Zachránil deti pred istou smrťou, SNN 50


Obeť lekárskeho experimentu sa vďaka zásahu zhora vyhla odsunu do Osvienčimu

SNN 50 5 REPORTÁŽ Tisove detiNiekedy je až neuveriteľné, čo všetko dokáže osud pripraviť pre obyčajného smrteľníka, ktorý v krútňavách dejinných udalostí zažije také veci, čo by stačili vari aj na desať životov. Osud Jána Budzáka je jedným z takých, ktoré by si radšej asi väčšina z nás od sudičiek nevybrala, lebo je v ňom na jedného človeka až príliš veľa trápenia. Napriek tomu či možno práve preto pán Budzák pôsobí vo svojom pokročilom veku energicky a nezlomne. Až sa mi žiada vysloviť, že v jeho prípade sa naplnil význam vety: Čo ťa nezabije, to ťa posilní. 

 

Ján Budzák je rodákom z Lendaku na Spiši. Narodil sa v roku 1933. Obec Lendak mala patriť k tým dedinám Spiša a Oravy, ktoré Beneš vymenil za těšínsku uhoľnú panvu. Napokon sa Tatranská Javorina, Ždiar a Lendak nestali predmetom benešovského územného kupčenia a pre obyvateľov troch podtatranských obcí to bolo šťastie, čo sa ukázalo hneď po 1. septembri 1939, keď Hitler napadol Poľsko. Lendačania cez kopec videli, čo za trápenie by ich čakalo ako obyvateľov Poľska. V tom čase šesťročný Janko Budzák po prekonaní chrípky a kašľa bol lekárom z Tatranskej Kotliny poslaný na doliečenie do detskej liečebne Červeného kríža v Novom Smokovci. „Ako malé dieťa som veľmi nechápal, že je vojna. Chcel som sa najmä učiť čítať a písať, hrať sa s deťmi. Ale samozrejme že dianie okolo seba sme vnímali. Videli sme, ako Nemci jedného dňa všetkým židovským lekárom nahádzali veci na nákladné autá a lekárov zrazu nebolo. Len sestričky nám odpovedali na otázku, kam sa podeli, že Nemci ich nemali radi...“ Slovenské deti tiež videli, že v zotavovni Sibír boli na liečení nemecké deti, ktoré v porovnaní s tými našimi si užívali vyslovený luxus. Ešte aj na raňajky vraj dostávali zákusky. „Správali sa veľmi nadradene. Bohchráň, aby sa tá Hitlerjugend dostala k moci, ak by nebodaj Nemci vojnu vyhrali!“ Celé Vysoké Tatry sa postupne mali premeniť na liečebňu pre nemecké deti a hitlerovských vojakov z východného frontu. Nemci v tom duchu nútili podpísať slovenských lekárov zdravotnícku spoluprácu. Kto z lekárov nepodpísal, išiel na front a nahradil ho nemecký doktor. Zo slovenských lekárov podpísali dvaja – akademik Šiška a primár Kardoš. Prvý bol prevelený do liečebne vo Vyšných Hágoch, druhý tragicky poznamenal celý budúci život Jána Budzáka. 

Veď vám neodrežú hlavu!

Primár Kardoš ako prvý na Slovensku začal robiť transplantácie kostí u pacientov s chorobou nazvanou „kostižer“, čo bola tuberkulóza kostí. „Raz primár Kardoš s nemeckým lekárom kapitánom Fellerom chodili pomedzi deti v Novom Smokovci. Vybrali si, neviem prečo, práve mňa z troch vytypovaných detských pacientov a druhý deň ma previezli do zariadenia v Dolnom Smokovci, kde je aj dnes Šrobárova detská liečebňa. To som už mal desať rokov a všeličo som chápal, ale nevedel som, čo so mnou idú robiť. Ešte vo výťahu mi sestrička hovorí: Nebojte sa, veď vám neodrežú hlavu! Ale bál som sa oprávnene. Mal som byť pokusným králikom a vybrali ma na experiment, hoci som tuberu vôbec nemal. Netušil som, aké zverstvo mi urobia, ale podvedome som sa bránil uspaniu rajským plynom. Pri bežnej dávke pre detského pacienta som nezaspal, tak pridali plynu a upadol som do klinickej smrti. Nevedeli ma prebrať, čo mi neskôr hovorila sestrička, ale ako zázrakom som to prežil. Keď ma už nejako priviedli k životu, zistil som, že som po krk v sadre. Bola pri mne jedna mníška. Keď som zistil, že mi bez príčiny vybrali ľavé koleno a už nikdy nebudem normálne chodiť, tak som reval, až som si poškodil hlasivky. Nikto nevedel, či sa mi hlas ešte vráti, neskôr ma museli postupne znova učiť rozprávať. V podstate celý život odvtedy nemám koleno a dokonca mi chceli tí istí, čo ma zmrzačili, nohu následne amputovať, ale už to nestihli, lebo sa blížil front a mali iné starosti než ma ďalej mučiť. Noha bez kolena sa zachránila sama tak, že sa v nej zrástla stehenná kosť s lýtkovým podkolením. Staral sa potom o mňa primár Duchoň a až v roku 1946 som sa začal učiť robiť prvé kroky napriek nehybnosti celej ľavej nohy,“ spomína Ján Budzák a zalieva stiahnuté hrdlo dúškom vody. Dodáva, že až dlhšie po vojne sa dozvedel, ako bývalý primár Kardoš desať rokov v Poprade robil kamenára pri stavbe ciest, aby sa po uplynutí trestu mohol vrátiť k lekárstvu. Pôsobil potom v Leviciach, teda v meste, kde sa (koľká irónia osudu) usadil aj Ján Budzák, ktorý nám práve v Leviciach hovorí: „Svojho katana som kvôli pomste nekontaktoval, veď čo by som tým zmenil...“

 

Len cez moju mŕtvolu

Vráťme sa však ešte do vojnovej doby. Keď sa blížil front, nervozita Nemcov sa dala krájať. Vedeli, že je koniec, tak sťahovali všetko do Nemecka, teda aj dokumenty o experimentoch so zdravím detských pacientov. „Raz prišiel konvoj nákladných áut s tým, že idú evakuovať všetky deti z liečební vo Vysokých Tatrách. Bolo to 5. 1. 1945. Najviac nás bolo v Dolnom Smokovci, ale spolu vo všetkých zariadeniach nás bolo osemsto slovenských detí. Lenže nešlo o evakuáciu, mal to byť odsun do koncentráku v Osvienčime. Vedľa mňa ležal chlapec menom Peniažko, jeho otec bol gardista v Prievidzi. Ten prišiel za synom a vravel, čo sa deje v koncentrákoch, a že keby nás niekam chceli Nemci odviezť, musíme ujsť. Ale ako by som ja mohol utiecť s tou nohou?!“ pýta sa Ján Budzák a krúti hlavou. Odsun do koncentráku pred koncom vojny bol rozsudkom smrti. No je takmer isté, že už samotnú cestu transportom do Osvienčimu by nemohúci detský pacient Budzák neprežil. Keď už Nemci chceli deti nahnať na korby nákladných automobilov, priamo v liečebni v Dolnom Smokovci sa osobne objavil prezident Jozef Tiso. Prišiel o pol piatej ráno.
„Vidím ho ako dnes, mohutný chlap ostrihaný na ježka chodí bez sprievodu po chodbe liečebne a kričí, že to nedopustí. Volal na Nemcov, že deti opustia liečebňu len cez jeho mŕtvolu,“ hovorí Ján Budzák a v očiach sa mu zalesknú slzy. Tým sa neubránil pred časom ani v televíznej relácii, keď na tie udalosti spomínal pred kamerami. Nielen moderátorka relácie, ale aj všetci ľudia sediaci ako komparz v štúdiu boli riadne prekvapení. Kto by si predtým čo i len pomyslel, že niečo také sa u nás konečne objaví vo verejno-právnom médiu?!
 „Ja som sa ani počas komunistického režimu netajil tým, že život mne i ďalším stovkám detí zachránil práve Jozef Tiso. Hovoril som to aj verejne. Keď sa ma niekto pýtal na dôkazy, povedal som, že ja som živým dôkazom. Inak by som tu nebol,“ hovorí Ján Budzák a dodáva: „Iným dôkazom je prejav Jozefa Tisa prednesený v rozhlase z Vysokých Tatier popoludní práve v ten deň, keď dopoludnia zabránil transportu detí do koncentráku. Som rád, že aspoň takto sa môžem poďakovať človeku, ktorý sám po vojne kvôli pomstychtivosti Beneša zaplatil životom, hoci stovky životov zachránil. Ja som sa neskôr po vojne o činnosť Jozefa Tisa počas jeho prezidentskej funkcie dosť zaujímal. Vyčítali mu všeličo, najmä podpis pod transporty židovských občanov do koncentrákov. Ale práve židia za ním chodili, aby sa nevzdal funkcie, lebo hromadne podpisoval výnimky. Tiež mu mnohí vyčítajú, že na námestí v Banskej Bystrici po potlačení povstania vyznamenal nemeckých vojakov. Iste, urobil to, ale už nikto nespomenie fakt, že ak by to neurobil, Nemci mu jasne povedali, že Zvolen i Banskú Bystricu čaká osud Varšavy. Mal obetovať dve mestá, aby ich zrovnali so zemou, ale radšej obetoval sám seba, lebo iste vedel, že po vojne mu práve to vyznamenávanie prinesie odsúdenie...“Otázne je, prečo Jozef Tiso pri povojnovom procese, keď mu išlo o život, fakty o zabránení odsunu detí do koncentráku vôbec nespomenul. „Bol kňaz a teda musel byť skromný, nemohol sám seba chváliť za to, že urobil niečo, čo pokladal za svoju prirodzenú povinnosť. Nás deti ako svedkov vtedajších udalostí nikto na súd nezavolal a dospelých zamestnancov liečebne tiež nie. My sme vtedy aj tak neverili, že by ho popravili, ale v tom sme sa mýlili. Navyše, keďže rozsudok bol vopred pripravený, zrejme ani fakt, že zachránil stovky detí, by mu už nepomohol...“ uvažuje Ján Budzák o tragickom osude svojho záchrancu. Ale aj ďalšie osudy rodiny bývalého detského pacienta boli neľahké.

Odškodnenie?

Jeho otec ako vojak dobýjal s Rusmi Berlín, o čom mal aj potvrdenie od Sovietskej armády. Pri overovaní pravosti mu ho úradníci akosi stratili. Potom v roku 1947 vyhorela obec Lendak a Budzákovci prišli o všetko. Usadili sa na majeri Lefkovce, ktorý odkúpilo viac rodín od istého židovského statkára, čo sa presídlil do Palestíny. Na majeri hospodárili po svojom a odmietli sa pridať k združstevňovaniu. Stanovili im také kontingenty, ktoré nemohli splniť, a otec Budzák dostal šesť rokov basy. Mladý Janko vtedy utŕžil od života ďalšiu príučku. „Bol som mrzák a zažil som aj to, ako sa mi niektorí Lendačania posmievajú. Keď mi zavreli otca, kričali na mňa, že budem žobrák. To mi ostalo v pamäti po celý život a toho jediného som sa veľmi bál. Preto som sa učil tak, aby som dosiahol riadne vzdelanie a nemusel ísť po žobraní!“ A dosiahol svoje. Cez Baťovu fabriku vo Svite a popradský Tatraľan sa dostal na štúdium textilnej chémie v Česku, kde získal titul inžiniera. Potom pôsobil v Banskej Štiavnici, kde si našiel manželku Máriu. Keď im pri pôrode zomrelo prvé dieťa, odišli do Levíc, kde pán Budzák v podniku Levitex pracoval ako textilný inžinier až do odchodu na dôchodok v roku 1993, keď ho v pozícii hlavného technológa striedal istý Pál Csáky.
     Keď sa pred penziou pán Bu-dzák zaujímal o to, či ho nemecká vláda nemá odškodniť za celoživotné poškodenie, zistil, že v archivovanej knihe lekárskych zákrokov je záznam o jeho operácii z 3. 11. 1943, podpísaní boli primár Kardoš a kapitán doktor Feller. Prípadu odškodnenia sa ujala švajčiarska organizácia pre nežidovské obete nacizmu. Nemecká vláda mu priznala odškodné za poškodenie osoby 1. kategórie. „Dostal som na dva razy vyplatených 7 500 eur. Za to som si kúpil auto Škoda Fabia. Skoro som sa na ňom zabil pre výrobnú chybu. No nebola by to irónia? Asi som nemal za nemecké peniaze kupovať auto od nemeckej firmy Volkswagen...“ krúti Ján Budzák hlavou a pritom sa usmieva. Osud vie ozaj v rámci veľkých tragédií priniesť na scénu nekonečného divadla aj tragikomické paradoxy. Iste, nad kadečím by sa dalo pousmiať, ale úsmev v takých prípadoch ide zväčša iba cez slzy. Život Jána Budzáka bol neľahký, no napriek všetkým problémom ho prežil naplno. Nie všetci mali toľko šťastia v nešťastí. Týka sa to aj človeka, ktorý zachránil životy osemsto slovenských detí.

Dejiny nespočetne mnohokrát ukázali, že pôsobenie konkrétnej osobnosti v historických udalostiach bolo po násilnej smrti danej postavy dlhé roky skresľované a skutočnosť je celkom iná, než ju verejnosti podávala oficiálna historická veda a následne aj médiá. Áno, platí to aj či najmä o osobnosti prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisa, ktorý po druhej svetovej vojne za svoje pôsobenie v politickej funkcii zaplatil životom na popravisku. 

 
 


Pridaj komentár