Hlavnými organizátormi národného a duchovného života Slovákov v Amerike boli kňazi – II. časť
Peter SLIACKY
Činnosť Slovákov v Spojených štátoch amerických pozorne sledovali aj v Rakúsko-Uhorsku – a to nielen krajania, rodáci, príbuzní, ale aj vládnuce kruhy. Mocenské štruktúry monarchie vystupovali proti aktivitám Slovákov za morom a cenzurovali tlač, ktorá sa dostávala zo Spojených štátov amerických na územie Rakúsko-Uhorska. Dokonca finančne dotovali noviny s názvom Zástava, ktoré útočili na slovenských národno-kultúrnych predstaviteľov a mali otupiť slovenské národné aktivity v USA.
„Skláňam sa pred svetlou pamiatkou slovenských otcov a matiek, ktorí dali Amerike toľko obetavých pracovníkov.“
Jozef PAUČO
Život Slovákov v Spojených štátoch výstižne charakterizoval významný dejateľ Konštantín Čulen výrokom: „Nikde nebolo Slovákom tak dobre ako v Amerike, ale nikde netrpeli toľko ako v Amerike.“ Charakterizuje to podmienky, v akých Slováci za morom žili. Na svoju domovinu a pôvod však nezanevreli. Napriek tvrdej práci, na ktorú bola väčšina Slovákov odkázaná, venovali sa aj národno-kultúrnym činnostiam, čím dokázali, že im národná hrdosť nie je cudzia. Nezabudli na to ani v dôležitých chvíľach, ako napríklad bolo vydobytie si možnosti prihlásenia sa k slovenskej národnosti pri sčítaní ľudu v Spojených štátoch amerických, čo im pôvodne chceli odoprieť.
■ NÁRODNÉ AKTIVITY
Veľký význam pre rozvoj slovenského národného života v Spojených štátoch mal príchod už v prvej časti spomínaných významných národných činiteľov – Štefana Furdeka v roku 1883 a Pavla Rovnianka v roku 1888. Ako národne uvedomelí Slováci nemohli v Uhorsku doštudovať, preto si zvolili emigráciu do Ameriky. Obaja si od prvých rokov exilu uvedomovali nevyhnutnosť vzniku nadregionálnej slovenskej organizácie, ktorá by združovala miestne krajanské spolky.
V roku 1890 v Pittsburghu založili Národný slovenský spolok. Jeho prvým predsedom sa stal Pavol Rovnianek. Spolok už v prvom roku získal šesťdesiat tisíc členov a okrem potrieb krajanov v Amerike si dal za cieľ pozdvihnutie Slovákov v starej vlasti a ich oslobodenie spod národnostného útlaku. V tom istom roku založil Štefan Furdek v Clevelande Prvú katolícku slovenskú jednotu. V roku 1893 títo výnimoční muži spojili svoje sily a založili Maticu slovenskú v Amerike. Jej cieľom bola najmä publikačná činnosť, ale, žiaľ, pre nedostatok financií musela v roku 1904 ukončiť svoju pôsobnosť. No už o tri roky (1907), opäť z iniciatívy Furdeka a Rovnianka, vzniká v Clevelande Slovenská liga. Jej členmi sa postupne stali všetky slovenské krajanské organizácie. Slovenskí robotníci v Spojených štátoch boli často priaznivcami myšlienok socializmu, preto si zakladali aj ľavicovo orientované spolky, ako boli napr. Rovnosť ľudu, Česko-slovenská robotnícka strana, Voľnosť, Slovenský robotnícky spolok či neskôr Slovenská socialistická strana v Amerike. Robotnícke spolky sa často zúčastňovali na štrajkoch za lepšie pracovné a životné podmienky, niektoré aj organizovali.
■ FRONT PERIODÍK
Poslaním krajanských spolkov v USA bolo aj zakladanie iných inštitúcií, napr. škôl, divadiel, športových oddielov, detských spevokolov. Slováci v Spojených štátoch amerických, ako sme sa už zmienili, vydávali aj svoje noviny a časopisy a venovali sa publikačnej činnosti. Na prelome 19. a 20. storočia vychádzalo takmer dvestotridsať slovenských periodík. Vydávanie slovenskej tlače podporilo aj založenie Slovenskej tlačiarne v Clevelande. Medzi novinami mali dominantné postavenie Amerikánsko-slovenské noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1886 – 1914, najpočetnejšie boli katolícke noviny a časopisy, známy bol najmä Katolícky sokol.
Počas prvej svetovej vojny, pre platnosť výnimočných príkazov, politický život Slovákov v Uhorsku stagnoval. Práve vtedy však do popredia vystúpilo úsilie krajanských organizácií v Spojených štátoch, ktorých cieľom bolo zlepšenie postavenia slovenského národa v Uhorsku. Hoci Slováci v Spojených štátoch boli v ideovo-politických a náboženských otázkach nejednotní, cieľom všetkých bolo štátoprávne riešenie slovenskej otázky. Už pred vypuknutím vojny, v apríli 1914, zvolala Slovenská liga ako reakciu na vystúpenie maďarského politika Károliho počas jeho návštevy v Spojených štátoch veľké protestné zhromaždenie do Pittsburghu a zostavila Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských (vypracoval ho syn Štefana M. Daxnera Ivan Daxner, ktorý bol v tom čase tajomníkom Slovenskej ligy), v ktorom žiadala samosprávu Slovenska v rámci Uhorska. Po vypuknutí vojny bolo znenie memoranda upravené radikálnejším smerom: okrem národnej samosprávy Slovenská liga v ňom žiadala právo na sebaurčenie v politickej, kultúrnej i hospodárskej oblasti.
■ ZA SAMOSTATNÝ ŠTÁT
Predstavitelia Slovenskej ligy sa stotožnili s plánom Tomáša G. Masaryka na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Spolu s Českým národným združením v Spojených štátoch vypracovali programový dokument o spoločnom postupe amerických Čechov a Slovákov v boji za vyslobodenie sa spod cudzej nadvlády. V dňoch 22. a 23. 10. 1915 v Clevelande túto dohodu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike (A. Mamatey, I. Daxner) a Českého národného združenia ako vrcholových organizácií oboch národov v USA. Text dohody navrhlo České národné združenie. Hlavným cieľom bolo získanie samostatnosti českých krajín a Slovenska, federatívne usporiadanie nového štátu s úplnou národnou autonómiou českého a slovenského národa (snem, politická, finančná, kultúrna administratíva, slovenčina ako štátny jazyk). Nový štát mal mať demokratický charakter, vrátane všeobecného volebného práva.
Clevelandská dohoda bola výsledkom spolupráce slovenských a českých organizácií. Uľahčila Českému komitétu zahraničnému (neskôr premenovanému na Československú národnú radu) zverejniť v novembri 1915 prvé vyhlásenie o boji proti Rakúsko-Uhorsku a za samostatný česko-slovenský štát. Presadiť túto myšlienku u dohodových mocností však nebolo ľahké, pretože Dohoda nemienila rozbiť Rakúsko‑Uhorsko, ktoré považovala za najspoľahlivejšieho mocenského činiteľa v strednej Európe. Okrem diplomatických aktivít si predstavitelia Československej národnej rady dali za cieľ získať podporu dohody vytváraním ozbrojených légií československého zahraničného odboja, ktoré by sa zúčastnili vo vojne na strane Dohody, a tým by dali mocnostiam Dohody na vedomie, že Česi a Slováci stoja za spoločným štátom.
Veľa Čechov a Slovákov žilo, okrem Spojených štátov amerických, v Rusku či už medzi emigrantmi alebo vojnovými zajatcami, preto sa légie začali formovať tam. Veľkú zásluhu na ich vzniku mal Milan R. Štefánik. V roku 1917 odišiel Štefánik do Spojených štátov, aby tam robil nábor do československých légií medzi slovenskými a českými krajanmi. Medzitým však Spojené štáty vstúpili do vojny na strane Dohody a Česi a Slováci, ktorí boli štátnymi občanmi Spojených štátov, museli nastúpiť do americkej armády, takže nábor nebol veľmi úspešný. Vstupom Spojených štátov do vojny sa situácia na medzinárodných bojiskách zmenila na prospech Dohody. Karty ešte zamiešala revolúcia v Rusku a uzavretie Brestlitovského mieru medzi Ústrednými mocnosťami a sovietskym Ruskom v marci 1918. Mier dostal načas do krízy aj československý zahraničný odboj, ktorého akcie sa sústredili práve na ruské územie. Taktiež bola očividná snaha Dohody uzavrieť separátny mier s Rakúsko-Uhorskom, čo by vôbec neprospelo snahám o vytvorenie samostatného štátu. Až po afére Sixta Bourbonského sa Dohoda začala orientovať na porážku Rakúsko-Uhorska, ani to však neznamenalo, že monarchia je odsúdená na zánik. Naopak, nádeje na oslobodenie spod cudzej nadvlády, dávalo predstaviteľom nášho zahraničného odboja 14 bodov prezidenta Wilsona, medzi ktoré patrilo aj právo utláčaných národov na sebaurčenie.
■ MASARYKOVE PLÁNY
Popredné slovenské organizácie v Spojených štátoch v tomto období už jednoznačne stáli za myšlienkou spoločného štátu Čechov a Slovákov a rešpektovali vedúce postavenie T. G. Masaryka v zahraničnom odboji, no odmietali ideu jednotného československého národa, ktorú presadzoval. Masaryk si neželal vznik samostatného českého štátu, čo by bol z troch strán obklopený nemeckými krajinami, a v ktorom by žila početná nemecká menšina. Vnímal Slovensko ako nutnú súčasť nového štátu – ako akýsi most na Východ v prípade ohrozenia, ktoré videl najmä z nemeckej strany. Uvedomoval si odlišnosť českého a slovenského národa, veď sám bol polovičným Slovákom, no jeho fiktívny československý národ mal slúžiť ako ochrana pred nemeckou hrozbou a pre pocit ohrozenia z nemeckej strany nebol ochotný akceptovať požiadavky Clevelandskej dohody, ktorá dávala Slovensku v rámci nového štátu príliš autonómne postavenie. Koncom apríla 1918 odišiel do Spojených štátov, aby dosiahol názorové zjednotenie krajanských organizácií. Podarilo sa mu dosiahnuť založenie Odbočky Československej národnej rady v Amerike. Jej predstavitelia 31. mája 1918 podpísali v Pittsburghu dohodu, ktorou sa opätovne schválil program vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Podľa dohody mal byť nový štát republikou, Slovensko malo mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy, slovenčina sa mala stať úradným jazykom vo verejnom živote. Pôvodnú požiadavku slovenskej strany – federatívne štátoprávne usporiadanie spojené s uznaním samobytnosti českého a slovenského národa – však dohoda obišla, a tak bola vlastne ústupkom amerických Slovákov Masarykovej politike čechoslovakizmu.
■ VZNIK REPUBLIKY
Po vzniku Československej republiky sa Pittsburská dohoda stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici, dokonca samotný Masaryk, ju právne či úplne spochybňovali. Masaryk po príchode do Spojených štátov rokoval aj s prezidentom Wilsonom a ministrom zahraničných vecí Spojených štátov Robertom Lansingom a predostrel im svoju predstavu o budúcnosti stredoeurópskeho regiónu. Jeho úsilie bolo korunované úspechom 3. septembra 1918, keď vláda Spojených štátov oficiálne uznala Československú národnú radu za československú vládu. Československú národnú radu postupne uznali hlavní predstavitelia dohodových mocností a 14. októbra 1918 sa z nej vytvorila dočasná československá vláda na čele s T. G. Masarykom. Dňa 28. októbra toho istého roku definitívne vznikol nový československý štát, ktorého existencia znamenala pre slovenský národ vyvrcholenie jeho národnej emancipácie.
Základným kameňom prežitia Slovákov v Amerike boli kňazi, ktorí nalievali silu do slovenského ľudu. To oni rozvinuli spolkový život Slovákov za morom. A ako to aj správne vystihol autor diela Slovenskí priekopníci v Amerike Jozef Paučo: „Nebyť slovenského kňazstva Slovensko by bolo pred rokom 1918 duchovne vyprahlo. Čo sa zachovalo a čo zostalo, to bola skoro doslovne zásluha kňazstva ... Slovenskej inteligencie nebolo ani po prevrate. Najprv si ju museli Slováci vychovať. Zostali len kňazi, ktorí skoro celých 20 rokov zápasili o dušu slovenského človeka nielen pred oltárom a z kancľa, ale i v kultúrnych, ba i politických organizáciách.“ Preto im máme byť začo vďační, lebo aj napriek ich neľahkým podmienkam v zahraničí nezabudli na svoju kultúru a národ.