Hlavnými organizátormi národného a duchového života Slovákov v Amerike boli kňazi - I. časť
Text a ilustrácie: Peter SIACKY
Americkí Slováci významne vplývali na formovanie našich najnovších dejín. Čo ich podnecovalo, aby bojovali za práva Slovákov ešte v Rakúsko-Uhorsku a pokračovali v presadzovaní práv v zemi ich predkov? Treba povedať, že veľkú rolu zohrala úplne iná sociálna klíma v Spojených štátoch amerických. Lenže tak ako na Slovensku aj tu zohral najväčšiu úlohu slovenský klérus, ktorý bol hlavným organizátorom národného a duchovného života Slovákov v Amerike.
Treba povedať, že veľká časť Slovákov sa za morom v novom svete dovzdelala, čo tiež nemalou mierou vplývalo na potrebu zakladania vlastných spolkov a na udržiavanie národnej a kultúrnej integrity. Jednoducho povedané – aby Slovač nezabudla, kde je jej otčina, skadiaľ pochádza, aby si zachovala svoju slovenskosť, aj keď sa jej živiteľkou stala iná krajina. A presne tak ako zohrala najdôležitejšiu úlohu pri formovaní národného povedomia Slovákov v Uhorsku kňazská inteligencia, tak aj v Spojených štátoch amerických bola základným kameňom národno-duchovnej existencie Slovákov v Amerike.
■ ZAČIATKY EXODU
Fenomén vysťahovalectva je pre slovenské dejiny charakteristický v období medzi rokmi 1869 – 1910, keď tisícky Slovákov donútila ťaživá hospodárska a politická situácia opustiť vlasť a hľadať si živobytie v cudzine. Slováci odchádzali zo svojich domovov aj predtým, no väčšinou išlo o tzv. vnútornú kolonizáciu v rámci Slovenska – zasídľovanie riedko osídlených oblastí v menej úrodných či menej prístupných hornatých oblastiach Slovenska alebo v rámci Uhorska – najmä sťahovanie sa Slovákov na Dolnú zem, ktorá bola koncom 17. storočia vyslobodená z tureckých rúk a bolo ju treba znovu kolonizovať. Existovala aj politická emigrácia najmä v období stavovských povstaní a náboženských vojen.
Zo Slovenska, samozrejme, odchádzali aj jednotlivci, ktorých hnala túžba po dobrodružstve. Za prvého Slováka, ktorý vstúpil na americkú pôdu, sa dlho pokladal Móric Beňovský. Ešte pred ním však Ameriku navštívil učenec a básnik Štefan Štítnický – Parmenius, ktorý sa v roku 1583 zúčastnil na anglickej výprave, počas ktorej bol objavený ostrov New Foundland. Parmenius o tejto ceste napísal báseň De Navigatione. Ďalším mužom zo Slovenska, ktorý odišiel do Ameriky pred Beňovským, bol Andrej Jelík (1730 – 1783), vyučený krajčír. V roku 1754 odišiel z vlasti najprv do západnej Európy, kde sa nechal zverbovať za vojaka do Západnej Indie, no jeho loď počas plavby stroskotala a ďalšie dobrodružné cesty ho v roku 1755 zaviali až do Ameriky. Väčšinu svojho života prežil na ostrove Jáva a až po smrti manželky sa vrátil do Uhorska, kde dožil v Budíne.
Móric Beňovský (1741 – 1786) precestoval veľké množstvo krajín. Do Ameriky prišiel v roku 1785 za svojím mladším bratom, dôstojníkom americkej armády v Baltimore. Vo vojne o nezávislosť a v americkej občianskej vojne bojovali viacerí muži slovenského pôvodu.
■ MILIÓNY VYSŤAHOVALCOV
Počas 19. storočia sa vysťahovalo z Európy do Spojených štátov amerických tridsaťdva miliónov ľudí. Po víťazstve priemyselného severu v občianskej vojne sa USA dostali na čelo svetového procesu industrializácie a potrebovali lacné pracovné sily, ktoré ponúkali zaostalejšie krajiny. K tisíckam imigrantov, ktorí odchádzali za more v poslednej tretine 19. storočia, patrili Rusi, Poliaci, Taliani, národy bývalého Rakúsko-Uhorska – Slováci, Česi, Rusíni, Chorváti, Rumuni, Maďari – a národy balkánskych krajín.
Slováci spočiatku prichádzali do Ameriky bez úmyslu usadiť sa tu nastálo; ich túžbou bol lepší zárobok, ktorý mohli získať v amerických oceliarňach, železiarňach či uhoľných baniach a ktorý by im pomohol v často zúfalej finančnej situácii doma. Po získaní určitých prostriedkov sa väčšinou znova vracali do Uhorska, aj keď viacerí odchádzali za prácou do Ameriky pravidelne. Postupne sa ich však vracalo čoraz menej a Slováci sa začali v Amerike usádzať natrvalo.
Príčiny na takéto určite neľahké rozhodnutie treba hľadať v ťažkej sociálno-ekonomickej, ale aj v politickej situácii uhorských Slovákov koncom 19. storočia. Predovšetkým to bola chudoba, ktorá vyháňala jednoduchých dedinských roľníkov za oceán. Sedliaci najmä v chudobnejších oblastiach východného Slovenska nemohli konkurovať bohatým a stredným roľníkom, ktorí na svojich statkoch začali s mechanizáciou a používaním parných pluhov, kultivátorov či sejačiek. Keďže priemysel potreboval do veľkej miery kvalifikované pracovné sily, bezzemkovia či chudobní roľníci sa len v malom množstve uplatnili v továrňach. Čiastočným riešením bolo, že odchádzali na Dolnú zem, pracovali ako stavební robotníci (výstavba Budapešti) či námezdní pracovníci v poľnohospodárstve, ako sme to mohli vidieť vo filme Tisícročná včela. No emigrácia do zahraničia, najmä do USA, kde vysoký stupeň mechanizácie v továrňach umožňoval aj uplatnenie nekvalifikovaných pracovných síl, zvíťazila.
■ ZÁMORSKÁ DIASPÓRA
Na prelome 19. a 20. storočia sa slovenskí vysťahovalci do USA usadzovali najmä v štátoch ležiacich na atlantickom pobreží – v Pensylvánii, Ohiu, Michigane, Illinoise, New Jersey, New Yorku a Minnesote. Medzi týmito štátmi jednoznačne dominuje Pensylvánia, ktorú si za svoju druhú domovinu zvolila najpočetnejšia časť slovenských vysťahovalcov.
Slováci v Spojených štátoch amerických mali v prvých vlnách vysťahovalectva veľmi nepriaznivé podmienky a ťažké zamestnanie. Zväčša to boli baníci, hutníci, drevorubači a podobne. Tieto zamestnania nezaručovali sociálnu istotu, bezpečnosť a ani vyššiu či dostatočnú mzdu. Neraz došlo pri práci k úmrtiam alebo ťažkým zraneniam. V Spojených štátoch amerických v tomto období ešte nefungoval kvalitný sociálny systém. Slováci nemali nádej ani na profesijný postup. Preto v týchto nevýhodných podmienkach bola vzájomná spolupráca nielen v profesionálnom, ale i v osobnom živote nevyhnutne dôležitá. Prvou formou spolupráce slovenských vysťahovalcov boli podporné a katolícke spolky, ktoré však fungovali len na regionálnej úrovni, teda v rámci obce, mestskej štvrte alebo dištriktu.
■ ZAKLADANIE SPOLKOV
Prvým takýmto spolkom, o ktorom je písomná zmienka, bol Perši uhersko-slovensky v nemoci podporujuci spolek. Založili ho v New Yorku v roku 1883. Lenže Pensylvánia má aj v tomto ohľade dominantné postavenie, pretože tu bolo najviac slovenských spolkov a organizácií. Napríklad v roku 1893 bolo z 277 spolkov až 148 práve v Pensylvánii. Spolky vznikali podľa vzoru už existujúcich inonárodných združení, najmä českých a poľských. Úlohou týchto spolkov bolo vzdelávať Slovákov, oboznamovať ich s iným spôsobom života, poučovať o zákonoch a zdokonaľovať ich v anglickom jazyku, ktorého ovládanie bolo nevyhnutné pre styk s pracovným trhom, úradmi a ostatným okolím. Tieto spolky však vyzdvihovali aj potrebu zachovania si rodného jazyka, zvykov a obyčají, čo bolo zároveň ich ďalšou dôležitou úlohou a poslaním.
Veľké oživenie slovenského spoločenského života v Spojených štátoch priniesol najmä príchod dvoch najvýznamnejších slovenských dejateľov, ktorými boli Štefan Furdek a Pavol Víťazoslav Rovnianek.
■ ZA BOHA A NÁROD
Štefan Furdek sa vysťahoval do Spojených štátov v roku 1883 a Pavol V. Rovnianek v roku 1888. Obaja nemohli pre ich buričské idey a národno-uvedomovaciu činnosť doštudovať teológiu v Rakúsko-Uhorsku. Štúdiá dokončili až v Spojených štátoch amerických. Obaja pochopili nevyhnutnosť vytvorenia nadregionálneho spolku s vyššou pôsobnosťou. Dovŕšením týchto snáh bolo založenie Národného slovenského spolku v roku 1890 v Pittsburghu (Pensylvánia), ktorého predsedom sa stal P. V. Rovnianek. Podľa neho bolo úlohou spolku vzdelávať, prebudiť a podporiť bratov v starej vlasti a oslobodiť Slovensko. Už v prvom roku svojho pôsobenia mal spolok šesťdesiattisíc členov. Ďalším významným spolkom bola Prvá katolícka slovenská jednota, ktorej heslom bolo: Za Boha a národ! Pod týmto heslom poznáme aj ďalšiu veľkú osobnosť slovenských dejín Andreja Hlinku. Táto prvá katolícka slovenská jednota bola založená v Clevelande (Ohio) v roku 1890. Jej prvým predsedom bol Štefan Furdek a počet členov presiahol dokonca stotisíc. Kládol dôraz na národno-kultúrne potreby Slovákov.
Táto dvojica najvýznamnejších kultúrnych organizátorov Slovákov v Amerike (Furdek a Rovnianek) neskôr svoje sily spojila a v roku 1893 založili Maticu slovenskú v Amerike. Pri tejto príležitosti posielajú Slovákom v Rakúsko-Uhorsku telegram s názvom Vzkriesená Matica pozdravuje Slovákov.
Matica slovenská v Amerike mala značné finančné problémy, pre ktoré nemohla celkom naplniť svoj program. V ňom mala dominovať najmä publikačná činnosť. Zanikla v roku 1904. No napriek tomu nemôžeme poprieť vplyv na národno-emancipačný rozvoj Slovákov v Amerike, ktorý neskôr dal podnet pre Clevelandskú a Pittsburskú dohodu.
■ KULTÚRNE AKTIVITY
Kultúrny život nespočíval len v organizovaní a činnosti spolkov, ale jeho rozvíjateľmi boli aj iné inštitúcie – školy, divadlá, športové oddiely a podobne. Školy vznikli najprv pri farách. Viedli ich slovenskí kňazi, medzi ktorými boli už zmieňovaní Š. Furdek a P. V. Rovnianek. Pri týchto školách vznikli i detské spevokoly, divadelné súbory a iné krúžky. Divadlá boli na ochotníckej báze a hrali hry od slovenských autorov. Najznámejším súborom bola Slovenská divadelná spoločnosť.
Viditeľnou a nezanedbateľnou formou kultúrneho prejavu Slovákov v Spojených štátoch amerických bola literárna a publikačná činnosť. Vznik slovenských novín a časopisov nebol komplikovaný. Na založenie novín alebo časopisu bola potrebná len malá finančná čiastka. Táto činnosť bola rozšírená aj obľúbená, o čom svedčí i počet vydávaných novín a časopisov. Na prelome 19. a 20. storočia ich bolo okolo 230, ale až dve tretiny zanikli už počas prvého roka svojho pôsobenia.
Vznik novín a časopisov je úzko spätý so vznikom spolkov a organizácií, pretože tieto tlačové médiá boli často úradným orgánom konkrétnych spolkov. Ovplyvňovalo to aj charakter jednotlivých novín a časopisov, čo bolo príčinou, že sa vzájomne v novinách a časopisoch kritizovali a vystupovali proti sebe. Ďalšou nevýhodou bol ich veľký počet, čo vplývalo na kvalitu, keďže ich viedli ľudia, ktorí nemali so žurnalistikou žiadne skúsenosti. Len málo bola zastúpená beletria.
Vydávanie tlače podporilo aj založenie Slovenskej tlačiarne v Clevelande Štefanom Furdekom. Prvým litograficky tlačeným časopisom bol Bulletin, ktorý bol vydávaný od roku 1885. Medzi novinami dominovali Amerikánsko-slovenské noviny, ktoré vychádzali najdlhšie zo všetkých, a to v období 1886 – 1914 a do roku 1910 boli úradným orgánom Národného slovenského spolku. Nechýbali ani humoristické časopisy ako trebárs Rarášek, Čarodejník alebo Šašok. Najväčšiu početnosť mali katolícke noviny a časopisy. Najznámejšie boli Katolícke noviny a Katolícky sokol. Podľa K. Čulena: „Slovenský národný život v Amerike začína založením prvých slovenských novín.“
(pokračovanie v ďalšom čísle)