Slovenská spoločnosť sa nachádza takmer v akademickom gete
Roman MICHELKO
Dnes dvadsaťdva rokov po revolúcii a takmer dvadsať rokov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky stojíme na prahu zásadnej, možno paradigmatickej či civilizačnej zmeny a zároveň sme na prahu striedania generácií. Predovšetkým však pred obrovskými výzvami. Pred 20. rokmi boli aktéri boja za samostatnosť približne v našom veku.
Ja sám som už vtedy bol dospelý a veľmi intenzívne som vnímal celý vtedajší vývoj. V tom čase národné sily boli na vrchole svojho vplyvu. Zásadným spôsobom dokázali ovplyvňovať reálnu politiku, dokázali dostať desaťtisíce ľudí na námestia, dokázali vydláždiť cestu k zvrchovanosti, suverenite a nakoniec i k štátnej samostatnosti.
Svojím spôsobom to bolo ľahšie, pretože cieľ bol jasný a podpora vo verejnosti aj vďaka vtedy vplyvným politikom značná. Bohužiaľ, to, čo prišlo potom, možno charakterizovať sentenciou – vyhrali sme vojnu, ale prehrali sme mier. Kormidlo štátu prevzali často cynickí technológovia moci a koncepty, ktoré boli vymyslené, sa nerealizovali.
Nepodarilo sa nám vytvoriť filantropickú národne a sociálne cítiacu kapitálotvornú vrstvu, pre ktorú by hlavným a jediným cieľom nebola maximalizácia zisku, ale zveľaďovanie zvereného majetku na prospech väčšiny. Naopak, obrovské majetkové presuny, ktoré sa dejú raz za mnoho storočí, sa skončili krachom. Dnes môžeme s ľútosťou konštatovať, že sme ekonomicky nesvojprávny štát. Za tých 20 rokov sa celé rodinné striebro dostalo do cudzích rúk. Firmy ako Slovnaft, VSŽ, Duslo Šaľa, Matador Púchov a podobne už dávno nie sú v slovenských rukách.
- PREŽIJE KAPITALIZMUS?
Nedokázali sme vytvoriť životaschopnú sieť mienkotvorných médií, ktoré by naše hodnoty, myšlienky a riešenia udržiavali v politickom či spoločenskom diskurze. A tak sme dnes takmer v akademickom gete, pomaly sa učíme využívať sociálne siete a alternatívne zdroje informácií, ale naša reálna schopnosť ovplyvňovať smerovanie spoločnosti je veľmi malá. Súvisí to však aj s tým, čo už bolo povedané. Po dosiahnutí samostatnosti prevzali kormidlo do rúk iní a náš cieľ vytvoriť prosperujúcu spoločnosť a vyformovať hrdú a sebavedomú politickú reprezentáciu sa nepodaril. Pred 20. rokmi sme stáli pred historickým zlomom, ale z hľadiska celého sveta predsa len lokálneho významu. Využili sme šancu a v období vhodnom na emancipáciu štátov v Európe dosiahli sme národné sebaurčenie.
Dnes však stojíme pred celosvetovou zmenou. Každému, ako-tak súdnemu človeku je jasné, že kapitalizmus vo svojej súčasnej zdegenerovanej podobe nemá šancu na prežitie, aby jeho dnešná virtuálna, kasínová či špekulatívna forma pretrvala dlhšie obdobie. A práve byť na čele síl, ktoré jasne, jednoznačne a otvorene pomenujú príčiny a prídu s reálnymi riešeniami, je zásadná výzva pre národne sily.
- DISKUSIA O ZMENE
Treba sa už konečne jasne a jednoznačne postaviť proti hlúpym a demagogickým frázam o tom, že si žijeme (teda my bežní ľudia) nad pomery, že treba šetriť, škrtať a viesť zodpovednú rozpočtovú politiku. Naopak, treba ísť do ofenzívy. Musíme jasne a jednoznačne postaviť otázky inak. Kto sa má uskromňovať? Tí ľudia, ktorí žijú z 400 či 500 eur mesačne? Ako je možné, že od roku 1998 do roku 2008 sa zdvojnásobilo HDP na hlavu, ale bežný človek z toho profitoval len minimálne ? Kde sme sa to dostali, ak 75 percent ľudí má nižšiu než priemernú mzdu a ak vyše 67 percent ľudí zarába menej ako 550 eur. Zároveň však výrobné kapacity podnikov, napr. automobiliek, ani v čase najväčšej konjunktúry neboli vyťažené na viac ako 80 percent. Žijeme v čase ľahkej a relatívne lacnej výroby, disponujeme technológiami, ktoré by dokázali zabezpečiť slušný život množstvu ľudí, ale pre extrémnu nerovnováhu alebo lepšie nespravodlivosť, extrémnu polarizáciu v príjmoch svet smeruje ku kolapsu. Čo nás čaká? Dlhová kríza, hlboká recesia, odbúravanie životných istôt, ďalšie zbedačovanie, pád mien, vysoká inflácia a nakoniec kolaps? Áno, toto je veľmi pravdepodobný scenár. Dnes už asi nie je v silách nikoho úplne eliminovať podobný scenár , ale práve preto musí nastať zásadná a otvorená diskusia o tom, prečo sa tak stalo, kto je za to zodpovedný a ako to riešiť.
- VLÁDA PERCENTA
Svet je v pohybe. Laureát Nobelovej ceny za ekonomiku Joseph Stiglitz nedávno publikoval esej, kde to povedal veľmi pregnantne. Žijeme vo svete, kde je realitou vláda jedného percenta najbohatších, jedným percentom pre jedno percento. Takto položená téza nás núti odpovedať si na otázku, ako musela zdegenerovať demokracia, ak takéto niečo dovolila. Už dávno nežijeme v demokracii, ale vládne tu tá najhoršia oligarchia, ktorá svojím egoistickým prístupom priviedla svet na samotný pokraj skazy. A práve tu je agenda aj pre národné sily. Stále nám niekto predkladá akúsi ilúziu slobody či dokonca demokracie, ale v skutočnosti sme otrokmi systému, ktorý nás zväzuje a dusí. Máme ešte formálnu politickú slobodu, ale politiku si sprivatizovalo to povestné jedno percento najbohatších, ktoré cez politické strany kontroluje výkon politiky. Konkrétne na Slovensku to nie je ani to povestné jedno percento, ale zopár 5 – 6 neskutočne bohatých finančných skupín či žralokov, ktorí dokonca kvôli daňovej optimalizácii majú svoj domicil na Cypre. Okrem toho tu máme ešte zopár hrubozrnných pravicových demagógov, ktorí riešenie našej situácie ešte viac komplikujú.
- NOVÁ GENERÁCIA
Čo môžu národne sily ponúknuť ľuďom ? Otvoriť nové témy, zmeniť program a podstatne rozšíriť diapazón problémov a ich riešení, ktorým sa budeme venovať.
Mali by bojovať proti falošným pravidlám politickej korektnosti, s plnou vážnosťou sa venovať rómskemu problému. Je nevyhnutné nájsť odvahu hovoriť o veciach, o ktorých sa nehovorí, je najvyšší čas prestať si brať servítku pred ústa a začať sa hlásiť o svoje práva. Dôrazne, ale bez excesov, lacného populizmu, zrozumiteľne. Ľudia už ako na zmilovanie čakajú na otvorenú a jasnú reč, namiesto tých nič nehovoriacich úlisných rečí politikov.
Ako som už spomenul, do tematickej výbavy národných síl musí patriť aj agenda antikapitalizmu, resp. boja proti globalizácii.
Obrovská téma je rozpočtová či daňová harmonizácia v EÚ. Nesmieme sa však tejto témy zmocniť tak tupo, demagogicky , falošne nekvalifikovane a cynicky ako Sulík. Situácia je skutočne vážna a žiadne ľahké a jednoduché riešenia neexistujú. Treba ľuďom hovoriť pravdu a treba aj pomenovať vinníkov. Ratingové agentúry, obrovské banky, finančné špekulácie a vysokosofistikované finančné produkty, ktoré nakoniec doviedli Európu tam, kde dnes je. Ľudia od nás tiež právom očakávajú, že zdvihneme hlas všade tam, kde sa dejú ukrutné neprávosti.
Náš hlas musí byť počuť vždy pri excesoch, ako bol Afganistan, Irak, Líbya, predovšetkým však pri nepríčetnej arogancii, ktorá je páchaná na Palestínčanoch. Nesmieme mať strach povedať, že kráľ je nahý, a to napriek sile a vplyvu toho, koho kritizujeme.
Téma dvojitých štandardov v zahraničnej politike musí byť vlajkovou loďou národnej agendy.
Nájdu sa však ľudia, ktorí pôjdu na takúto kamikadze misiu ? Ako dlho budú schopní schytávať útoky predajných médií. Toto je najväčšia výzva pre národné sily. Nájsť a sformovať novú generačnú a obsahovú platformu.
- VYHRAŤ MIER
Čo je však najhoršie, stratila sa doba vízií. Žijeme v akomsi hedonistickom svete, a napriek tomu, že cítime, že sa rúti do záhuby, správame sa ako na povestnom Titanicu, kde pasažieri prvej triedy na najvyšších palubách sa ešte bavili, keď podpalubie s tými najchudobnejšími už bolo zaplavené. Veľmi dobrá paralela, loď sa potápa, ale my sa ešte bavíme. Anestetikom lacnej televíznej zábavy držia masy v blaženej nevedomosti. Dozabávame sa k smrti, len nemyslieť, necítiť, nestarať sa, toto je stratégia, ktorá už dobrých 40 rokov funguje. Žijeme v začarovanom kruhu a ak sa chceme zachrániť, musíme z neho von. Vstanú noví proroci? Verím, že áno. Keď sa pohroma zdá nevyhnutná, vždy sa vynárajú noví proroci. Niektorí možno falošní, ale len v kríze je šanca na systémovú, paradigmatickú zmenu. Západný svet sa na jednej strane búri proti ultraliberálnemu relativizmu hodnôt a pokúša sa o návrat k tradičným hodnotám, na druhej strane sa prvýkrát masovo a jednoznačne ukazuje, že Wall Street sa stáva symbolom a stelesnením chorôb tohto sveta. A o tom, že situácia je vážna, svedčia aj spontánne protesty proti systému, ktorý stelesňuje Wall Street .
Sme na prahu globálnej paradigmatickej zmeny a musíme na ňu byť pripravení. Možno k nej dôjde o tri mesiace, o pol roka, rok alebo o desať rokov, ale bude nevyhnutná. Ak budeme pripravení, môžeme po vyhranej vojne vyhrať aj mier.