Aby nezostalo len pri proklamáciách


Ako má chrániť mladý štát starého národa svoje kultúrne dedičstvo

Aby nezostalo len pri proklamáciách

J. M. RYDLO – Foto: (if)

O koncepcii záchrany dedičstva zahraničných Slovákov a Slovákov v zahraničí som na Slovensku po prvý raz hovoril pred čosi vyše dvadsiatimi rokmi. Bolo to v roku 1993 na medzinárodnej konferencii v metropole Šariša na pôde tamojšej Štátnej vedeckej knižnice. Bol som vtedy námestník riaditeľa Slovenskej národnej knižnice a myslel som si, určite omámený slobodou a znovu nadobudnutou štátnou samostatnosťou rodnej krajiny, že „mladý štát starého národa“ podnikne všetko možné na záchranu dedičstva svojich rodákov v cudzine.

O vypracovanej koncepcii sa ešte neskôr hovorilo na kongrese slovenskej vedy. Bola aj zverejnená a publikovaná, ale tým sa to skončilo. Dnes, keď vieme, že ktosi rozkradol dokonca aj Národný poklad, tak sa neprestávam čudovať, aký som bol naivný. Aby som však nešíril len pesimizmus, Slovenská národná knižnica sa začala venovať i zahraničným slovacikám, začala vydávať dokonca aj samostatný zošit im venovaný, vyčlenila však na to jednu pracovnú silu – slovom jednu pracovníčku, síce veľmi kompetentnú a veci oddanú, ale dokedy mohla sama ťahať káru? Napokon aj tú z SNK vykopli ako nadbytočnú.

CHÝBAL SYSTÉM

slovenské školstvo v MRSlovenská národná knižnica, či už pod krídlami Matice slovenskej, či na vlastných nohách, však nikdy nepovažovala systematické dopĺňanie svojich fondov zahraničnými slovacikami za svoju prioritu. To, čo z iniciatívy exulantskej, emigrantskej a krajanskej pospolitosti do Slovenskej národnej knižnice prišlo, aj ja sám som do jej fondov prispel početnými knihami, časopismi či archívnym materiálom, tam aj zaprírastkovali do normálnych fondov, ale nikdy nedošlo k systematickému vyhľadávaniu a doplňovaniu toho, čo vo fondoch reálne chýba. A tak to trvá už dvadsať rokov.

A podobná situácia je v ostatných ustanovizniach, nezáleží na tom, či je to Slovenská národná rada, Slovenské národné múzeum, Slovenský národný archív, Slovenská národná galéria a nie na neposlednom mieste samotná Matica slovenská – v uplynulých rokoch všade sa iba hasilo, hasilo a hasilo. Nikde nijaká systematická zbierkotvorná činnosť, iba nikam nevedúca improvizácia. Tak sa nemožno čudovať, že knihy, časopisy a artefakty slovenskej diaspóry zanikajú, v lepšom prípade sa ocitajú v zbierkach cudzích záujmov, ktoré o Slovákoch vedia pramálo, ak vôbec vedia, a Slovensku nie sú prajne naklonené, neraz končia na dražbách, ak nie rovno na smetiskách.

ODSUNUTÁ DIASPÓRA

Už pred niekoľkými rokmi som konštatoval, a povedal som to aj v parlamente a na všetkých konferenciách Slovensko a Slováci v zahraničí, že od vzniku česko-slovenského štátu, teda od konca prvej svetovej vojny nejestvuje u nás nijaká verejná inštitúcia, štátna alebo cirkevná, akademická či univerzitná, konfesionálna či ateistická, napokon ani súkromná nie, čo by sa profesionálne a systematicky venovala dejinám zahraničných Slovákov a Slovákov v zahraničí. Slovensko má neviem koľko historických inštitútov, v Slovenskej akadémii vied, v Matici slovenskej, v Ústave pamäti národa, na univerzitách, má tridsaťosem univerzít a vysokých škôl, desiatky magnificencií, stovky honorabilít a tisícky univerzitných profesoriek a profesorov, ale nikto, opakujem nikto a nikde sa systematicky a profesionálne nevenuje minulosti slovenskej diaspóry. Na nijakej univerzite či vysokej škole nemáme katedru dejín slovenského vysťahovalectva, iba sem-tam ktosi náhodne a účelovo pre odôvodnenie svojej existencie, svojho tzv. kariérneho rastu, zláta nejaký článoček či prednášočku a neraz ju nehanebne a neogabane poodpisuje z príspevkov dávno publikovaných a z pera všeobecne známych autoriek a autorov. Tak je to na Slovensku...

Keď 14. marca 1939 vznikla prvá Slovenská republika, zakrátko štát založil a slušne financoval Vedeckú spoločnosť pre zahraničných Slovákov. Nebola tzv. kríza, ktorú v súčasnosti skloňujeme dokonca v sedemnástich pádoch, bola „len“ vojna, ale vtedajšia slovenská vláda na jej činnosť, na jej odborný časopis a publikácie vedela nájsť prostriedky, pretože v tom čase zahraniční Slováci neboli len epiteton ornans, dobrí len na to, aby sme sa s nimi raz do roka odfotografovali a možno sa dostali aj do kúpnopredajných, tzv. slovenských médií...

Neviem, prečo voči slovenskej diaspóre jestvujú ešte aj dnes, viac ako dve desaťročia po roku 1989, neopodstatnené, ideologicky, ba politicky smiešne až primitívne motivované predsudky, s akými som sa nestretol v nijakej civilizovanejšej krajine. Vari sa máme hanbiť za to, že slovenská emigrácia vždy bola zásadne proti červenému prízraku, ktorý na Slovensku pol storočia lámal charaktery poctivých slovenských ľudí? Alebo je vari hriechom, že slovenskí exulanti svojho času založili Svetový kongres Slovákov a striktne trvali na politickej individualite Slovenska a stáli na platforme demokratickej štátnosti pre náš slovenský národ? Alebo že slovenská diaspóra vybudovala vo Večnom meste Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda, ktorý v tomto roku 2013 oslavuje 50. výročie svojho založenia?

ZAPRÁŠENÉ STOPY?

Poviete, že toto všetko je minulosť. Áno, toto všetko je minulosť. Prečo však kľúčové ustanovizne nášho obnoveného štátu si neplnia svoju povinnosť a tejto emigrantskej minulosti nevenujú aspoň elementárnu pozornosť? Akú? Aby sme aspoň v jednej slovenskej knižnici našli ucelenú časopiseckú produkciu našich rodákov v Severnej či Južnej Amerike a svojho času v slobodnej časti Európy, knihy slovenských exulantov vydané počas 2. svetovej vojny, tvorbu Slovákov, ktorí museli ujsť po roku 1945, 1948 či 1968, tvorbu slovenských Židov roztrúsených po šírom svete.

Samostatnou kapitolou sú slovenské katolícke misie v zahraničí, ktorým nie je venovaná primeraná pozornosť ani zo strany štátnych autorít, ani zo strany katolíckej cirkevnej vrchnosti. Misia v Paríži existuje už šesťdesiat rokov, podobne na desiatky rokov možno počítať existenciu misií v Mníchove či v Zürichu. Čo o nich vieme? V akej materiálnej situácii sa nachádzajú ich vedúci, tamojšie archívy? Najlepšie o tom vypovedia tí, ktorí ich držia pri živote, mnoho ráz na úkor vlastnej existencie... Pritom je starostlivosť o Slovákov žijúcich v zahraničí zakotvená v ústave nášho štátu. Som hrdý na to, že vláda druhej Slovenskej republiky navrhla a Národná rada Slovenskej republiky nielen schválila zákon č. 474/2005 o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ale pri tvorbe štátneho rozpočtu vedela vždy nájsť pre nich aj prostriedky. Lebo máme aj také zákony, ktoré síce platia, ale zostávajú lettera morta, teda mŕtvym chrobákom...

PRAX NAPOVEDÁ

Každý zákon časom ukáže svoje nedostatky a potreby, ktoré odhalí len prax. Preto dovoľte pripomenúť – pri budúcej novelizácii zákona považujem za potrebné, aby z hľadiska právneho poriadku slovenského štátu Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí dostal postavenie ústredného orgánu štátnej správy a riešila sa jeho zbierkotvorná, vedecko-výskumná a publikačná činnosť. Riešení je viacero, je však absolútne potrebné, aby sa zbierkotvorná, vedecko-výskumná a publikačná činnosť, vzťahujúca sa na minulosť a súčasnosť zahraničných Slovákov a Slovákov v zahraničí, stala serióznym, odborným a trvalým predmetom záujmu a pozornosti Slovenskej republiky. Pri tvorbe takejto multidisciplinárnej platformy určite podajú pomocnú ruku aj tí, už prakticky vymierajúci členovia Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, niekdajšieho Spolku slovenských spisovateľov v zahraničí, ktorého predsedami boli kedysi spisovateľ Jozef Cíger Hronský, básnici Andrej Žarnov, Karol Strmeň, novinár Imrich Kružliak a spisovateľ Ondrej Štefanko.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.