Pôsobivé predstavenie tvorcov abstrakcie


Zaujímavý výstavný počin Umeleckej besedy slovenskej v Galérii slovenského rozhlasu

Pôsobivé predstavenie tvorcov abstrakcie

Emil SEMANCO – Foto: autor

Medzi členmi najstaršieho umeleckého spolku na Slovensku – Umeleckej besedy slovenskej 1921 – je pomerne početná skupina autorov, ktorí sa vo svojej tvorbe primárne  a programovo venujú abstrakcii. Práve im vyšli v ústrety organizátori aktuálnej výstavy v Galérii slovenského rozhlasu výstavným konceptom ABSTRAKCIA V., ktorý úrovňou vystavených diel, ich vynachádzavým aranžovaním a napokon aj uvedením na vernisáži vyvolal pozitívne reakcie v radoch odbornej verejnosti aj živý návštevnícky ohlas.

Bolo by na dlhé rozprávanie, prečo najstaršie a jedno z najväčších združení výtvarných tvorcov u nás – Umelecká beseda slovenská – nevystavuje vo svojej budove na terajšom Dostojevského rade v Bratislave – v nedávno premenovanej UMELKE, ktorú začiatkom roka vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Tento funkcionalistický objekt postavili ešte v roku 1926 ako prvý a nadlho jediný špecializovaný výstavný pavilón vo vtedajšom Česko-Slovensku zväčša zo zbierok a z darov členov UBS. V skratke – skrivodlivými a zištnými majetkovými prevodmi po novembri 1989 sa ocitli na ulici...

Keď sa aj chlapi nehanbia za slzy


Jazvy ostatnej slovenskej traumy na Balkáne sú ešte zreteľné a citlivé

Keď sa aj chlapi nehanbia za slzy

 Stanislav BAJANÍK  – Foto: archív SNN

Na slovenských cintorínoch v Srbsku a v Chorvátsku nájdete aj hroby viacerých Slovákov,  ktorí padli vo vojne v bývalej Juhoslávii začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Aj keď od tejto balkánskej traumy, ktorá postihla aj dolnozemských  Slovákov, uplynulo pätnásť rokov, jej jazvy sú stále zreteľné a citlivé. Slováci na Balkáne, kam ich zavial osud vysťahovalcov pred dvesto päťdesiatimi rokmi, sa v 20. storočí  ocitli v troch vojnách a podstúpili ako jediná enkláva Slovákov vo svete tento trojnásobný úder na vlastnej koži. Tohto roku si pripomíname sto rokov od začatia prvej svetovej vojny, 75. výročie začatia druhej svetovej vojny  a 15. výročie ostatnej kataklizmy na Balkáne. V treťom prípade sa na pôde bývalej už rozdelenej Juhoslávie ocitli mladí Slováci, a nielen oni, na protichodných stranách frontov a barikád medzi Srbskom a Chorvátskom. Mladí chlapci a muži – vojaci, ktorí museli rešpektovať vojenskú brannú povinnosť a mobilizačné rozkazy – mnohí dovtedy, ale i potom dobrí známi z početných slovenských spoločenských, kultúrnych, divadelných, umeleckých podujatí, dlhoroční priatelia, spolupracovníci  ostávali na oboch stranách Dunaja na vojvodinskom a slavónskom brehu vystavení neraz neriešiteľnej situácii – so zbraňou namierenou proti sebe. Dlho sa tieto rany hojili a trvalo niekoľko rokov, kým sa ich stopy zacelili. Aspoň chceme veriť.

Splietajú korbáč z olivových ratolestí

Dlhodobé koncepty maďarskej politiky voči susedom - 1. časť Splietajú korbáč z olivových ratolestí Ľudovít ŠTEVKO – Foto: archív SNN Reflektovať aktuálny politický vývoj a reagovať na rôzne spoločenské udalosti, otvárať kontroverzné  témy, ktorým sa oficiálna politologická obec nevenuje či vyhýba, to je okrem iného hlavným poslaním Politologického odboru Matice slovenskej. Aj preto Politologický odbor  MS koncom roku 2012 zorganizoval vedeckú konferenciu Exteritoriálne účinky maďarskej ...

Anton HYKISCH: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí


ROZHOVOR TÝŽDŇA

Anton Hykisch: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí

V sedemnástich prešiel ôsmimi väznicami

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Na čo myslí slovenský spisovateľ Anton Hykisch 17. novembra, keď stojí pred pamätníkom popraveným a umučeným politickým väzňom komunizmu? Spomína na vlastné utrpenie počas vypočúvania štátnou bezpečnosťou, lebo chcel ujsť do slobodného sveta? Na kamarátov? Alebo rozmýšľa o tom, aký mohol byť jeho život, keby na našich hraniciach nespadla železná opona? Ako dávno to bolo. Detstvo poznačené vojnou. Keď sa skončila, mal iba trinásť rokov. A ďalších štyridsaťštyri prežil  v zákrytoch socializmu – raz bol A. Horník, inokedy Ahy či Peter Arnošt, lebo veľmi chcel písať... Aké príznačné: Krok do neznáma bol v roku 1959 Hykischovým literárnym debutom, ktorý mal krátke trvanie. Len čo vyšiel, musel byť z ideologických dôvodov zošrotovaný. Nuž, poďme spomínať...

Svoju profesionálnu kariéru ste začali v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Aké spomienky sa viažu na  toto obdobie?

Na roky po februári 1948 nemám dobré spomienky. Pochádzam z rodiny „triednych nepriateľov“. Moji rodičia sa rozviedli a vychovávali ma starí rodičia a tetušky, všetci silne nábožensky založení.  Už ako chlapec som pozorne sledoval politické udalosti. Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí. Stalinský socializmus s diktatúrou jednej strany som odmietal. Pod vplyvom zahraničných rozhlasov sme sa traja gymnazisti z Banskej Štiavnice v roku 1949 rozhodli utiecť do slobodného sveta. Pri pokuse prekročiť  hranice do Západného Nemecka nás chytili, kruto vypočúvali. Prešli sme ôsmimi väznicami. Našťastie sme boli neplnoletí a dostali sme len podmienečné tresty. Za pomoci strýka, ktorý bol funkcionárom KSS, som sa dostal dokonca na vysokú školu ekonomickú. Tam som sa zoznámil so skupinkou veriacich chlapcov z Trnavy.  Študovali sme súčasne s Marxom potajme aj katolíckych filozofov, pápežské encykliky. Dodnes mám plné zošity poznámok z tých rokov. Členom strany som nikdy nebol. Opísal som tie roky v románe Rozkoše dávnych čias  (Matica slovenská, 2009).

Sídlo literátov možno bude mať jediného majiteľa


Spolok slovenských spisovateľov zostáva nádejou pre mravný status literátov

Sídlo literátov možno bude mať jediného majiteľa

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor

Spolok slovenských spisovateľov (SSS) a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) spoločne ešte stále vlastnia budovu v centre Bratislavy. Dom spisovateľov však za čudných okolností nevýhodne prenajali istej realitnej spoločnosti. Predseda AOSS Ľubomír Belák sa nedávno vyjadril, že Asociácia je nútená svoju polovicu budovy predať. Predkupné právo na túto časť domu za cenu 1, 333 milióna eur má SSS. Opýtali sme sa tajomníka spolku Jána Tazberíka, či spolok svoje predkupné právo využije, čím by sa SSS stal jediným majiteľom Domu spisovateľov. Tajomník spolku J. Tazberík povedal: „Chceme využiť predkupné právo, lenže SSS nemá takú sumu k dispozícii. Riešením by bolo čerpanie úveru, to však štatutári spolku nechcú rozhodnúť v rámci terajších kompetencií bez súhlasu členskej základne. V máji bude mimoriadne členské zhromaždenie, ktoré o tom bude rokovať a môže rozhodnúť. V prípade schválenia a čerpania úveru by sme boli ako spolok jediným majiteľom budovy, lenže je tu nájomník, s ktorým podpísali bývalí štatutári AOSS aj SSS veľmi zvláštnu zmluvu, takže aj ako jediný majiteľ by mal spolok neľahké postavenie. Zatiaľ je všetko otvorené, uvidíme v máji.“

Falošná tvár Bruselu


SEBAOBRANA

Falošná tvár Bruselu

Robert LANDIS

V júli 2010 vyhlásila Organizácia Spojených národov rezolúciou 64/292 právo na prístup k vode a sanitácii za všeobecné ľudské právo. OSN tiež vyzvala všetky štáty, aby zabezpečili čistú, dostupnú a cenovo prijateľnú pitnú vodu a sanitáciu pre všetkých svojich občanov. Európska únia však v rozpore s touto zásadou deklaruje vodu ako tovar, komoditu, podliehajúcu všeobecným obchodným pravidlám spoločného trhu. Núti nové členské štáty privatizovať vodárenské spoločnosti a odovzdať ich do rúk súkromných firiem. Reálna politika Európskej únie vo vzťahu k vodným zdrojom je zjavne v príkrom rozpore s jej verejne deklarovaným mandátom ochrancu našich ľudských práv. Veď zo základného práva ľudí na prístup k vode urobili bruselskí úradníci svojimi nariadeniami výnosný biznis len pre malú skupinu akcionárov ovládajúcich vodárenský sektor Únie. Z diskusie poslancov Európskeho parlamentu s predstaviteľmi občianskej iniciatívy Right2water vyplynulo, že v oblasti hospodárenia s vodou presadzujú európske inštitúcie agresívne opatrenia na podporu ziskov nadnárodných spoločností namiesto rešpektovania práva ľudí na primeraný prístup k vode.

Košice rastú do nevýslovnej krásy


S Richardom Rašim o výnimočnom vlaňajšku a jeho prínosoch                                            

Košice rastú do nevýslovnej krásy

Zhováral sa František MRVA – Foto: archív rr

Košice  majú za sebou výnimočný rok 2013. Vari  nikdy v novodobej histórii mesta nezažili taký rozmach ako vlani. O nijakom slovenskom meste sa toľko nepísalo v slovenských a zahraničných médiách a nijaké iné slovenské mesto neinvestovalo v spolupráci s EÚ také finančné prostriedky do skvalitnenia života svojich občanov ako metropola východu v roku 2013. Aj na túto tému sme sa porozprávali s primátorom Košíc Richardom RAŠIM.

● Zdá sa, že potomkovia Košičanov už nebudú oslavovať iba jeden významný letopočet z dejín mesta, ale dva. Teda nielen rok 1369, keď kráľ Ľudovít Veľký udelil Košiciam erbovú listinu , čo bolo prvýkrát v dejinách vôbec, že európsky panovník udelil erb mestu, ale aj rok 2013 ako rok Európskeho hlavného mesta kultúry a začiatok novej, mimoriadne dynamickej etapy ekonomického a spoločenského rozvoja mesta. Pán primátor, čo  všetko  pre metropolu východu Slovenska  priniesol  tento v unikátny projekt? 

Rok, ktorý sa niesol v duchu napĺňania prestížneho titulu Európske hlavné mesto kultúry, znamenal pre Košice dokončenie kľúčových investičných projektov, realizovaných v rámci tohto projektu. Miliónové investície do kultúrnej infraštruktúry, premena schátraných   nehnuteľností na moderné kultúrne stánky či najväčšia rekonštrukcia a revitalizácia mestských parkov znamenali veľký krok v premene mesta na kultúrnu metropolu európskych rozmerov a významu. V rámci  napĺňania dramaturgickej stránky projektu navštívili Košice umelci svetového mena, napríklad Tokijský metropolitný symfonický orchester, Jordi Saval, Krzysztof Penderecki, Tony Cragg a mnohí ďalší. Dvanásť mesiacov uplynulého roka prinieslo viac ako tristo podujatí, podporných projektov, festivalov, konferencií a rezidenčných pobytov. Turistický film o Košiciach vyhral prestížnu cenu na známom festivale v Karlových Varoch. Vďaka tomu sme zaznamenali zvýšený záujem zo strany domácich aj zahraničných turistov. Vyťaženosť ubytovacích kapacít počas kľúčových podujatí v meste bola stopercentná.

SLOVO O SLOVENSKU 14 - 2014


ČOMAJ webSLOVO O SLOVENSKU

 Ján ČOMAJ

Vyšumelo. Napätie je zabudnuté.  Aj druhé voľby zo štyroch tohoročných sú pekných pár dní za nami. Priveľa volieb do roka, aby  dokázali zaujať ľudí, priveľa...  Aj keď  prezidentské, pravdaže,  hrali prím – a tie druhé zvlášť! Máme nového prezidenta. Čo bude zač? To, myslím si, nevie presne  ani on sám. Ukáže čas. Len si svorne prajme, aby nám táto zmena nepriniesla z nijakej možnej strany  napätia, ktoré traumatizujú spoločnosť a znepokojujú ľudí. Jedna skúsenosť stačila!

 

SLOVO O SLOVENSKU 13 - 2014


 SLOVO O SLOVENSKU

 Maroš M. BANČEJ

Je to asi rok, čo som sa zoznámil s Andreasom. Štíhly šesťdesiatnik s postriebrenými vlasmi, ktorý pred niekoľkými rokmi ovdovel. Dospelé deti si založili vlastné rodiny a vietor ich rozvial po svete. Andreas spoznal cez sociálnu sieť vitálnu päťdesiatničku z Bratislavy, tiež vdovu, a napokon opustil rodný Linec a presunul sa po toku Dunaja nižšie do Bratislavy. Začal navštevovať krčmičku v starom meste, kde sa občas cestou z práce zastavím, a voľajako sme si padli do nôty. Možno aj preto, že Andreas aj napriek technickému vzdelaniu miloval hudbu, usilovne sa zdokonaľoval v slovenčine a ja som si pri rozhovoroch s ním oprašoval svoju niekoľko rokov zanedbávanú nemčinu. Raz prišla reč na naše hlavné mesto. Rozprával som mu o keltskom a slovanskom osídlení našej metropoly na Dunaji, pridal som starobylý  Devín a na najbližšie stretnutie som priniesol aj dve knihy o najstaršej histórii Slovenska a Bratislavy. Môjho rakúskeho priateľa to zvláštne inšpirovalo. Keď som ho po vari dvoch týždňoch znovu stretol, stihol sa mi pochváliť, že navštívil Banskú Štiavnicu, odskočil si do Levoče a na Spišský hrad a cestou späť sa bol pozrieť v Brhlovciach na unikátne obydlia vysekané do skaly.

S vychladnutou hlavou


O ČOM JE REČ

S vychladnutou hlavou                                                     

Drahoslav MACHALA

Pokúsim sa s chladnou hlavou napísať poznámky o tom, čo sa stalo. Na Slovensku v prezidentských voľbách nevyhral Nepopísaný list, ale Majdan. Teda súručenstvo tých, ktorí potrebujú podporný výťah k aspoň čiastočnej účasti na moci. Výťahom sa stal tzv. občiansky kandidát, muž tretieho sektora. Zákerných zahraničných ostreľovačov zo zálohy predstavovali v tomto súboji jednostranné protislovenské žoldnierske médiá a Lo(MIKA)rova RTVS. Zvolili sme čokoládového magnáta Petra Porošenka, chýba už iba Arzén a Vitalij. Americký futurológ a sociológ Alvin Töffler, autor knihy Šok z budúcnosti, predpovedal, že v postindustriálnej spoločnosti budú hrať dôležitú úlohu záujmové menšiny. Tie sa vedia prostredníctvom sociálnych sietí rýchlo zmobilizovať proti počítačovo ťažkopádnym voličom tradičných strán. Preto rozhodujú výsledky volieb aj farebných revolúcií. Záujmové menšiny na Slovensku predstavovali nahnevaní malí a strední podnikatelia, urazení učitelia, rezignovaní tvorcovia z kultúry, národne orientovaní voliči, ktorých víťazná strana obchádzala ako čert kríž. Ak k tomu pridáme poslušných maďarských voličov – výsledok máme na svete. U mňa ide len o parafrázovanie legendárneho výroku Jiřího Kodeta: „Kde udělali soudruzi z NDR chybu?“