KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Pravica dostala výprask, z ktorého sa len tak skoro nespamätá. A najhoršie je na tom niekdajší líder pravice SDKÚ. Komické je, že až pri odchode extrémne nepopulárneho lídra Mikuláša Dzurindu strana precitla a uvedomila si, že nijaký prirodzený a pripravený nástupca neexistuje. Je to pochopiteľné, SDKÚ bola strana, kde predseda mal stranu a nie strana predsedu.
V takomto patologickom prostredí potom logicky nemohol vyrásť z okruhu podpredsedov či širšieho vedenia prirodzený generačný líder, ktorý by stranu mohol ťahať ďalej. Toto dedičstvo minulosti si strana nesie i dnes a bude veľmi otázne, či dokáže prekročiť svoj tieň.
Či sa to niekomu páči alebo nie, nijaký z adeptov na predsednícky post nemá vlastnosti skutočného lídra. Mikuláš Dzurinda bol už od svojho vstupu do politiky (v roku 1991 ako námestník ministra dopravy) kontroverznou figúrkou. Stelesňoval všetky necnosti slovenskej politiky, napriek tomu sa na jej vrchole dokázal udržať neuveriteľných dvadsaťjeden rokov. Udržal sa tak vysoko navzdory nekončiacej sa sérii vierolomností, zrád svojich koaličných partnerov, servilnosti k svojim medzinárodným tútorom na strane jednej a arogancii voči svojim partnerom a oponentom na strane druhej. Prežil viacero pokusov o zosadenie z dosiahnutých pozícií, nielen volebnú potupu v roku 2006, keď ho prekrúžkovali Radičová a Mikloš napriek tomu, že bol dvojnásobným premiérom. Prestál aj kauzu pochybného financovania vlastnej strany. Tajomstvo jeho prežitia sa skrývalo v dvoch jeho vlastnostiach – extrémnej túžbe po moci a absolútnej absencii akýchkoľvek škrupúľ. Bol to politik, ktorému vôbec nezáležalo na tom, čo si o ňom myslia ľudia či dokonca aj jeho politickí partneri. Jeho jediným cieľom bolo politicky prežiť za každú cenu. Dlho sa mu to darilo aj vďaka slabosti svojich oponentov a vyzývateľov.
Dnes stojí SDKÚ pred svojím rubikonom. Je veľkým zadosťučinením počúvať reflexiu Dzurindových pozostalých. Medzi hlavné príčiny volebného debaklu zaraďujú predovšetkým aroganciu moci, neschopnosť načúvať potrebám ľudí, presadzovanie reforiem ako cieľa, nie ako prostriedku na zlepšenie života občanov. Na druhej strane počúvať takúto „sebareflexiu“ od župana Freša či poslanca Novotného vyvoláva úsmev. Ten prvý, keď bol poslancom, vystupoval ako kvintesencia arogancie, ten druhý ako bezbrehý demagóg obhajoval také absurdnosti ako zisk zdravotných poisťovní či transformáciu nemocníc na akciovky ako predstupeň ich privatizácie istou finančnou skupinou. No a do tretice prvá vyzývateľka Dzurindu Lucia Žitňanská ako ikona „transparentnosti a boja s korupciou“ sa stala karikatúrou vlastných tvrdení (či dokonca programu), keď s Dzuridnom a Miklošom „držala basu“ v kauzách Daňového riaditeľstva v Košiciach, či keď vo FNM podržala top hviezdu kauzy Gorila jej šéfku Annu Bubeníkovú. S takouto politickou históriou a aj osobnou integritou môže pôsobiť ako ikona transparentnosti a čistoty politického života akurát tak v nepodarenej paródii na seba samú.
Ďalšou, nie nepodstatnou charakteristikou kandidátov na lídra SDKÚ je ich jednorozmernosť. Kým Novotný sa dosiaľ politicky profiloval takmer výhradne ako expert na zdravotníctvo, Frešo vystupoval najmä ako bratislavský župan a Žitňanská sa na verejnosti prezentovala ako neúnavná, ale zúfalo neúspešná bojovníčka so šéfom najvyššieho súdu Harabinom. A to je na lídra pravice veľmi málo. Aj Dzurinda spočiatku vystupoval ako ekonomický expert, veľmi skoro však pochopil, že na to nemá, a začal sa profilovať ako výrazný stranícky hráč, ktorý využil fóbiu z Mečiara a na nej ako politický líder (samozrejme aj s pomocou série ľudských podrazov) vyrástol. Hlavný rozdiel medzi trojicou pretendentov na post šéfa SDKÚ a ich predchodcom je v tom, že Dzurindu si mnoho ľudí ľudsky aj politicky nevážilo, ale extrémnu vôľu po moci a schopnosť drať sa za ňou cez akékoľvek prekážky mu nebolo možné uprieť. Dzurindom množstvo ľudí pohŕdalo, ale nebolo ho možné ignorovať, čo sa o trojici jeho potenciálnych nástupcov povedať nedá.