„Autentickí ľavičiari“ z hnutia 99 %

KOMENTÁR

Roman MICHELKO

Michelko RomanV čase, keď je pravica definitívne rozhádaná, navzájom na seba útočí a zdá sa, že svoj bratovražedný boj je ochotná doviesť až do neslávneho konca, po Matovičovom politickom harakiri sa z útrob politického podzemia vynára mýtami opradená strana 99 %. Práve táto strana totiž mieni ťažiť z protestných hlasov, teda z hlasov voličov, ktorí sa v tradičných stranách sklamali a hľadajú nejakú novú alternatívu.

Posledné prieskumy verejnej mienky ukázali, že práve ona je priam na dosah od vstupu do parlamentu. Ak by sa to podarilo, mohla by slovenskú politiku ovplyvňovať priamo (teda nielen odčerpaním hlasov časti oklamaných a nezorientovaných voličov, ako sa to stalo v roku 2010 SDĽ) a práve preto je treba čo najviac zorientovať klamaných voličov. Nie je totiž vôbec isté, či by táto „údajne“ ľavicová strana nepodporovala tie najskompromitovanejšie pravicové sily. Nakoniec, niečo podobné dnes a denne vidíme v susednom Česku, kde podobný projekt podnikateľskej strany Veci Verejné narobil v politike poriadnu paseku.

Prapočiatky hnutia 99 % treba hľadať v časoch pôvodnej SDĽ, teda v časoch prvej Dzurindovej vlády. Firma Puli, vlastnená Pavlom Weissom, otcom dnešnej šedej eminencie a hlavného sponzora Ivana Weissa, veľmi dobre profitovala zo štátnych zákaziek, resp. živila sa „dodávkami pre štátom kontrolované organizácie “, predovšetkým pre ministerstvo školstva a zdravotníctva. Iste nebolo náhodou, že po roku 1998, teda v čase prvej Dzurindovej vlády, sa čerstvý magister práva stal členom top manažmentu vtedy ešte v štátnom SPP. Neskôr Dzurindova vláda predala Vojenský opravárenský podnik v Prešove spoločnosti Dell – B , ktorá bola stopercentnou dcérou spoločnosti Puli. Tento podnik dostal štátnu zákazku vo výške 1,4 miliardy Sk odkúpením pohľadávky vo výške 23,8 milióna korún od NBS za kúpnu cenu 3 milióny korún. Zachádzať do ďalších podrobností a sledovať všetky podnikateľské aktivity klanu Weissovcov by vydalo na sériu investigatívnych článkov.

Ako vieme, po vypadnutí pôvodnej SDĽ z politiky sa k týmto vysoko citlivým biznisom dostali iné skupiny, a preto bolo treba tento uzavretý kartel nejako rozbiť. V roku 2010 sa umelo oživená SDĽ veľmi vehementne zapojila do volebnej kampane. Jej väčšiemu úspechu zabránilo len to, že sa marketingovo predával prázdny obsah, alebo inak, ľudia z pozadia strany nedokázali osloviť(kúpiť) dôveryhodného lídra, ktorý by kritickú masu dokázal presvedčiť. Ak však bolo cieľom tohto politického projektu len odčerpať zopár ľavicových hlasov od nezorientovaných voličov, tak tento cieľ SDĽ splnila dokonale. Tie 2,4 percenta, ktoré odčerpala Smeru, znamenali presne štyri poslanecké mandáty, ktoré by dokázali blokovať pravicovú väčšinu. No a potom sa zrazu sedmička na kandidátke SDĽ Silvia Balazsiková-Horvátová stala na ministerstve hospodárstva šéfkou odboru, ktorý je kľúčový pre každého, kto chce obchodovať so zbraňami. Čo viac si môže želať obchodník so zbraňami. Veru, pravica vie byť veľkorysá a svojím spojencom sa dokáže odvďačiť. Z tohto pohľadu je úzke spojenectvo medzi pravicou a údajne ľavicovou stranou viac než pochopiteľné.

Problém je v tom, že experti z pozadia si neuvedomili jednu vec. Na Slovensku každý každého pozná a je tu aj zopár novinárov, ktorí majú akú-takú pamäť a teda vedia, kto je kto. Je preto absurdné, ak dvojka na kandidátke exnovinár Pavol Pavlík, ktorý sa dnes pasuje za hlavného hovorcu proti oligarchom a finančným skupinám, osobitne voči Pente, bral len pred pár rokmi od nej za mediálne poradenstvo „nepatrných“ 300 000 eur. Z uvedeného je teda jasné, že skupina ľudí, ktorá sa vydáva za obhajcov dolných 99 %, v skutočnosti patrí k práve tomu jednému percentu, proti ktorému tak verbálne brojí.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.