Zástavník slušnosti a nádeje I.


dubček štvorecAlexander Dubček – charizmatický politik nádeje na lepší a spravodlivejší život

Ivan LALUHA – Foto: Ladislav LESAY

Je to už dvadsať rokov, keď siedmeho novembra 1992 na následky tragickej autonehody na zlopovestnom 88. kilometri diaľnice Bratislava – Praha neďaleko Humpolca predčasne vo veku nedožitých 71 rokov zomrel Alexander Dubček, osobnosť známa doma a vo svete svojím úsilím o humanizáciu spoločenských vzťahov a charizmatický politik nádeje na lepší a spravodlivejší život.

Životný príbeh Alexandra Dubčeka bol dynamický, protirečivý i dramatický tak, ako aj samotné XX. storočie a doba, v ktorej pôsobil. Pochádzal zo skromných sociálnych pomerov ľudí fyzickej práce. Jeho rodičia ešte pred prvou svetovou vojnou a nezávisle od seba odišli za prácou do USA ako tisíce ich súkmeňovcov. Bol to masový exodus vitálnych síl národa, ktorý bol v tom čase vystavený v bývalom Rakúsko-Uhorsku aj tvrdému národnostnému útlaku budapeštianskej vlády. Svojich rodičov Dubček charakterizoval ako socialistických rojkov, ktorí sa venovali spoločenskému životu a hľadali svoj ideál v sociálne spravodlivej spoločnosti. Teda vizionárstvo a nádej sprevádzali Alexandra už od rannej mladosti a obrazne povedané nasával ich už s materským mliekom.

DOM OSOBNOSTÍ

Rodičia sa najprv aktivizovali v socialistickej strane a neskôr v slovenskej sekcii Komunistickej strany USA. Ale pomery ich neuspokojovali, a tak po vzniku Československa sa s novou nádejou rozhodli aj so synom Júliusom pre návrat domov. Usadili sa v lete 1921 v rodisku Štefana Dubčeka v Uhrovci, tam sa im na jeseň (27. 11. 1921) narodil syn Alexander. Zhodou okolností v dome, kde sa pred vyše sto rokmi narodil Ľudovít Štúr, zakladateľ spisovného jazyka a vedúca osobnosť národného pohybu v rokoch 1848 – 1849. Z tejto skutočnosti dvoch mužov, protestantov, príslušníkov evanjelickej cirkvi sa neskoršie vytvorila zvláštna symbióza súzvuku úsilia týchto dvoch osobností moderných dejín Slovenska o jeho národné a sociálne povznesenie.

dubček 5Dubčekovci sa však v Uhrovci dlho nezdržali. V Československu sa začala hospodárska kríza, práce bolo stále menej. A tak podľahli agitátorovi medzinárodného družstva Interhelpo, ktoré organizovalo pomoc pri výstavbe nového Ruska. V roku 1925 odišli s jeho prvým transportom do strednej Ázie (dnes Biškek, vtedy Frunze v Kirgizsku); neskoršie sa presťahovali do Nižného Novgorodu, kde Štefan Dubček využil svoje znalosti angličtiny pri výstavbe automobilky za pomoci amerických inžinierov.

TRINÁSŤ ROKOV

V ZSSR sa Dubčekovci zdržali trinásť rokov, bola to prvá tvrdá životná univerzita mladého a dospievajúceho Alexandra. Práce bolo dosť, príroda krásna, ale s prejavmi kultu osobnosti sa zoznámil tiež. Psychóza strachu, podozrievania, vysídľovania Ukrajincov do nehostinných stepí, miznutie rodičov spolužiakov, premaľovávanie obrázkov v učebniciach, kde sa z hrdinov stali z večera na ráno zločinci a agenti imperializmu – to všetko sa mu objasnilo až neskoršie po návrate domov do Československa. Pochybnosti však zostávali. Dubčekovci, ktorí sa na Východ poberali pôvodne natrvalo, sa v roku 1938 v predvečer druhej svetovej vojny rozhodli neprijať sovietske občianstvo a vrátili sa domov. Stalin totiž žiadal, aby každý cudzinec, ktorý chce zostať v Sovietskom zväze, prijal sovietske občianstvo alebo odišiel.

VYSKÚŠALI VÝCHOD I ZÁPAD

Dubčekovci tak vyskúšali Západ, ako aj Východ, ale podľa hesla všade dobre, doma najlepšie sa vrátili späť. Usadili sa v Trenčíne a celá rodina sa zapojila do protifašistického odboja. Sedemnásťročný Alexander akosi prirodzene vstúpil do ilegálnej KSS, ktorá na jeho pracovisku – v závodoch v Dubnici nad Váhom, kde sa vyučil – organizovala odboj. Otec skončil v koncentračnom tábore Mauthausen, ale prežil, obaja synovia počas SNP narukovali do armády, Július padol, Alexander bol zranený. Vystrábila ho priateľka z detstva Anna Borseková, s ktorou sa po skončení vojny oženil, založil rodinu a usadili sa v Trenčíne. Zdalo sa, že ich život bude taký ako ostatných, ale v roku 1949 prijal ponuku a stal sa profesionálnym politickým pracovníkom okresnej organizácie KSS.

dubček 2Alexander Dubček vstúpil do praktickej politiky pomerne neskoro, mal už 28 rokov. Patril k tej časti povojnovej generácie, ktorá sa nadchla (vrátane autora príspevku) myšlienkou socializmu. Pri rozdeľovaní sfér vplyvu koncom svetovej vojny v roku 1945 veľmoci zaradili Československo do sféry vplyvu ZSSR. Dubček teda vstúpil do politiky, keď sa jeho veľký sen začínal realizovať vo forme stalinského modelu socializmu. Koordináty boli jednoznačne určené a on ich prijal. Ako vo svojich spomienkach uvádza: „Mal som len hmlisté predstavy, ako sa taký svet vybuduje a ako bude fungovať. Ale strana vyhlasovala, že to všetko vie. Veril som myšlienkam socializmu. Moja viera bola čistá a úprimná.“

DUBČEKOV KYSLÍK

V aparáte strany pracoval dve desaťročia, prešiel od okresu až po ústredie. Z tradície rodiny a prostredia komunít oneskorených slovenských utopistov v strednej Ázii si zachoval návyk a potrebu nepretržitej komunikácie s okolitým prostredím. Overoval si tak dosah politických rozhodnutí na verejnú mienku, poznával nálady tých, pre ktorých funkcie vykonával.

Sociologické prieskumy sa vtedy ešte nerobili a tak toto bol „Dubčekov kyslík“, ktorý ho vracal do reality a nedovoľoval sa od nej odtrhnúť. Nepatril do garnitúry komunistov boľševikov, neprešiel výchovou a pobytom v Kominterne, ale v realite kultu osobnosti. Patril k mladšej generácii budovateľov, ktorí chceli už aj vidieť výsledky, ale namiesto toho začínajú pociťovať rozdiely medzi zámermi, sľubmi a výsledkami. A tak rozčarovanie nenechalo na seba dlho čakať. Ibaže vyzrievanie k novým pohľadom, vyliečenie z detskej choroby rýchlej výstavby novej, sociálne spravodlivej spoločnosti bolo síce nevyhnutné, ale veľmi pomalé. Veď na druhej strane zmizla nezamestnanosť a „budovateľský pátos“ dlho zahmlieval rozhodnutie k potrebným nápravným krokom.

Zmenu vyvolali a urýchlili najmä dve skutočnosti: nezákonné súdne procesy a odhalenie kultu osobnosti J. V. Stalina. V roku 1956 bol XX. zjazd KSSZ s dnes známym, ale vtedy utajovaným prejavom N. S. Chruščova, ktorý vyvolal šok svojím tvrdým, ale reálnym pohľadom a odsúdením nezákonností éry Stalina (1924 – 1953). Dubček práve v tomto období absolvoval Vysokú školu politickú v Moskve (1955 – 1958). Vďaka znalosti ruštiny prežíval tieto udalosti bezprostredne so svojimi spolužiakmi a stotožňoval sa s ich kritickým pohľadom na Stalina. Spolu s ním absolvovali školu v tom čase aj J. Lenárt a M. Jakeš. A hľa, aké rozdielne postoje zaujímali v ďalších rokoch.

Nezákonné procesy z obdobia kultu osobnosti zohrali v dejinách totalít sovietskeho typu výnimočnú rolu tak pri vzniku, ako aj pri zániku. Boli pôrodnou babicou systému i jeho hrobárom. Prostredníctvom nezákonných súdnych procesov komunistické strany kriminalizovali a odstraňovali iné politické strany a ich predstaviteľov, ktorí im prekážali pri uchopení moci. Rozširovali atmosféru strachu, v ktorej sa im ľahšie vládlo, zakrývali ním vlastné neodborné zásahy do riadenia spoločnosti, potláčali kritické hlasy a kritikov vo vlastných radoch už v zárodku. A v neposlednom rade dosadzovali do riadiacich štruktúr kádre jednoznačne poslušné Kremľu.

ZÁKLAD NA HOSTIHORE

Alexander Dubček bol jedným z iniciátorov rehabilitácií, bol členom ich komisií a výrazne sa zaslúžil o rehabilitáciu tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu a jeho predstaviteľov – L. Novomeského, G. Husáka a i. Táto kauza celé roky umŕtvovala autentický politický život na Slovensku. To sa už však Dubček dostával nielen do najvyšších funkcií (tajomník ÚV KSČ pre priemysel v Prahe), ale aj do sporov s A. Novotným, neobľúbeným šéfom strany s veľkou averziou voči Slovákom. Dubček bol od roku 1963 prvým tajomníkom ÚV KSS na Slovensku. V novej funkcii nahradzoval Karola Bacílka a jeho garnitúru, ktorí boli spojení s nezákonnosťami minulého obdobia – v päťdesiatych rokoch, v čase procesov bol K. Bacílek ministrom národnej bezpečnosti ČSR v hodnosti generála. V novej funkcii Dubček utváral priestor pre demokraciu a liberálnejšie pomery na Slovensku, žiadal viac investícií na Slovensko a vyššie kompetencie pre slovenské orgány. Predniesol sériu prejavov, ktorými prispel k renesancii národného povedomia, napr. o Ľ. Štúrovi, o Matici slovenskej a iné. Za jeho účasti v roku 1963 položili v Martine základný kameň novej budovy Matice slovenskej na Hostihore.

ZLATÉ ŠESŤDESIATE

Šesťdesiate roky minulého storočia zvykneme spájať prívlastkami „zlaté šesťdesiate“. Nastával rozvoj kultúry, školstva a vedy v širšom slova zmysle. Metódy direktívneho straníckeho riadenia sa dostávali do rozporu s požiadavkami spoločnosti, ktorá sa drala von z kruniera dogmatizmu. Antonín Novotný – šéf strany a prezident – obviňuje Dubčeka, že nedrží Slovensko pevne v rukách. Dubček nadväzuje kontakty s vedeckou sférou, konzultuje s vedcami, získava si ich dôveru. Na jar 1967 konštatuje verejne: triedny boj stráca svoje funkcie, staré poučky strácajú platnosť; odmieta výhovorky, že naše nedostatky sú výsledkom pôsobenia nepriateľských, imperialistických síl a ich agentov.

Vedecko-technická revolúcia podľa Dubčeka vyžaduje, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti. Vyžaduje to nová sociálna skladba spoločnosti a štruktúra potrieb rôznorodých sociálnych zoskupení. Toto Dubčekovo vyhlásenie je útokom na základné tabu dovtedajšej politiky, keď represie a porušovanie ľudských práv sa odôvodňovali pôsobením triedneho nepriateľa. Dubček v máji 1967 priamo na najvyššom pléne vládnucej komunistickej strany na Slovensku formuluje svoje nové krédo: od triedneho princípu a výsad k všeľudskému kritériu. Od diktatúry proletariátu k všeľudovému socialistickému štátu – aj to bol základ toho, z čoho vznikol pojem socializmus s ľudskou tvárou. V celej sovietskej zóne do tohto vyhlásenia A. Dubčeka a ani po ňom nikto takto jednoznačne neodmietol triedny princíp a nenahradil ho pre praktickú politiku princípom humanistickým, všeľudským.

Autor, prof. PhDr. Ivan Laluha, CSc., bol dlhoročným priateľom a spolupracovníkom A. Dubčeka, v rokoch 1990 – 1992 bol poslanec FZ ČSFR a v rokoch 1992 – 1994 prvým predsedom zahraničného výboru NR SR, je autorom a spoluautorom kníh o A. Dubčekovi

(Dokončenie nabudúce)



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.