Za slovenskú štátnosť v celom jej historickom význame


logo-maticaMatica slovenská počas prvej Slovenskej republiky zostala verná svojmu poslaniu

Za slovenskú štátnosť v celom jej historickom význame

Peter MULÍK – Foto: archív, snk.sk

Búrlivé obdobie od 6. októbra 1938 do 14. marca 1939 sa celkom prirodzene prejavilo aj na matičnej pôde. Ako vnímala Matica slovenská vyústenie tohto procesu smerujúceho k slovenskej štátnosti? Videla v ňom zavŕšenie svojich úsilí od svojho vzniku, ba od prvých politických programov slovenského národa v rokoch1848 a 1861, z ktorých vyrástla. V tomto duchu sa nesie Ohlas Matice slovenskej, vítajúci 14. marec 1939.

Preto v ňom môžeme čítať dnes azda trochu pateticky znejúce formulácie, ktoré však vystihovali dobové cítenie tých, ktorí ho koncipovali: „Pozdravujeme štátnu samostatnosť slovenskú v celom jej historickom význame. Podľa tlkotu našich sŕdc kráčajú dnes Slovenskom naše dejiny, naša sláva i utrpenie, i naše víťazstvo! Kráčajú okolo nás dejiny tisícročia a v našich tvárach zračí sa smelosť, odhodlanie, viera a vytrvalosť i nezlomnosť vôle ozrutnej, čo značí, že v tomto kroku našich dejín vidíme výsledky nášho boja až do tej chvíle vedeného bez oddychu, bez ohľadu na obete i na smrť jednotlivých bojovníkov.“ Ohlas, ktorý podpísal správca MS J. Škultéty spolu s tajomníkom MS J. C. Hronským, sa končí prísahou, že „od terajšieho víťazstva nedopustíme nikdy oslabenie slovenčiny a že v kráľovskom majestáte budeme všetko imanie slovenského národa chrániť do posledných dôsledkov a obetí...“

GROŠOVÉ ZÁLEŽITOSTI

Matica slovenská si uvedomovala, že svoj vplyv v národe si musí poistiť cez vtedy najsilnejšie médium – rozhlas. V roku 1938 sa stala akcionárom Slovenskej rozhlasovej spoločnosti. Ústredie MS oznámilo 27. mája 1939 všetkým Miestny odborom (MO) MS, že od 2. júna 1939 po dohode so Slovenským rozhlasom začne vysielať predbežne každý druhý piatok vlastný program z Turčianskeho Svätého Martina v čase od 20.15 do 22.45 h. S úvodným slovom vystúpil tajomník MS Jozef Cíger Hronský. Po dohode s Ministerstvom dopravy a verejných prác začal J. C. Hronský budovať v novostavbe Neografie rozhlasové štúdiá s príslušnými prevádzkovými priestormi.

Pre koordináciu osvetovej práce na celom Slovensku bola v Turčianskom Svätom Martine zriadená Ústredná kultúrna komisia MS. Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO) poverilo výnosom č. 22.788/38 z 15. decembra 1938 MS a jej miestne odbory funkciou okresných osvetových zborov a miestnych osvetových komisií. Minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák zmenil 1. februára 1940 dispozície svojho predchodcu Matúša Černáka a osvetových referentov odvolal do Bratislavy. Týmto súčasne uvoľnil MS od ďalšieho vykonávania štátnej osvetovej služby. Najväčší rozruch v tejto veci však spôsobilo expozé ministra školstva SR J. Siváka v kultúrnom výbore Snemu SR. Maticu slovenskú veľmi rozladili tie pasáže reči ministra, kde sa hovorilo, že „komisia a jej činnosť pri MS zdala sa odprvu nesmierne nákladnou a drahou. Ministerstvo nielenže platilo osvetových referentov, pracujúcich pri Matici, ale dávalo Matici i veľmi vysoké subvencie tak na činnosť osvetovú, ako i na činnosť matičnú“. Tieto „grošové záležitosti“ natoľko zhoršili vzťahy Matice slovenskej a štátnej exekutívy, že celková situácia začínala nadobúdať otvorený konfrontačný tón. V spore sa v plnej nahote prejavilo súperenie medzi hlavným mestom SR Bratislavou a Turčianskym Svätým Martinom o sídlo centra slovenskej kultúry a osvety.

PAMÄŤ KNIŽNÍC

Disharmonické tóny vo vzťahoch štátnej moci a MS sa otvorene začali prejavovať aj v oblasti verejných knižníc. Už v roku 1939 vláda požiadala Maticu slovenskú, aby urýchlene vyhotovila a zaslala zoznam najmä ideologicky a politicky (marxistická a čechoslovakistická literatúra) nevyhovujúcich kníh a literárnych diel, aké treba vylúčiť z verejných knižníc na Slovensku. Rozdielny pohľad na vedenie a najmä obsahové zloženie fondov verejných knižníc viedol k roztržke a vo februári 1940 sa Matica slovenská vzdala členstva v Ústrednej knižničnej rade.

Z iniciatívy Matice slovenskej sa konali celoštátne oslavy 80. výročia Memoranda slovenského národa z roku 1861. Za svoj veľký úspech považovala Matica aj skutočnosť, že sa v roku 1941 podarilo na základe medzištátnej dohody medzi Slovenskou republikou a Maďarským kráľovstvom previezť z Krajinskej Széchenyiho knižnice v Budapešti literárne zbierky Matice slovenskej (knihy, rukopisy), čo boli zhabané uhorskou vládou po zatvorení MS v roku 1875 a prevezené do Pešti. Považovalo sa to za čiastočné odčinenie krívd spáchaných v Uhorsku na MS a na slovenskom národe.

Matičná knižnica mala na začiatku Slovenskej republiky asi dvestotisíc zväzkov. Akvizícia sa postupne rozvinula do takej miery, že knihy získané ako dary a nákupom nebolo možné spracovať pre priestorové a personálne problémy. Vedenie MS preto rozhodlo o zriadení Slovenskej národnej knižnice – novej matičnej ustanovizne, čo organicky vyrastala z jej lona. MS zakúpila na tento cieľ aj pozemok na novú budovu Slovenskej národnej knižnice, pripravila súbeh na projekt a počítala s čo najkratším začiatkom jej výstavby.

KONFESIJNÉ NEZHODY

V súvislosti s vydavateľskou činnosťou sa v jeseni 1941 MS stala opäť terčom kritiky zo strany katolíckych organizácií a spolkov (údajne za tým stála Katolícka tlačová kancelária), pretože v jej vydavateľstve vyšli také tituly ako Adam Šangala od J. N. Jégého, Odkaz mŕtvych od Martina Rázusa, Jánošík od M. Rázusovej-Martákovej, Via mala od Johna Knittla a kapitola Veľký inkvizítor z Dostojevského diela Bratia Karamazovci. V ovzduší dosiahnutej emancipácie slovenského katolicizmu boli slovenskí katolíci príliš precitlivení aj na nepriame útoky na katolícku cirkev a katolíkov, respektíve na skryté i otvorené narážky, čo sa mohli dotýkať ich náboženských citov. Porážka nemeckých vojsk pri Stalingrade a následný obrat na východnom fronte mal za následok aj postupnú zmenu spoločenskej atmosféry, zvlášť medzi intelektuálmi, čo sa zreteľne prejavilo aj v samotnej Matici slovenskej.

V súvislosti so založením Slovenskej akadémie vied a umení sa 8. apríla 1942 vládny komisár Turčianskeho Svätého Martina Dr. Ľudovít Izák obrátil na Maticu slovenskú listom, kde sa uvádza, že po uverejnení správy o vzniku SAVU sa rozšírili správy o tom, „že MS sa má vliať do Akadémie a že sa má presťahovať do Bratislavy“. Správca MS J. C. Hronský túto záležitosť potom riešil osobne s vládnym komisárom.

Valné zhromaždenie MS v roku 1944 sa konalo 7. mája 1944 v Hlinkovom Dome v Nitre. Správca MS J. C. Hronský vo svojej správe, ktorá bilancovala aj štvrťstoročie od oživotvorenia MS, akoby bol jasnozrivo cítil budúce ťažkosti, zdôraznil, že moysesovsko-kuzmányovskú ideu bolo dakedy ľahko vyslovovať, ale nebolo ju vždy ľahko aj zachovávať. MS však urobila všetko pre to, aby ju uplatňovala a s čistým štítom vstúpila do ďalšieho štvrťstoročia. Zvlášť sa zameral na posledných päť rokov existencie MS v samostatnom štáte, kde nijako neskrýval aj negatívne stránky jej vzťahu k štátu. Musel priznať, že „i v týchto časoch vyskytli sa azda nedorozumenia i veci nemilé; nemusíme váhať, že nás mrzí, že nás bolí, keď spomíname na štátny rozpočet, do ktorého sa MS ešte dosiaľ nedostala...“ Jedným dychom však hovorí aj o tom, že „musíme byť spravodliví, čestní a úprimní, musíme hovoriť celú pravdu, povedať ju, aká je, že ak azda priamo nedostáva sa MS pomocnej ruky, nepriamo sa jej to v bohatej miere vynahradzuje“. Ako príklad uviedol osobnú iniciatívu hlavy štátu, vďaka čomu sa zabezpečil prvý milión Ks pre mohutný stavebný plán MS, nad ktorým si prezident zobral aj záštitu. Rovnako vláda SR mala porozumenie pre MS tým, že jej ministri (vnútra a dopravy) umožnili rast nadácií MS z príplatkov zo vstupného do kín a z predaja poštových známok.

VO VOJNOVOM VÍRE

Turčiansky Svätý Martin sa stal jedným z centier partizánsko-vojenských aktivít počas banskobystrického povstania (august – október 1944). Priamo v meste sa odohrali udalosti súvisiace s likvidáciou členov nemeckej vojenskej misie, cestujúcich z Rumunska, a jej rodinných príslušníkov, ktoré nepriamo spôsobili nemeckú vojenskú intervenciu do SR. Niektorí matiční pracovníci boli však priamo vtiahnutí do víru neprehľadných udalostí a zapojili sa do činnosti Zboru osvetových dôstojníkov, ktorého veliteľom bol Ján Štefánik. Rozhodujúca časť funkcionárov a pracovníkov MS ostala lojálna myšlienke slovenskej štátnosti a združila sa okolo správcu MS Jozefa Cígera Hronského. Martinský revolučný národný výbor, v ktorom boli i niektorí matičiari, neuznal Hronského za správcu MS, ba dokonca ho v septembri 1944 nechal zatknúť.

Národný výbor sa pokúšal vymenovať nového správcu (vymenovacie dekréty vystavil na Jána Martáka, Júliusa Barča-Ivana a Jána Bodenka), ale keďže sa všeobecne uvedomovala provizórnosť situácie vytvorenej povstalcami, nikto z nich si netrúfal prijať takto naoktrojovanú funkciu správcu MS. Medzi členmi Slovenskej národnej rady v povstaleckej Banskej Bystrici sa vyskytli návrhy (komunistickí funkcionári), aby sa Matica slovenská rozpustila. Gustáv Husák nezaradil však tento bod na rokovanie SNR. Jozef C. Hronský po skončení vojenských operácií opäť pokračoval vo svojej činnosti. Po obsadení Košíc Červenou armádou Slovenská národná rada opäť dostávala podnety od niektorých matičných predstaviteľov. Tentoraz ju, ako aj predstaviteľov česko-slovenskej vlády žiadali o zachovanie Matice slovenskej.

Matiční predstavitelia, ktorí podporovali slovenskú štátnosť, tušili v nastolenom stave možné represálie proti sebe. Hoci neboli predstaviteľmi štátnej politickej moci a boli si vedomí, že sa ničím neprevinili, volili podobne ako veľká časť slovenskej inteligencie odchod do exilu. Medzi emigrantmi boli aj správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, slovenský historik František Hrušovský, literárny historik Stanislav Mečiar, výtvarník Jozef Cincík, spisovateľ a prekladateľ Koloman K. Geraldini, spisovateľ Štefan Gráf, matičný referent Ján Okáľ a mnohí iní. Matiční činitelia tvorili silný intelektuálny potenciál slovenského exilu.



Pridaj komentár