KOMENTÁR

Štát je najväčší poklad

Milan S. ĎURICA    

Štátnosť slovenského národa je ešte stále historickou hodnotou, ktorú sa usilujú spochybňovať nielen mnohí príslušníci cudzích národov, ale aj značná časť cudzími historikmi priamo odchovaných alebo silne ovplyvňovaných slovenských historikov a iných vzdelancov slovenského pôvodu. Ale vďaka staroslovenskej štátnosti a vlastnej cirkevnej organizácii, ktorú mu zriadili z iniciatívy kráľa Rastica (846 – 870) byzantskí vyslanci a učitelia Konštantín a Metod, slovenský národ bol už koncom 9. storočia natoľko vyvinutým etnickým spoločenstvom, že ani neskoršie cudzie nadvlády príbuzných slovanských kmeňov a nakoniec celkom cudzích ázijských Maďarov nedokázali všetkých Slovákov etnicky asimilovať a vymazať ich národnú identitu z registra dejín. Pochopiteľne, najprv Maďari, potom v novších časoch Česi vyvinuli všetko úsilie, aby meno Slovákov nevošlo do vedomia iných európskych národov. A darilo sa im to najmä zásluhou základnej koncepcie, ktorú dal modernej historiografii jej zakladateľ, berlínsky profesor a historiograf Pruského štátu Leopold von Ranke (1795 – 1886), keď obmedzil vedecký historický výskum na dejiny štátov ako mocenských subjektov. V takomto historickom obraze nebolo jednoducho miesta pre národy, ktoré v l9. storočí nemali svoj vlastný štát. Že však táto pôvodná, hoci objektívne zmýlená koncepcia dejín podnes podmieňuje myslenie mnohých historikov a výplody ich vedeckého skúmania, to nepodvratne dokazuje najnovšia príručka európskych dejín – Europäisches Geschichtsbuch, učebnica pre vyššie školy, na ktorej pracovalo osem európskych historikov. V tej učebnici sa nenachádza ani najmenšia zmienka o Slovensku ako subjekte slovenskej štátnosti.  

POZNÁMKA

Keď suverenita nie je suverénna

Ivan BROŽÍK

„Nezaujíma ma, čo sa tam deje. Kým sa to netýka mňa, tak to neriešim.“ Skvelý prístup občana vo veku na prelome medzi „... násť“ a „... dsať“. Skvelý, samozrejme, chápeme, ako je to myslené! Pribúda nám na Slovensku akosi rýchlo generácia Q – od quit, tzn. opustiť. Komerciou hodnotovo vymazaná a komerciou preformátovaná. Teraz už ani tak nejde o Ukrajinu, ani o Krym. Na pozadí takmer vojny sa vynorili u nás, na Ukrajine i v samotnom Rusku problémy, s ktorými sme doteraz poľahky žili akosi „btw“, popri, cestou, len tak, mimochodom.

Nie, teraz na týchto niekoľkých riadkoch nie je priestor rozpisovať sa o hodnotách, ktoré odlišujú bytie človeka od iných tvorov, hocijako nech sú inteligentné. Zamýšľam sa nad suverenitou. Mojou, našou osobnou, štátnou, mocenskou.

O ČOM JE REČ

Storočnica prvej vojny

Drahoslav MACHALA

Už som si v tejto rubrike svoje slovo o kráľovi Svätoplukovi povedal, preto volím tému rovnako dôležitú. Slovensko ako samostatný štát nemalo nikdy lepšiu príležitosť ako sa dnes ukázať pred svetom, ale aj v prístupe občanov doma, aký vzťah máme k obetiam dedov a otcov v prvej svetovej vojne, ktorej začiatok pred sto rokmi si pripomenieme práve v roku 2014. Chcem upozorniť najmä na dve povinnosti. Prvou je to, čo už roky robí Klub generálov Slovenskej republiky. To je pestovanie úcty k národných tradíciám! Mám klube viacerých priateľov generálov, ktorí si vybrali cestu ako už poväčšine na dôchodku venovať zmysluplne svoj čas pestovaniu úcty k slovenským predkom, ktorí ako vojaci rakúsko-uhorskej armády, ale potom aj počas druhej svetovej vojny padli na mnohých frontoch Európy a sveta. To, čo vykonali generáli Svetozár Naďovič, Ján Vido, Peter Gajdoš, František Blanárik a ďalší, si zaslúži veľký prejav obdivu. Predovšetkým je to zásluha Klubu generálov SR a slovensko-talianskej spoločnosti Allegra i Stanislava Bajaníka, že sme v roku 2008 na radnici talianskeho mesta Ponte di Piave za prítomnosti podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča osadili pamätnú tabuľu slovenským vojakom, ktorí pri tejto pamätnej rieke Piave padli. Taliani sa vlastne až vtedy dozvedeli, že existuje nejaký slovenský národ, že existujú Slováci, ktorí bojovali v zostave rakúsko-uhorskej armády, a tí aj padli pod cudzími vlajkami za cisárske rakúske mocnárstvo a kráľovské Uhorsko.

AKO BOLO, ČO BOLO

Utajovaná vojna zostáva v trezoroch

Peter VALO

V roku 1993 nakrútilo Košické štúdio STV dokument Veľký poker alebo Malá vojna. Začínal sa faktami: 14. marca 1939 odhlasoval slovenský snem samostatnosť Slovenskej republiky. 15. marca ju uznalo Maďarsko. 20. marca písal z Varšavy maďarský veľvyslanec do Budapešti: „Poliaci veria, že sa maďarsko-poľskú hranicu podarí posunúť na západ.“ 21. marca mu odpovedal minister zahraničných vecí Csáky, že sa vojsko pohne v priebehu dvoch dní a veliteľ generálneho štábu Henrich Werth dal rozkaz na útok proti Slovensku. 22. marca 1939 telefonoval z Berlína maďarský vyslanec Sztojay, že malé riešenie môžu uskutočniť.

Maďari uvažovali aj o veľkom riešení. Ak by nenarazili na odpor, chceli pokračovať až po Poprad. 23. marca 1939 maďarské vojská prekročili východné hranice Slovenska.

„Útok prišiel v čase, keď Slovensko uzatváralo ochrannú zmluvu s Nemeckom,“ povedal historik Ladislav Deák. Českí vojaci odchádzali z nášho územia, armáda neexistovala. Maďari nepredpokladali, že narazia na odpor. Nerátali s tým, že agresia, ktorá mala mladý štát zraziť na kolená, spôsobí pravý opak. Za pár dní bolo na východe päťdesiattisíc vojakov...

Spomienka na Malú vojnu zjednotila odbojárov i neodbojárov. V roku 1991 pri hrobe pilota Jána Prháčka prečítal generál Belo Kubica vyhlásenie, že „obrana hraníc Slovenskej republiky pred fašistickým Maďarskom patrí medzi najsvetlejšie miesta našich národných dejín. Mená tých, ktorí pri nej položili svoje životy, patria na listinu historickej cti. Bezúhonnosť obranného aktu bola tŕňom v oku benešovských pragocentristov, gottwaldovských socialistických internacionalistov aj skrytých predstaviteľov maďarskej iredenty. Preto sa pokúsili tieto udalosti zamlčať a odstránili pamätníky, ktoré ich pripomínali“. Signatári vyhlásenia požadovali, aby boli navrátené pamätníky obetiam Malej vojny.