Zlatý vek anarchie krvavil Francúzsko


teroristi 2 štvorecDejiny moderného terorizmu sa odvíjajú od 19. storočia (2.)

Zlatý vek anarchie krvavil Francúzsko

Ján ČOMAJ – Koláž: Emil SEMANCO

Rusko a Francúzsko boli pred prvou svetovou vojnou pospájané mocnosti v mnohých súvislostiach. Hoci na technický pokrok cárskeho samoderžavia mali oveľa väčší vplyv Nemci, ktorí v tejto mohutnej ríši projektovali železnice, stavali oceliarne, strojárne a rafinérie ropy, spoločenský život vyšších vrstiev a politické zákulisie mali spojenia na linke Paríž – Moskva. Spolu s revolučnými tradíciami Francúzska, ktorých duch v národe stále žil, boli to aj ruskí dekabristi a narodnici, ktorí tu koncom 19. storočia inšpirovali explóziu terorizmu – v Paríži, Marseille, Lyone, Clichy, Fourmies, všade. Začal sa zlatý vek francúzskeho anarchizmu – druhá kolíska   terorizmu 20. storočia.

Dajaký podnet sa vždy nájde. Vo Francúzsku sa prvá vlna anarchistických výčinov začala, keď vynachádzavý obchodník Wilson, manžel prezidentovej dcéry, vymyslel šikovný kšeft: začal predávať rytiersky Rad Čestnej légie. Každý národ je hrdý na svoje renomované osobnosti, ale vo Francúzsku sa rytieri Čestnej légie vypínali na najvyššom piedestáli, ich šerpa sa považovala za poctu ľudu – a tu zrazu niekto udeľuje členstvo v najprestížnejšom spolku sveta za peniaze! Tlač spustila krik a ulice plnili davy demonštrantov. V tom istom čase skrachoval veľký projekt, ktorého otcom bol vikomt Ferdinand de Lesseps, staviteľ Suezského prieplavu, stroskotal pri výstavbe druhého, ešte väčšieho diela – Panamského prieplavu, pre špinavé kšefty finančníkov najväčšej francúzskej stavebnej idey. Národ zúril. V očiach Francúzov nepodviedli Lessepsa a stavebnú spoločnosť, ale Francúzsko. Do tretice: v meste Fourmies sa 1. mája 1891 konala celkom pokojná demonštrácia, tretia od ustanovenia Sviatku práce. Ľudí však bolo v sprievode oveľa viac ako po prvé dva roky. Zbohatlíci dostali strach – čo sa to deje a čo sa z toho môže vyvinúť? Okresný prefekt podľahol panike a požiadal vojsko o ochranu ctihodných občanov mesta. Proti demonštrantom vypochodovala rota pešieho vojska s nervóznym malým majorom Chapom na čele. Ktosi zo sprievodu hodil medzi vojakov kameň. Chapov piskľavý hlas preťal vzduch. Treskla salva. Na dlažbe zostalo päťdesiatdva ľudí, deviati už nikdy nevstali, z toho tri boli deti.

BITKA V CLICHY

Aj v Clichy bola podobná manifestácia. Pokojný sprievod, na čele žena s červenou zástavou odborárov. Policajný agent, ktorý mal o pochode podávať vrchnosti informácie, už úvodnú správu zdramatizoval. Keď demonštranti došli až po vinárske závody, kde im vinári pripravili prvomájové občerstvenie, s pokrikom si štrngali a žena už skrútenú zástavu strkala do puzdra, vtedy polícia zakročila,  obuškami vyrážala ľuďom poháre z rúk a dvaja mocní policajti sa snažili vytrhnúť žene zástavu. Brutalita voči dáme bola vo Francúzsku odjakživa neslýchanou bezočivosťou, na ktorú musí muž reagovať, takže niekoľko chlapov okamžite priskočilo žene na pomoc. Mužov policajti spútali, odvliekli na strážnicu a tam ich do krvi zmlátili. Jednému šikovnému novinárovi sa podarilo chlapov odfotiť, keď ich prevážali do väznice – boli zbití na nepoznanie. Fotografie vyvolali búrku protestov – a keď dvom z tých demonštrantov súd vymeral päť a tri roky nútených prác, ľudia sa vzpriečili, zrátali a podčiarkli – Panamský prieplav, kšefty prezidentovho zaťa, zásah v Clichy i brutálny trest. Spoločenský tlak vybuchol ako para v Papinovom hrnci.

Terorizmus - Čomaj II. REŤAZ ATENTÁTOV

Na parížskom bulvári St. Germain 136 vyletela do vzduchu vila sudcu Benoita, ktorý odsúdil robotníkov z Clichy. Pri múre kasární v juhovýchodnom Paríži vybuchla nálož – na armádu nikto nezaútočil od Veľkej francúzskej revolúcie. Dynamit rozmetal dom, v ktorom býval štátny žalobca Bulot, ktorý žiadal pre mužov, čo priskočili žene na pomoc, najprísnejší trest. Bomby vybuchovali na severe i juhu Francúzska, dokonca aj na jachtách boháčov a politikov kotviacich na Riviére a v Monte Carle. Symbolom hrôz pre francúzskych karikaturistov sa stal apačský otrhanec, zarastený, so šatkou na krku , šiltovkou nakrivo a s granátom v ruke. Začali dokonca vychádzať anarchistické časopisy La Lutte sociale a L´Action révolutionnaire, ale už aj bežné bulvárne noviny prinášali presné opisy, ako použiť pri útoku nôž a kde sú v ľudskom tele obličky, ako bleskovo omotať obeti kolo krku viazací drôt, ktorý jed človek nespozoruje v polievke a aké ingrediencie treba naň v drogérii kúpiť. Tak ako sa o sto rokov neskôr budú báť viedenskí mešťanostovia vziať do rúk list, aby im neodtrhlo prsty ako primátorovi Zilkovi, a americkí úradníci otvoriť obálku, aby sa z nej nesypal antrax, tak sa francúzski mešťania báli každej pošty v schránke, zabudnutej nákupnej tašky v obchode a dáždnika v kúte kaviarne. Anarchistické časopisy smelo niesli v záhlaví heslá: Vytiahnite nože z vreciek! Vylamujte! Podpaľujte! Ničte! Podobné nápisy sa objavili na plagátových plochách, polícia ich nestačila strhávať, zametači zatierať popolavou farbou – ráno tam boli znova.

HRDINA LHEROT

V tomto ovzduší sa stal hrdinom čašník Lherot z parížskej reštaurácie Véry. Práve v deň, keď bomba rozmetala dom prokurátora Bulota, sadol si k voľnému stolu vysoký fúzatý chlap. Lherot zbystril pozornosť. Hosťovi priam blčali oči, keď čítal vo večerných novinách správu o rannej udalosti. Dokonca sa dal s čašníkom o tom aj do reči. A keď čašník Lherot spomenul udalosť spred dvoch týždňov – výbuch sudcovej vily a obete v rozváľanom panskom sídle – chlap sa neuveriteľne rozohnil, že čosi treba robiť, aby si buržuji nemysleli, že sú bohovia! Čašník si uvedomil, že muž aj vyzerá ako teroristi na karikatúrach – mocný, neoholený, fúziská ako mrož, iba guľu so zápalnou šnúrou mu dať do rúk! V nestráženej chvíli si hodil na smoking plášť a utekal na najbližšiu žandársku stanicu. Kým sa však tam rozhodli, kto pôjde vec preveriť, fúzatého chlapa v kaviarni nebolo a čašník ešte dostal vynadané, že ich mal volať skôr!

O pár dní prišiel hosť znova. To už čašník nelenil – bežal na políciu ihneď, len čo si sadol k stolu. Hosťa práve obsluhoval Lherotov kolega, keď ho zatkli. Stihol ešte vytiahnuť pištoľ, ale jeden z policajtov mu ju vyrazil z ruky...

Zistilo sa, že muž, ktorý sa predstavil ako Ravachol a mal aj doklady na to meno, je dlho hľadaný terorista Léon Legér. Aj keď sa pôvodne volal ešte inak – jeho otcom bol chudobný holandský žid Koenigstein. Vyrástol na periférii, vyučil sa za farbiara, skúšal to v niekoľkých povolaniach, no všade bol nespokojný. Dal sa na pašeráctvo, ale veľmi skoro ho začala polícia sledovať, preto s tým musel prestať. Potom si zaobstaral ručný lis na kovové odtlačky a razil na ňom falošné mince. Boli však také zlé, že ich nevedel dostať do obehu. Tak rezignoval a stal sa teroristom. Šarapatil po celom severnom Francúzsku a v Paríži dva roky. Dostal doživotie. Onedlho ho však odsúdili pod gilotínu za dodatočne vyšetrenú sériu lúpežných vrážd.

TISÍC ÚTOKOV

Počas procesu s Legérom anarchisti doslova besneli: istý tulák Vailant hodil bombu v parlamente, keď tam rečnil premiér Dupuy – bomba sa zachytila v kvetinovej výzdobe na jednom stĺpe a zranila len niekoľkých novinárov na balkóne. Odsúdili ho na smrť. Akýsi Meunier neskôr hodil bombu do kaviarne Véry, kde polícia Ravachola – Koenigsteina – zadržala; čašníkovi Lherotovi, ktorému bola adresovaná, sa nič nestalo. Ten sa však tak vyľakal, že si na polícii vymodlikal miesto kuchára vo väznici – ukrýval sa tam desať rokov. Niekoľko dní po Ravacholovej poprave explodovala nálož v drahom parížskom hoteli Terminus: jeden mŕtvy, dvadsať ranených. Zamestnanci firmy Carmaux objavili bombu na chodbe riaditeľstva a skôr ako ju pyrotechnici stihli zneškodniť, zabila štyroch policajtov, čo ju strážili, a zranila asi tridsať ľudí v okolitých kanceláriách... V roku 1892 sa v policajných hláseniach francúzskych prefektúr objavilo vyše tisíc hlásení o teroristických útokoch anarchistov.

MLADÝ GÉNIUS

K obom činom – v hoteli i vo firme Carmaux – sa prihlásil istý Le Breton. Polícia ho prekvapivo rýchle vypátrala. Nechcelo sa im veriť, že tento distingvovaný mladý muž môže byť terorista. Mladík, ktorý sa vydával za Le Bretona, sa volal Émile Henry a bol nielen z bohatej rodiny, ale bol aj známy ako zázračné dieťa v matematike a vo fyzike. Maturoval ako pätnásťročný a keď mal šestnásť, s vynikajúcim výsledkom urobil prijímacie skúšky na prestížnu vojenskú technickú akadémiu. Vzbúril sa však proti otcovej vôli, do školy nenastúpil, lebo nenávidel uniformy. Ušiel do Švajčiarska, vyučil sa tam za hodinára, aby dokonale ovládal výbušné časovacie systémy. Pri vyšetrovaní na otázku, prečo dal bombu do hotela, odpovedal: Lebo sa tam zdržiavalo najviac bohatých darmožráčov na jednom mieste. A prečo do firmy Carmaux – lebo znenávidel všetkých úradníkov, ktorí slúžili kapitalistom, a títo boli typickým príkladom. Predtým si bol obzrieť aj iné hotely a firmy, ale nikde nebolo pokope toľko príživníkov.

SMRŤ PREZIDENTA

V júni 1893 si išiel pozrieť výstavu úspechov francúzskych kolónií v Lyone prezident Francúzskej republiky Sadi Carnot. Pred výstaviskom sa medzi zvedavcami ponevieral anarchista talianskeho pôvodu Sante Caserio, potulujúci sa po krajine a hľadajúci príležitosť ako vyniknúť. Mal pri sebe len dýku. Vhodná chvíľa zaútočiť na prezidenta sa ešte nenaskytla. Vedel však, že večer ide hlava štátu do miestneho divadla. Zaujal výhodné miesto, kde asi koč s prezidentom zastane. Pred očami mal obraz útočníka na ruského cára v Petrohrade, ako si ho sám vybájil.

Čestná kavaléria na bielych koňoch doviedla prezidenta Sadi Carnota k divadelnému vchodu a odklusala do úctivej vzdialenosti. Vtedy Caserio bleskovo vyskočil na schodík kočiara a niekoľkými ranami dýkou prezidenta usmrtil. Chytili ho ešte pri čine. Usmieval sa. Bol šťastný. Chcel na seba upozorniť... Podarilo sa!

PIATI Z RADU TERORISTOV

Povaľač Koenigstein – Ravachol, neznámi radoví teroristi Meunier a Vailent, Émile Henry, vzdelanec, presvedčený anarchista, ktorý si teror dokázal aj zdôvodniť, Sante Caserio, duševne vyšinutý človek, ktorý chcel vyniknúť. Ľudia pochádzajúci zo vzdialených svetov, odlišní charakterom, povahou a istotne aj cestami, ktorými došli k terorizmu. Spájala ich iba chimérická predstava rovnosti ľudí a morbídnosť anarchizmu. A teda teror. Cesta, ktorá neviedla nikam.

Ani vtedy, ani dnes.

Ak však chce raz ľudstvo žiť v bezpečí, nestačí úsilie brániť sa silou. Nestačilo vtedy a nestačí ani v súčasnosti. Je iba jediná možnosť – likvidovať pôdu, z ktorej terorizmus vyrastá.

To je dlhá cesta. Zrejme pridlhá pre tých, čo vyznávajú len dve božstvá: Power a Oil.  



Čítaj aj:

http://www.snn.sk/index.php/reportaz/1715-na-zaciatku-boli-ruski-dekabristi



Pridaj komentár