Anron BERNOLÁK - Tu máte slovo moje o reči vašej


Bernolák štvorecVýročie UNESCO azda pomôže Slovákom oživiť odkaz kňaza, ktorý im dal jazyk

Dušan D. KERNÝ

Pestrofarebné babie leto sa na Orave pomaly, ale iste mení na jeseň. Nad vodami priehrady sa vznášajú ranné hmly. Vznášajú sa aj nad piatimi zatopenými obcami. Z jednej z nich – zo Slanice, zostal len rímskokatolícky kostol na malom ostrove. Je to jediné miesto, kde sa dá pripomenúť, že práve tu v Slanici sa narodil muž, ktorého si tento rok pripomíname celosvetovo vďaka kalendáru UNESCO.

Hladina vody Oravskej priehrady nad zatopeným rodiskom Antona Bernoláka nám môže slúžiť ako symbol – násilné vlny zabudnutia sprevádzali po dlhé desaťročia osud odkazu vynikajúcej postavy moderných slovenských dejín. Jeho pomníky sa presúvali hore-dolu po Slovensku raz želateľné, raz neželateľné. Na jednom mieste sa odstraňovali, na druhé prevážali. V Nových Zámkoch, kde pôsobil ako farár a škôldozorca a 15. januára 1813 zomrel, odhalili prvú slovenskú tabuľu až v roku 1923! Dovtedy tam bola pripomienka miestneho katolíckeho farára. Samozrejme, len v maďarčine. Stodesať rokov trvalo, kým si v Nových Zámkoch na fare pripomenuli „muža zaslúžilého o národ“ v slovenskom jazyku. Ale až v októbri roku 1991 odhalili v Nových Zámkoch druhú tabuľu so slovenským textom. Tá už hlása, že tu pôsobil... prvý kodifikátor slovenského spisovaného jazyka.

ODHALENIE O ODHALENIACH

Keď sa dnes prejdete po novozámockom námestí, nemôže vám uniknúť, že Bernolákovu sochu v jednom rohu parku na druhom „vyvažuje“ socha osobnosti novozámockých dejín, ponímaná väčšmi ako maďarská než uhorská. Nebyť toho do očí bijúceho faktu našinec by si nepripomenul osudy súsošia Antona Bernoláka na tomto námestí. Už raz tu socha stála – s veľkou slávou ju odhaľoval predseda československej vlády Dr. Milan Hodža. Lenže to bolo v októbri v roku 1937. A  už v novembri 1938, len niekoľko týždňov po Viedenskej arbitráži, ktorá mala za následok okupáciu južnej časti Slovenska fašistickým Maďarskom, sa Bernolák v kameni sťahoval. Sťahoval sa ďaleko na sever – do Žiliny. Odtiaľ sa síce do Nových Zámkov po roku 1945 vrátil, ale nemal tam trvalý pobyt. Za bývalého internacionalistického režimu ho opäť presunuli na okraj mesta. Za terajšieho režimu „doplnili“ jeho sochu „vyvážením“ druhou sochou akoby z čisto maďarských dejín...

bernolák antonStojím na novozámockom námestí a v duchu si kladiem otázku o tom, čo znamená v dejinách slovenských miest ono veľké sťahovanie sôch, oné dodnes trvajúce vojny o sochy a súsošia. Pred očami sa mi akoby odvíja dokumentárny film o tom, ako to muselo vyzerať. Aký príbeh to musel byť okolo z kusa kameňa vytesaného Bernoláka, ktorý križoval z juhu na sever a zo severu na juh slovenské cesty cez dejinné križovatky?

Možno práve v tejto dobe takýto príbeh o putovaní sochy je akoby manuálom na pochopenie, aký obrovský význam malo Bernolákovo dielo, jeho prvá kodifikácia spisovného slovenského jazyka z roku 1793. Dnes je známa ako „bernolákovčina“, bernolákovská slovenčina. Čo všetko znamenala pre udržanie nás ako národa, pre druhú štúrovskú kodifikáciu spisovnej slovenčiny! A teda pre základ toho, že z tohto jazyka vlastne vznikol štát.

Bernolákovčina ovplyvňovala slovenský jazyk pol storočia. Dala prehovoriť obrovským talentom slovenčiny. Dala vzniknúť nielen pôvodným, ale aj prekladovým dielam zo svetových jazykov. Za všetko hovorí velikán Ján Hollý. K bernolákovskej slovenčine prešiel z latinčiny. Jeho veľdielo Svatopluk vyšlo dávno po Bernolákovej smrti. Ján Hollý musel odmietnuť aj napísať životopis Bernoláka, lebo ho vôbec nepoznal! Vedel o ňom iba, že zomrel „15. ľedňa pri hoľeňú bradi šlakem porazení v Kristu zesnul“, píše v roku 1835. Ešte desaťročia po smrti Antona Bernoláka trval jeho vplyv, obdiv k nemu, ale zároveň nebolo autora, ktorý by napísal jeho životopis. Urobil to až v roku 1842 kaplán vo Veľkom Záluží Jozef Petrovič.

ÚLOHA SÔCH

Sochy zohrávajú dôležitú úlohu. Pokiaľ ide o Antona Bernoláka, svoj príbeh má aj skulptúra Jozefa Koniarka v Trnave. Je úplne pochopiteľné, že zakladateľ moderného slovenského sochárstva sa nemohol vyhnúť mohutnému podnetu, ktorý pre slovenské dejiny znamenal Anton Bernolák, niekdajší trnavský študent seminára sv. Štefana, v trnavskom Štefaneu. Koniarkova mohutná plastika z roku 1936/1937 nám dodnes hovorí jasnou rečou: postava energického muža s knihou sa nakláňa k skupine mužov, žien a detí predstavujúcich roľníkov a mestských ľudí ochotne a pokorne načúvajúcich. Koniarek vytesal do pomníka to, čo postava Bernoláka hovorí symbolickým postavám národa – a čo hovorí dodnes nám: „Slováci, píšte po slovensky! Tu máte slovo moje o reči vašej.“

Toto je rozhodujúci moment: Bernolák dáva ľudu reč, spisovný jazyk. Azda práve dnes, teraz v roku výročia, ktorého význam pripomína zaradenie do kalendára UNESCO, je dobré zájsť do Trnavy a zastať pred týmto súsoším; pre Slováka, pre každého vnímavého človeka je príbeh Antona Bernoláka vtesaný Jozefom Koniarkom jasnou správou: nebyť jazyka, nebyť tých diel, ktoré sa v kodifikovanom, spisovnom jazyku zrodili, nebolo by ani dnešného stavu. Nebolo by zrejme toho štátneho útvaru, ktorému vlastne dal vzniknúť slovenský jazyk, slovenská literatúra, slovenská kultúra. Netreba byť matičiarom, aby si človek mohol uvedomiť túto dejinnú súvislosť – prvé ohnivko dlhej reťaze udalostí v slovenských dejinách a dejinách slovenčiny. No práve matičiari môžu z tohto príbehu čerpať životodarné poučenie.

Čo všetko dokázali pri premnohých dušpastierskych povinnostiach – tak Anton Bernolák, ako aj ďalší rímskokatolícky farár Ján Hollý – rodáci z malých obcí, dedín. Stojí za to zájsť do Trnavy, zastať pred dielom Jozefa Koniarka (napokon aj v dobrej galérii, ktorá nesie jeho meno) aj teraz, v roku výročia UNESCO, aby sme si uvedomili obrovský civilizačný význam kroku Antona Bernoláka. V čase, keď slovenskí vzdelanci prechádzali z latinčiny alebo inde z nemčiny na slovenčinu a z jazyka ľudu formovali spisovný jazyk, nemali sme v ňom v podstate nijaké kľúčové diela. Hollý svojím prekladom Vergília urobil jeden z prvých prekladov klasiky – porovnajme si však, čo všetko dnes máme prístupné v slovenčine. Všetky základné diela svetovej literatúry, Bibliu, encyklopedické diela, po slovensky dnes hovoria – a bežne – počítačové programy. Jazyk, ktorý v Bernolákovom čase bolo treba sformovať a dať ľudu, povedať Slovákom, aby písali po slovensky a nie nijakým iným jazykom. Dal Slovákom gramatiku a slovník, slovo o reči, ako to vytesal Koniarek do súsošia Bernolákovho pomníka. Bol to revolučný čin. Revolúcia slovenského vzdelanca. Zásadný obrat k bytiu v jazyku – k národnému bytiu. A základ toho všetkého stvoril Anton Bernolák.

ZRAKOM CUDZINCA

Bernolák Trnava Pomnik Bernolaka2Ale odtrhnime sa od dumania pred Koniarkovým súsoším v Trnave a skúsme sa na to pozrieť aj cudzími očami. Nie raz, nie dva razy som sa prechádzal po Berlíne s autorom ojedinelej knihy o Slovensku, vlastne o Slovenskom národnom povstaní, Dr. Wolfgangom Venohrom. Keď potreboval vysvetliť v knihách pre prestížne vydavateľstvá – ako prvý západoeurópsky a (západo)nemecký autor povstanie, musel vysvetliť proti komu a čomu toto ozbrojené vystúpenie bolo. Musel teda vysvetliť, ako vznikol samostatný slovenský štát – Slovenská republika. Nuž a na to samozrejme potreboval vysvetliť slovenské dejiny, ktoré, ako sám píše, boli európskemu publiku neznáme, práve tak ako jestvovanie slovenského národa a slovenského jazyka. A tak sa takmer 450-stránková kniha o SNP začína veršami Jána Kollára (1793 – 1825), Kollárove verše sú mottom celej knihy. A o Bernolákovi píše hneď na štvrtej strane: „Je to fascinujúce, ako sa počas dlhých storočí odnárodňovania a sociálneho útlaku udržal plameň národného sebavedomia v povedomí malého národa! Ku koncu 18. storočia to boli spisovatelia, ktorí už nechceli písať po nemecky alebo po latinsky, ale vo svojom materskom jazyku. Najvýznamnejšou postavou medzi nimi bol Anton Bernolák, jeho úsilie o samostatnú literatúru v slovenčine, jeho zápas oživenia slovenského národného povedomia. V roku 1792 založil Bernolák v Trnave Spoločnosť pre podporu slovenskej kultúry (Slovenské učené tovaryšstvo), vôbec prvý slovenský kultúrny spolok.“

Samozrejme, úvahy doktora Venohra o Bernolákovi treba vnímať v súvislostiach, pre ktoré sa ich dotkol – nedalo sa vysvetliť SNP bez toho, aby sa nevysvetlilo, ako vznikla vlastne prvá Slovenská republika, a to sa nedalo vysvetliť bez toho – azda priveľmi zjednodušene povedané – ako vznikla spisovná slovenčina, slovenská literatúra, národné vedomie a sebavedomie slovenských vzdelancov.

Tento účelový, ale nevyhnutný postup nemeckého historika a autora dokumentaristu nás vlastne dovádza k  poznaniu významu činu rímskokatolíckeho kňaza Antona Bernoláka, a samozrejme aj bernolákovskej slovenčiny a bernolákovcov.

STÁLA INŠPIRÁCIA

Treba ísť na námestie a vôbec do mesta Nové Zámky, aby sme si uvedomili, že Bernolák nie je len dátum z kalendára výročí UNESCO. Treba ísť do Trnavy a zastať pred Koniarkovým súsoším, aby bolo zrejmé, aký živý je Bernolákov odkaz. A možno pri pohľade na čeriacu sa hladinu Oravskej priehrady si treba naliehavo pripomenúť, že možno zaplaviť obce, ale nemožno pripustiť, aby sa zabudnutím zaplavila naša pamäť.

Chvalabohu jestvuje aj Bernolákova spoločnosť národného obrodenia a porozumenia. S prispením Matice slovenskej vydala zobrané dielo Antona Bernoláka (1998). Chvalabohu tu vynikajúci slovenský literárny historik, výnimočný biograf a matičiar Augustín Maťovčík, ktorý nám trebárs v diele Pevec dávnych vekov zozbieral pohľad na originály Jána Hollého v bernolákovskej slovenčine a v prebásnení do súčasnej slovenčiny. A zároveň priniesol „najviac nových životopisných údajov o Bernolákovi na základe vlastných výskumov...“

Najnovšia nositeľka výročnej Rapantovej ceny Historického odboru Matice slovenskej Dr. E. Fordinálová patrí k zasväteným analytikom historických súvislostí literatúry písanej práve v bernolákovskej slovenčine. Pozoruhodné sú nielen dejiny sôch, ale aj diel o Bernolákovi; oceňovaná Maťovčíkova práca vyšla v roku 1964. Kľúčové dielo o Bernolákovom jazykovednom diele s dodnes neprekonanou štúdiou výnimočnej Dr. Habovštiakovej vyšlo príznačne s vročením 1968. V roku 1987 – pri príležitosti dvojstého výročia vydania Bernolákovej Dizertácie, ktorá v latinskom jazyku v roku 1787 stanovila základné pravidlá prvého slovenského spisovaného jazyka (Gramatica slavica vyšla potom v  roku 1790) –, sa konala vedecká konferencia. Ale zborník s nej vyšiel až v roku 1992.

MATICA A UNESCO

bernolak inzercia jpgRok Antona Bernoláka je pripomienkou kňaza a vedca, ktorý zrovnoprávnil slovenčinu v svetovom a stredoeurópskom priestore. V roku 2012 a 2013 má významné jubileá. V tomto roku si pripomíname 250. výročie narodenia (4. októbra 1762) a v roku 2013 uplynie 200 rokov od jeho úmrtia (15. januára 1813). Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru UNESCO na návrh Slovenskej republiky zaradila výročie narodenia nášho velikána do zoznamu svojich výročí.

Anton Bernolák je nepolitickou osobnosťou s celonárodným a nadnárodným významom. Kodifikáciu slovenčiny dovŕšil veľkým šesťdielnym slovníkom pod názvom Slowár slowenskí, česko-latinsko-ňemecko-uherskí (1825 – 1827), ktorý je obdivuhodným jazykovým dielom a slovenčinu zrovnoprávňuje s inými jazykmi, ale zároveň umožňuje spojenia medzi jednotlivým národmi v celosvetovom (latinčina) a stredoeurópskom priestore (Česi, Nemci, Maďari).  „Matica slovenská zaraďuje Antona Bernoláka k najväčším osobnostiam slovenských dejín, ktorého význam nebol doteraz docenený. Preto patrí vďaka všetkým iniciátorom a realizátorom spomienkových podujatí, ktoré sa v súčasnosti uskutočňujú.“ V súvislosti s týmito jubileami a výročiami to okrem iného konštatuje PhDr. Peter Mulík, PhD., tajomník MS, na oficiálnej webovej stránke Matice slovenskej, ktorého štúdiu o Antonovi Bernolákovi tiež prinesieme na stránkach našich novín.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.