Zvíťazili pravda a láska nad lžou a nenávisťou?


nezna revolucia štvorecStudená vojna vyústila do pádu komunistického režimu

Zvíťazili pravda a láska nad lžou a nenávisťou?

Eva ZELENAYOVÁ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK

V jednej televíznej ankete k výročiu novembrových udalostí väčšina opýtaných mladých ľudí nevedela odpovedať na otázku, čo sa stalo 17. novembra 1989. Mladá generácia sa tak zamestnáva myšlienkami na prežitie, že ju dokážu zaskočiť aj úvahy staršej generácie o tom, že by nechcela mať ich existenčné starosti. Znamená to, že ideály, za ktoré v roku 1989 štrngali kľúčmi masy ľudí na námestiach miest, zúžili sa iba na holé prežitie. 

Na stránkach Ústavu pamäti národa sa dá dočítať, že pád komunizmu v Česko-Slovensku je spájaný najmä s demonštráciami, ktoré sa konali 16. novembra v Bratislave a od 17. novembra 1989 v Prahe. To je fakt, ibaže masovým demonštráciám, ktoré pod tlakom medzinárodných udalostí vyústili do pádu komunistického režimu, niečo predchádzalo. Veď vtedajšie Česko-Slovensko bolo predposledným štátom východného bloku, v ktorom padol režim. Posledným sa stalo Rumunsko...

DOHODA VEĽMOCÍ?

nezna revolucia kariBolo by možné povaliť niekdajší režim bez dohody prezidentov USA a vtedajšieho Sovietskeho zväzu? Koľko bolo takých pokusov od nastolenia vlády komunistov po druhej svetovej vojne? V Nemecku, Maďarsku, Česko-Slovensku, Poľsku? A všetky boli hrubo potlačené. Západ nikomu neprišiel na pomoc.

Reálny komunizmus, do ktorého sme boli na desaťročia uvrhnutí, uplatňoval proti oponentom systematické represálie. Dodnes medzi nami žijú politickí väzni komunistického režimu, ktorí sa „previnili“ len svojím mravným postulátom. Na Slovensku to bola najmä katolícka cirkev, ktorej predstavitelia i veriaci sa ako prví ocitli v žalároch. Smutným svedectvom komunistického teroru je príbeh spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Podľa oficiálnej dobovej dokumentácie zostal v biskupskom zbore najtvrdším kritikom komunistického režimu a ostro sa staval proti všetkým jeho proticirkevným prejavom. Vo svojej autobiografii biskup Vojtaššák uvádza, že vo februári 1948 sa komunistická strana zmocnila vlády v republike pučom a nastúpila hrôzovláda neslýchaného teroru (zastrašovania) a násilenstiev.

S nepriateľmi režimu sa systém tvrdo porátal. Trest smrti bol pre mnohých ľudí vlastne vyslobodením z pekla. Zriedkavé neboli ani prípady, keď sa rodina nedozvedela termín popravy ani miesto posledného odpočinku popraveného. Pozostalí, priatelia, prepustení väzni až do roku 1989 stáli na okraji spoločnosti a ani v liberálnej spoločnosti nie sú vítanou entitou.

NEZMENENOU OPTIKOU

Je pozoruhodné, že slovenská historiografia ani po dvadsiatich štyroch rokoch od pádu režimu nezmenila optiku hodnotenia slovenských dejín. Historik Milan Ďurica to zdôvodňuje tým, že „po poslednej formálnej zmene režimov napríklad vo vtedajšom východnom Nemecku nová vláda hneď dala výpoveď 1 506 profesorom, ktorí vyučovali nemecké dejiny alebo boli na čele organizačných buniek komunistickej strany. Nič podobné sa na Slovensku neudialo. Preto vo všetkých vedeckých ústavoch a na univerzitných katedrách zostali sedieť a podnes tam sedia a neprestávajú pôsobiť tí istí historici, ktorých tam nasadil niekdajší komunistický režim, pražské vedenie KSČ“. Preto podľa M. Ďuricu u mnohých cítiť základný postoj, ktorým je protinárodne a protikresťansky zameraná ideológia československého komunizmu.

Akým smerom sa teda vybrala naša spoločnosť po novembri 1989? Ukazuje sa, že k liberálnemu a sekularizovanému štátu, vykorenenému zo svojej národnej, kultúrnej, náboženskej a v súčasnosti už aj z pohlavnej identity. Tyrani a diktátori nevymreli. Deň boja za slobodu a demokraciu nie je mŕtvym dňom. Lebo to, čo nastalo po roku 1989, sotva môžeme označiť za víťazstvo pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou.


 

Vyhlásenie Slovenských vlasteneckých spolkov

k 17. novembru – Dňu boja za slobodu a demokraciu

Všetci členovia slovenských vlasteneckých spolkov úprimne privítali udalosti novembra 1989, ktoré viedli k odstráneniu totalitného systému. O to väčšie je naše zhrozenie, ako sa zadnými dverami vracajú nedemokratické spôsoby, o ktorých sme si mysleli, že už o nich budeme počuť iba z rozprávania pamätníkov. Medzi najväčšie výdobytky novembra patrilo to, že každý mohol slobodne hlásať názor podľa svojho presvedčenia a zúčastňovať sa na demokratickej debate na základe objektívnych faktov a nie nadiktovaných ideologických schém. Lenže malá skupina krikľúňov opäť chce vlastniť Jedinú Pravdu a presadzovať jediný správny názor na históriu a politiku Slovenska. Musí to byť najmä názor komunistický a čechoslovakistický, ktoré sa mali už dávno ocitnúť na smetisku dejín. Takéto názory sa vydávajú bez akýchkoľvek vecných argumentov. Najnovšie sme to zažili v nenávistnej kampani proti udeleniu ceny slovenskému historikovi Františkovi Vnukovi za jeho celoživotné dielo, paradoxne práve 17. novembra, na výročie boja za slobodu a demokraciu. Smutné je, že týmto hysterickým výkrikom extrémistických síl, ktoré okrem cudzích peňazí nemajú ani najmenšiu oporu medzi občanmi, podľahol aj predseda správnej rady ÚPN, Ondrej Krajňák, pod nátlakom sa preľakol a ocenenie stiahol. Vyzývame preto Ondreja Krajňáka, aby zaujal taký postoj, ktorý by bol v súlade s ideálmi novembrového boja za slobodu, medzi ktorú patrí aj sloboda vedeckého bádania.

Bratislava 17. novembra 2013

Slovenské vlastenecké spolky a organizácie:

              Kongres slovenskej inteligencie        

         Konzervatívne Slovensko

         Panslovanská únia

       Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja

         Slovenská ekonomická spoločnosť – Nezávislé združenie ekonómov Slovenska

        Ústav dejín kresťanstva na Slovensku

         Vospolnosť



Pridaj komentár