Záhady dvoch veľkomoravských hrobov

Našu odbornú i čitateľskú verejnosť eminentne zaujíma, kde a kedy vlastne zomrel veľkomoravský arcibiskup Metod a kde bol pochovaný?  Autor Igor Kišš nie je profesiou historik ani archeológ, a evanjelický teológ. Otázkami našej dávnej histórie sa však intenzívne zaoberá a po podrobnom skúmaní mnohých štúdií archeológov a výsledkov bádania  sumarizuje poznatky o tomto probléme v nasledujúcich riadkoch.  

 

Kedy arcibiskup Metod zomrel, to vieme. Zomrel tri dni po Kvetnej nedeli 6. apríla 885. O tom nám z Veľkej Moravy vyhnaní Metodovi žiaci, ktorí boli prítomní pri jeho smrti a ohrebe, zachovali dve správy. V nich presne opisujú, ako Metod zomieral. Podľa týchto správ chorý Metod už na bohoslužbách na Kvetnú nedeľu 885 predpovedal, že o tri dni zomrie. Tak sa vraj aj naozaj stalo. Podľa dvoch zachovalých správ očitých svedkov pochovali ho priamo v hlavnom veľkomoravskom chráme vľavo za oltárom svätej Bohorodičky. Problém je v tom, že takéto hlavné veľkomoravské svätyne boli dve. Žiaľ, ani jedna správa očitých svedkov nehovorí, v ktorej je tento Metodov hrob. 

 Mikulčická svätyňa

    Jedna svätyňa bola v Mikulčiciach-Valoch. Bulharská pravoslávna cirkev mala v minulosti tendenciu práve v Mikulčiciach-Valoch hľadať centrum slovanskej misie. Tu by teda malo byť i miesto Metodovej smrti a tu ho mali aj pochovať. Mikulčice sa nachádzajú priamo na moravskej strane hranice Moravy a Slovenska v blízkosti dnešných slovenských Kopčian, ktoré sú už na slovenskej strane rieky Moravy. V blízkosti Kopčian na slovenskej strane dodnes stojí starý veľkomoravský chrám sv. Margity Antiochijskej, vzdialený len asi dva kilometre od Mikulčíc.  Rozmermi je chrám v Mikulčiciach najväčšou svätyňou, kde sa slávila v časoch cyrilo-metodskej misie slovanská liturgia. Archeologické výskumy však podľa niektorých archeológov ukazujú, že mikulčická svätyňa existovala už pred príchodom našich vierozvestov, teda v predcyrilo-metodskej dobe. Už predtým tu bolo jedno z centier predslovanských západných misionárov. Tu sa v 60. rokoch minulého storočia  uskutočnili najrozsiahlejšie archeologické vykopávky – napríklad pod vedením prof. Josefa Cibulku. Niektorí sa domnievajú, že hrob č. 580, ktorý našli priamo v tejto najväčšej svätyni, by mohol byť Metodov. Túto teóriu dodnes zastáva najmä český archeológ docent Zdeněk Klanica v knihe Tajemství hrobu moravského arcibiskupa Metoděje, ale  aj moravský pravoslávny kňaz prof. Pavel Aleš, podpornú štúdiu ktorého možno nájsť na českom internete alebo v Hlasu Pravoslaví, kde vyšla v roku 1995.   

Hrob číslo 580

 V treťom vydaní knihy Z. Klanica datuje hrob č. 580  do doby až po roku 874, čo podľa neho dobre korešponduje s rokom 885, keď pochovali moravského arcibiskupa Metoda.  Kostra z hrobu 580 však nebola celá. Podľa Klanicu vzniká otázka, či telo pri otvo-rení hrobu umelo neodstránili a nepremiestnili na iné miesto. Záhadné je, že rakvu neodstránili, jej kovanie sa väčšinou našlo v hrobe. 
Prečo bolo telo arcibiskupa Metoda odstránené z čestnej hrobky uprostred kostola?  Podľa Klanicu k takému neobvyklému kroku mohol viesť jediný dôvod. Bol to interdikt, cirkevný trest, ktorý zbavuje veriacich cirkevných práv a postihuje nevýhodami všetky osoby, ktoré sa zdržujú na určitom mieste. Podľa stredovekých nariadení, dokiaľ bol platný interdikt, teda dokiaľ nebola odstránená príčina jeho uvalenia, v danej oblasti sa nesmeli konať kresťanské bohoslužby. Naznačuje to skutočnosť, že pápež Štefan V.  dal Metoda do kliatby.  Klanica sa pritom odvoláva na prácu prof. Richarda Marsinu z roku 1985 Metodov boj. K pápežovej kliatbe došlo až po smrti arcibiskupa Metoda v septembri 885. Pri pochovávaní teda ešte toto miesto nebolo pod interdiktom, preto arcibiskupovi Metodovi oprávnene patrilo  najčestnejšie miesto v moravskej bazilike. Ak sa však na neho vzťahovala kliatba, nemohla sa už  bazilika používať.
   Predpoklad o Metodovom hrobe v Mikulčiciach niektorí archeológovia novšie vylučujú a tvrdia, že hrob č. 580 najskôr patril nejakému veľmožovi a nie cirkevnému hodnostárovi. Pochovaný mal totiž v rukách meč a vedľa neho sa našlo vedierko. Do hrobu veľkého arcibiskupa Metoda by neboli položili takéto dva artefakty. Okrem toho podľa nálezu predmetov dotyčný veľmož azda zomrel už v predcyrilo-metodskej dobe, aj keď to nie je celkom isté. 

 Veľkomoravský chrám v Sadoch

Iná rozmerná veľkomoravská svätyňa bola v blízkosti dnešného Uherského Hradišťa v Sadoch, čo je vzdušnou čiarou niekoľko kilometrov od Velehradu.  Samotný Velehrad sa stal kresťanským centrom až neskôr  – v dobe po Konštantínovi a Metodovi –, najstaršiu cirkevnú stavbu tu postavili až po roku 1205. Na túto lokalitu upozornil v roku 1970 archeológ Vilém Hrubý, keď v odbornom časopise Slovenská archeológia publikoval článok Hrob svatého Metoděje v Uherském Hradišti v Sadech? Pred ním už s takouto teóriou vyšiel Josef Unger v článku Byl nalezen hrob věrozvěsta  Metoděje? v almanachu Velká Morava, ktorý vydalo Moravské múzeum v Brne roku 1965. Do tretice český archeológ pôsobiaci vo Vatikáne ako hlavný archeológ Vatikánu,  ktorý sa zúčastňoval aj na archeologickom výskume hrobu sv. Petra v Ríme, dominikán Jiří Maria Veselý O. P., v rozhovore, ktorý publikoval v Katolíckem týdeníku (23. 6. 1991) vyslovil názor, že hrob arcibiskupa Metoda už našli. Tiež ho lokalizoval do uhorskohradišských Sadov. V tomto duchu vatikánske L´Osservatore Romano priniesli vo februári 1981 seriál článkov, ktorých autorom bol prof. Dr. Jiří Maria Veselý, O. P.  Docent Z. Klanica s týmito závermi nesúhlasí. Opačné stanovisko má moravský archeológ docent Luděk Galuška v monografii o sadskej výšine (1996). Ten sa pripojil k názorom V. Hrubého a J. M. Veselého, že svätého Metoda pochovali v stene kňaziska kostola v Sadoch. Rozsiahlym archeologickým výskumom v Sadoch sa odhalili pozostatky základov rôznych vtedajších stavieb. Ústredná chrámová svätyňa bola len o niečo menšia ako chrám v Mikulčiciach. V Sadoch sa však našli pozostatky kňazského seminára. Indíciu o kňazskom metodskom seminári potvrdzuje mnoho úlomkov vtedajších  písacích potrieb zo železa, z bronzu a z kostí, tzv. stylov, ktorými seminaristi písali do vosku svoje poznámky. S najväčšou pravdepodobnosťou tu bolo v poslednom období Metodovho života hlavné centrum  byzantskej misie na Veľkej Morave, nie v Mikulčiciach. 

Prvé centrum v Nitre

Predpokladá sa, že prvé obdobie Metodovho pobytu po príchode na Veľkú Moravu sa spája s Nitrou. Podľa Jána Chryzostoma kardinála Korca Nitra bola vôbec prvé biskupstvo v tejto časti strednej Európy. Aj ďalšie centrum byzantskej misie v Sadoch je situované v blízkosti prirodzenej hranice, ktorú tvorila rieka Morava. Ďalšie podrobnosti o archeologických nálezoch na tomto mieste možno nájsť v článku, ktorý publikoval vatikánsky archeológ J. M. Veselý pod názvom Hrob a sídlo arcibiskupa Metoděje na internete ( http://www.cormier.cz/hrmet.htm. ). Výskum v Sadoch sa začal v roku 1958. Postupne objavili „školu“,  mníšske obydlia a chrámové priestory, ktoré zodpovedali pojmu „hlavný chrám“. Až do roku 1963 bolo však pátranie po Metodovom hrobe márne. Zásluhou archeológa V. Hrubého sa vykonal doplňujúci výskum. Zúčastnili sa na ňom Dr. Hochmanová, Dr. Poulík, Dr. Kalousek, doc. Dr. Hrubý, architekt Hank a Dr. Jiří M. Veselý, O. P.   Pokiaľ ide o chrám, s tým neboli problémy. Bez pochybností to bol druhý najväčší veľkomoravský kostol dlhý 22,65 metra. Chrám v Mikulčiciach meral až 35 metrov. Podľa môjho osobného názoru obaja vierozvestovia mali predsa len duchovné centrum začas aj v Mikulčiciach, ako sú o tom presvedčení bulharskí pravoslávni odborníci, pretože aj tu sa našli pozostatky stylov po seminaristoch. Hrob v stene chrámu v Sadoch sa našiel. Podrobnosti o jeho rozmeroch sú vo Veselého článku. Po vyčistení otvoru do hrobu bolo jasné, že ho vytesali do steny chrámu, ktorá už predtým stála. Veselý uvádza (preklad z češtiny): „V odkrytej dutine sme našli kusy kameňov a dreva, ktoré bolo opálené od ohňa, rozdrobenú omietku, uhlíky a kúsky roztaveného bronzu. V dutine hrobu som našiel obhorenú kosť predlaktia, ktorá mohla patriť osobe tam pochovanej. Metodovi? Kostný úlomok bol uložený v Moravskom múzeu. Zaujímavá bola zliatina roztaveného farebného kovu: východní biskupi nenosili totiž kríž, ale Panhagiu – Presvätú Bohorodičku. Bola Metodova? Mŕtveho vložili do tohto otvoru z vonkajška chrámu.“ 

   Sám pápež Ján Pavol II. súhlasne prijal predpoklad, že ide o pôvodný hrob Metodov. Viackrát sa o náleze písalo v L´Osservatore Romano. Tieto domnienky nikto nenapadol, ani závery nevyvrátil, aj keď sa o to pokúšal trebárs archeológ J. Unger, ktorý o tejto verzii konštatuje: „Objav hrobu sv. Metoda nie je týmto vedecky preukázaný.“ Podľa Veselého možno by bolo poctivejšie, ak by bol Unger napísal: „Objav hrobu sv. Metoda nie je vedecky vyvrátený.“  Skutočnosťou zostáva, že pravoslávni Bulhari nefavorizujú Staré Mesto-Sady, ale v Mikulčiciach sa cítia „doma“ a umiestnili tam pamätnú tabuľu s vyjadrením vďačnosti. V poslednom čase  niekoľkokrát zverejnili názor otca J. M. Veselého, podľa ktorého hrob arcibiskupa Metoda v Sadoch našli... 

 Kontroverzie so Svätoplukom 

Je fakt, že vzťahy medzi Metodom a Svätoplukom neboli dobré. Podľa mienky niektorých Metod v tejto dobe (keď ešte cirkev nebola rozdelená na Východnú a Západnú), prejavoval úsilie viesť veľkomoravskú cirkev k východnému obradu. Svätopluk ako politik zase videl zábezpeku politickej existencie v mierovej spolupráci s nemeckými biskupmi, s vladármi a so západným svetom, nie s Konštantinopolom. V úsilí orientovať Veľkomoravskú ríšu na západné cirkvi pomohol Svätopluk Bavorom zajať a odstrániť aj Rastislava a sám sa zmocnil vlády nad Veľkomoravskou ríšou. Bavori v Regensburgu Rastislava uväznili, odsúdili na trest smrti a potom namiesto vykonania ortieľa ho oslepili a nevidomého väznili. Svätopluk I. sa na začiatku svojej vlády v roku 870 spojil príbuzenskými zväzkami s Arnulfom, synom vojvodcu Karolmana. Anály Bavorov tvrdia, že v rokoch 885 – 886, teda hneď po smrti Metodovej, Svätopluk a Karolmanov syn  Arnulf uzavreli mier. Svätopluk toto svoje úsilie o napojenie sa na Západ a na latinský obrad vyjadril aj tým, že za druhú manželku si vzal Gizelu (jej meno je prebraté od J. M. Veselého) z rodiny Arnulfovej, adoptoval (prijal za vlastného syna) Svätopluka II., Arnulfovho nemanželského syna, ktorému bol Svätopluk I. kmotrom. Toto manželstvo mu Metod veľmi vytýkal. Takto sa Svätoplukov nevlastný syn – Nemec Svätopluk II., ktorý sídlil v Nitre – stal nevlastným bratom Mojmíra II., Svätoplukovho vlastného syna z prvého manželstva sídliaceho na Morave. Adoptovaný Svätopluk II. nenávidel Mojmíra II. a zničil jeho dŕžavu. Takto to podáva vatikánsky archeológ otec Jiří Maria Veselý.  Azda aj to dokreslí povesť o Svätoplukových troch prútoch, ktoré možno zlomiť, ak nedržia spoločne.  

Interdikt na mŕtveho

A akú úlohu hral Svätopluk v spálení mŕtveho Metodovho tela v hrobke v Sadoch – ak je táto teória správna?  Spálenie Metodovho tela by súviselo s príkazom pápeža Štefana V. a s uvalením kliatby na Veľkú Moravu, kde už nesmie byť staroslovenská liturgia a musí sa zaviesť výlučne latinská omša. Mohol si v tých časoch Svätopluk dovoliť neuposlúchnuť takéto písomné nariadenie pápeža? Alebo sa ho ponáhľal vykonať pomocný biskup Wiching? V každom prípade, dokiaľ Metodovo telo neodstránili z jeho hrobky v Sa-doch a nespálili, nemohla sa na Veľkej Morave konať nijaká bohoslužba.    Napriek tomu sme dnes ako Slováci povinní ctiť si aj Metoda, aj Svätopluka. Veľká Morava potrebovala spojenie s Byzanciou a s jej kultúrou cez slovanských vierozvestov, ale aj spojenie so Západom – s jeho kultúrnym rozvojom a ochranou pápeža. Naše kraje boli a dodnes sú mostom medzi Východom a Západom. Metod ťahal Veľkú Moravu k Byzancii a na Balkán, Svätopluk zase na Západ k latinskej omši. Aj dnes Slovensko potrebuje spojenie s východnou Európou, aj budovanie spoločnej Európy so západnými štátmi v zjednotenej Európe. Taký bol i plán otcov zakladateľov zjednotenej Európy. Francúzsky prezident generál de Gaulle a minister zahraničných vecí Francúzska Robert Schumann to vyjadrili takto: Zjednotená budúca Európa má byť spojená od Atlantiku až po Ural. Tento vývoj akoby Svätopluk predbiehal, a preto si ho treba napriek jeho niektorým chybám ctiť. Pápež Štefan V. ho v liste, ktorý je zachovaný, nazval v septembri 885 kráľom a svojím milovaným synom. Oslovenie „milovaný syn“ pápeži adresovali iba a výsostne len kráľom. Keďže kráľov vtedy vymenovávali pápeži (investitúra), toto pápežovo označenie Svätopluka ako kráľa nemožno nebrať na vedomie alebo ho dokonca popierať. Svätopluk bol panovník a kráľ, ktorý svojho času priviedol Veľkú Moravu na vrchol jej politickej existencie.



Pridaj komentár