto sa prihlási k zodpovednosti za budúci (dnes už súčasný) katastrofálny stav v školstve.“ Nie som šťastný, že sa mi predpovede splnili. V mojej hrudi ešte slovenské srdce bije a na mojom dome veje slovenská zástava.
■ NIET ĽUDÍ...
Ako samozvaný, a teda nevítaný hosť zúčastnil som sa v roku 2000 na zasadaní expertnej skupiny pre projekt ministerstva školstva Milénium. Pre člena Pedagogického odboru MS nebolo ani cestovné, ani lístok na obed. Nemal som hlasovacie právo a keď som sa chcel aspoň cez prestávku porozprávať, nemohol som, lebo sa tam nehovorilo po slovensky...
Považujem za úspech, že nás ako delegáciu matičiarov prijal vtedajší minister Ftáčnik. Prijal, a to bolo všetko. Predložil som mu vtedy návrh, že by bolo dobré do nových projektov zapracovať aj kresťanský motív, ako je to v nórskom modeli. Zodpovedalo by to kontinuálnemu vývinu i humanizácii školy. Navrhol som mu, aby sme do vyučovacieho procesu na základných školách zahrnuli aj výchovu k vlastenectvu, národnému povedomiu, organizácii práce, rodinnej ekonomike a výchovu k občianskej statočnosti. Po krátkej odmlke povedal: A kto by to už učil? Očakával som, že sa to po nástupe národne orientovaného ministra zmení. Nič sa nestalo. Najiniciatívnejším sa mi preto javí László Szigeti, žiaľ nie pre to, čo som ja chcel... Hovoril som tiež o bezodkladnej terapii vo vyučovaní dejepisu, ktorá nutne predpokladá učebnice, v ktorých nebudú deformované a zamlčiavané dejiny. Namiesto jednej, dvoch hodín dejepisu týždenne štyri hodiny, ako je to v Peru, ale i v susednom Maďarsku. Videl som, ako Japonci učia dejepis v Panteóne, na miestach udalostí. My Panteón nemáme, ale máme pamätníky! Ja som bol ako učiteľ dejepisu v Mútnom (Horná Orava) so žiakmi pri Vozokánskom levovi, v Černovej, na Strečne, v Bíni... V roku Svätopluka by sa patrilo ísť k jeho monumentu na Bratislavský hrad a na 150. výročie narodenia A. Hlinku k jeho pomníku v Ružomberku, v Ružinove alebo k súsošiu Rázusa a Hlinku do Zvolena a porozprávať žiakom príbehy spojené s týmto veľkým mužom..
■ LIPKA Z JAPONSKA
Smiali sme sa po novembrovom prevrate do popuku na spartakiádach, na záujmovej a krúžkovej činnosti, ktorou sme žiakov odpútavali od nudy, zločinnosti, drog. Kto už len dnes má záujem zamýšľať sa nad osožnosťou organizovanej detskej činnosti! Bol som v japonskej škole, v ktorej zo šesťsto žiakov dvestopäťdesiat spievalo v štyroch speváckych zboroch. To ste mali vidieť, keď pol tisícky malých školákov s lesklými čiernymi vláskami burácalo dovtedy, kým sa dirigent neobrátil smerom k spevokolu a nezdvihol ruky. Vtedy azda nejaký čarodejník vypol v telocvični zvuk. Nad rozžiarenými očkami sa nepohli obrvy a po skončení skladby – i tej našej Horela lipka, horela, ktorú majú v Japonsku ako skvost v učebniciach hudobnej výchovy – nasledovala frenetická demonštrácia radosti, krásy a lásky. Neodporúčam vám organizovať spevácky koncert žiakom našej školy! Bol som raz svedkom, ako náš moderátor prišiel s detským auditóriom do konfliktu. Triedne učiteľky, ktoré sedeli pohromade, to nezvládli, a pravdupovediac ani sa o to neusilovali.
Dal som sa ešte ako šesťdesiatosemročný nahovoriť na ročné zastupovanie na základnej škole. Nech mi milostivý pánbožko odpustí moje doterajšie previnenia! Tých žiakov, ktorých som začal učiť a vychovávať v roku 1965 všetkých navrhujem na blahorečenie...
Počas tejto mojej ostatnej školskej skúsenosti som si pred hodinou do istej triedy nadchádzal o dve chodby, aby som si skrátil čas pobytu v triede. Vyholené lebky, pirsingy, reťaze, čižmy, cigarety, drogy, porno, nohy na stole a tie výrazy! Kým učiteľ bude tvor, do ktorého si bude môcť (beztrestne) pätnásťročný fagan kopnúť, a nielenže ho nikto nechráni, ale nesmie si ani zakryť tvár pre úderom – lebo vtedy by bol považovaný za absolútneho „neschopáka“ – nesmie sa prudko pohnúť, zvýšiť hlas, pretože ho monitorujú pätnásťročné mamičky dotykovými telefónmi a hneď je na svete škandál ako svet, na ktorom si so zvrátenou radosťou zgustnú senzáciechtivé komerčné televízie a ešte sa na tom priživí aj EÚ.
Ministra školstva SR D. Čaploviča - napriek jeho snahe školstvu pomôcť - čaká ešte veľa práce.
■ VEČNÝ SUPLIKANT
Na slovenského učiteľa, aj keď nedoceneného, sa váľajú všetky dôsledky zle fungujúcej spoločnosti. Má prehrádzať frontálny útok zla, riešiť a sanovať, čo sama spoločnosť rúca a kazí. S veľkým sebazaprením sa zmieňujem o tom, akým kalom a hnusom kŕmia našu mládež práve tie farizejské komerčné médiá: násilie, vraždy, lúpeže... Je to zámer? Vari máme prázdne cely vo väzniciach, ktoré treba pre lepšiu funkčnosť ekonomiky zaplniť? Viem, že prebujnenú korupciu liečiť je prinajmenšom problém taký veľký, ako ozdraviť metastázami prebujnený organizmus, ale iná cesta nie je. Ak tento zo socializmu zdedený systém nezrušíme a nezreparujeme, nemôžeme očakávať zlepšenie pomerov v školstve – ani trojnásobné platy ho nezlepšia. Práve naopak, až potom by sa do funkcií dostali „kádre“! Aj v začarovanom kruhu sme nútení hľadať začiatok. Teda vajce či sliepka? Ak do bohosloveckých fakúlt neprijímajú ateistov (tí sa tam ani nehlásia),tak na pedagogické fakulty by nemali prijímať adeptov, ktorí nemajú vzťah k tomuto povolaniu. Pre nich je učiteľské povolanie utrpením a pre spoločnosť nešťastím.
Hlas volajúceho na spúšti slovenského školstva? Prečo učitelia zostávajú ako otroci vo svojej ťažkej a zodpovednej robote, ktorej komplexný zmysel im často aj uniká. Tá apaticky prijímaná poníženosť, nestatočnosť, nedostatok stavovskej hrdosti, nízke sebavedomie, oni sami si nedoceňujú mieru a význam svojej práce. To všetko ich stavia do prežalostného postavenia. Múdra vláda nepotrebuje štrajky pedagógov, aby o tom vedela a chcela to napraviť. Sama by mala doceniť prioritu školstva. Povedali by ste: My nie sme v Japonsku. Ja vravím: Veď práve preto nie sme. Do školstva by mala ísť elita, výkvet spoločnosti.
Autor je člen Pedagogického odboru Matice slovenskej.