Vlado CLEMENITS - Bez diskusie..., jedenásť povrazov a tri doživotia!


Clementis Vladimír štvorecŠesťdesiat rokov po poprave o osudových okolnostiach násilnej smrti V. Clementisa II.

Peter ŠTRELINGER

Čo bolo „hlavnou vinou“ Vladimíra Clementisa? Ak vychádzame zo známeho dokumentu Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym, v oficiálnej žalobe bol Vladimír Clementis obvinený z trestných činov vlastizrady, vyzvedačstva, sabotáže a vojenskej zrady. Dlhé roky sme boli presvedčení, že všetky tie obvinenia boli vykonštruované a že nemali žiaden reálny základ. Jeho krutý osud sme vnímali ako obeť Stalinovho kultu osobnosti.

Lenže história už medzitým poriadne pokročila v skúmaní príčin, ktoré priviedli Clementisa, Slánskeho a ďalších odsúdených na popravisko. Začiatočný závan smrti pre Clementisa neprišiel z Kremľa, ale z Budapešti. Tam sa už v druhej polovici roku 1949 konal veľký proces proti Lászlóvi Rajkovi, bývalému ministrovi vnútra a zahraničných vecí, ktorý bol obvinený ako titoista, zradca a špión a popravený 15. 10. 1949.

UPOZORNENIE Z BUDAPEŠTI

V súvislosti s týmto procesom poslal 3. septembra 1949 maďarský premiér Mátyás Rákosi predsedovi vlády ČSR Klementovi Gottwaldovi list, že pri procese budú odhalení aj „nepriatelia“, ktorí prenikli do KSČ. K listu pripojil Rákosi (vlastným menom Mátyás Rosenfeld alebo Emanuel Roth), hlavný manipulátor a organizátor procesov v Maďarsku, zoznam „špiónov“, kde na prvom mieste figuruje minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis. V liste sa okrem iného písalo: „Tento zoznam poukazuje na to, že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné s našimi, s tou výnimkou, že vo vašej ľudovej demokracii je počet osôb, ktoré sa vrátili po vojne zo západnej emigrácie, väčší, ich úloha je tiež väčšia. Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú odôvodnene podozrivé, sú v službách amerických imperialistov...“

Rákosi tieto obvinenia neposlal iba Gottwaldovi, ale obrátil sa s nimi aj na samotného Stalina. Podozrievavému Stalinovi nebolo viac treba, aby znovu mohol rozohrať smrtiacu kombináciu, po ktorej opäť mali padať hlavy. Stačí sa pripomenúť, akým spôsobom zlikvidoval na základe vykonštruovaných informácií, ktoré mu podhodila fašistická tajná služba, výkvet velenia sovietskej armády na čele s maršalom M. Tuchačevským.  

STALIN NEOTÁĽAL

Clementisa 2 SE  február 1948Gottwald, ako sme už uviedli, mal veľa dôvodov pochybovať o vine Clementisa, ale bál sa Stalina, aby ho tiež „nezomlel mlyn“ a aby nestratil svoju pozíciu v KSČ. Pre istotu sa informoval vo Varšave u vtedajšieho prezidenta Bieruta. A ten Gottwaldovi tlmočil stanovisko poľskej strany: všetko nasvedčuje tomu – že „centrum“ sa nachádza v ČSR! Medzitým Rákosi odporúča Gottwaldovi, aby sa obrátil na Stalina a požiadal ho, aby poslal do ČSR „expertov“ na odhaľovanie amerických špiónov. A Stalin neotáľal s „bratskou pomocou“, už 23. septembra 1949 prileteli do Prahy sovietski poradcovia Lichačov a Makarov. Lichačov sa pri jednom z prvých stretnutí s československými vyšetrovateľmi jednoznačne vyjadril: „Neprišiel som do Československa diskutovať, prišiel som sem stínať hlavy (svaročiť golovy).“ Najväčšiu snahu pozvať sovietskych poradcov prejavili Rudolf Slánsky a brat Márie Švermovej Karel Šváb. Je paradoxom, že obidvaja spolu s Clementisom skončili na popravisku. Teda v období, keď nič netušiaci minister zahraničných vecí Vladimír Clementis úspešne pôsobí na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku, československé, maďarské, poľské tajné služby a najmä sovietski „poradcovia“ usilovne pracujú a zbierajú dôkazy na jeho obvinenia.

■ AMERICKÁ STOPA

Činí sa však aj americká CIA. V publikácii Stewena Stewarta Komunistické zločiny a CIA. Výbušnina sa píše: „Medzitým sa CIA plne sústredila na Clementisa. Od vysokopostavených vládnych predstaviteľov sa novinári dozvedali, že Clementis je jeden z mála východoeurópskych politikov, ktorí si zachovali svoj názor. Údajne bojuje proti rastúcemu vplyvu stalinského tlaku na Československo a je odporcom mužov, ako je Gottwald.“ Ako sa vraví „kocky sú hodené, Kartágo musí byť zničené“. Akcia americkej tajnej služby niesla názov Splinter Factor. Zámerom autorov komplotu z CIA bolo vyprovokovať Clementisa a prinútiť ho k emigrácii, čo by bol pre západnú propagandu obrovský impulz. Články v amerických novinách boli teda dôsledkom tejto iniciatívy, počas ktorej sa agenti CIA snažili vyprovokovať Clementisa, aby požiadal o politický azyl. Rozhovory, ktoré Vladimír Clementis viedol so západnými štátnikmi, boli v médiách reprodukované tak, aby vyzeral ako nepriateľ ZSSR. A komplot pokračoval. CIA vypracovala mnoho „dôveryhodných informácií“, z ktorých vyplývalo, že Clementis je západný agent. Tieto správy sa potom prostredníctvom tzv. dvojitých agentov (slúžiacich CIA i KGB) dostávali do tých najsprávnejších rúk – v našom prípade k Stalinovi, Rákosimu, Bierutovi, a samozrejme i ku Gottwaldovi.

INTELIGENT NA PREKÁŽKU

Vladimír Clementis bol neobyčajne vzdelaný a skúsený človek a ako spomínal i jeho švagor a osobný tajomník Ján Pátek, svojou  intuíciou sa vedel dostať z mnohých nebezpečenstiev. Aj predtým na neho nastražili všelijaké, aj stranícke pasce, z ktorých sa vedel vyšmyknúť. Citujem Jána Pátka: „Tento bystrý a inteligentný muž po celý život prekážal prízemným, obmedzeným straníckym primitívom, ktorí mu nesiahali ani po členky.“ Preto aj dnes po 60 rokoch možno vysoko hodnotiť jeho statočnosť a morálnu silu, že sa nenechal vyprovokovať. Ocitol sa však pred obrovskou dilemou, ktorú sa nedalo rozriešiť. Emigrácia, do ktorej sa ho pokúšali vohnať, nebola pre neho východiskom. Hoci tušil, že návrat domov znamenal stratu postavenia, všetkých ideálov a možno smrť...

Básnik Laco Novomeský, jeho blízky priateľ, to vyjadril veľmi presne v Post scriptum Clementisových listov z väzenia: „Keby bol počúval výstražné rady informátorov z druhej strany a rozhodol sa nevrátiť sa, možno by bol ostal dnes nažive. Ale ako by sa mu žilo v nejakej emigrácii?! Smrť má niekedy rôzne podoby, i keď účinok je ten istý. Ale česť iba jednu!“

ZÁSLUHY O  IZRAEL

Spomenuli sme mnohé príčiny, aj mená tých, čo hlavnou mieru prispeli k tomu, že musel Vladimír Clementis zomrieť. No nemali by sme zabudnúť na dôvod, ktorý považujú niektorí súčasní bádatelia zločinov komunizmu za veľmi dôležitý. Vladimír Clementis sa, aj keď to možno znie paradoxne, významne zaslúžil o vznik štátu Izrael. Pretože práve on sa najprv ako štátny tajomník a po smrti Jana Masaryka ako minister zahraničných vecí ČSR hlavnou mierou v rokoch 1947 – 1948 podieľal na uzatvorení kontraktov a dodávke zbraní pre novovznikajúci Izrael. „České zbraně byly tou nejdůležitější pomocí, jakou jsme dostali...,“ povedal v roku 1968 David Ben Gurion, prvý izraelský premiér. Československo predalo Izraelu zbrane za 22 miliónov dolárov. V roku 1948 bola ČSR jedinou krajinou na svete, ktorá prišla na pomoc Izraelu. Niektoré pramene túto pomoc zľahčujú, že Československo potrebovalo valuty. Dodávky zbraní do Izraela boli ukončené v roku 1950 na nátlak Sovietskeho zväzu. Tieto kontrakty boli pravdaže tajné. A boli porušením embarga, ktoré uvalila na dodávky zbraní pre novovznikajúci židovský štát Bezpečnostná rada OSN.

Podpísaniu zmlúv predchádzali tajné rokovania skupiny príslušníkov izraelskej tajnej služby, ktoré nadviazali spojenie s československou vládou. Podrobne o tom píše Artúr Soldán v blogu Prečo zahynul Vladimír Clementis? (blog.sme.sk) A hlavným sprostredkovateľom tejto obrovskej dodávky zbraní z ČSR pre Izrael bol izraelský agent Robert Maxwell (vlastným menom Ján Ludvík Hoch, rodák z Podkarpatskej Ukrajiny), neskôr známy mediálny magnát. Clementis sa s ním zoznámil v britskom zajateckom tábore v Oswestry na hraniciach Anglicka s Walesom. Clementis ešte ako štátny tajomník ministra zahraničných vecí vyriešil aj problém dopravy zbraní na územie Palestíny. Trasa viedla po železnici cez Maďarsko do juhoslovanských prístavov a odtiaľ loďou do Palestíny. Za zmienku stojí, že 15. mája 1949 rokoval pracovník ÚV KSb s Klementom Gottwaldom a Rudolfom Slánskym o sťažnosti Mátyása Rákosiho Stalinovi na československé dodávky zbraní Juhoslávii, ktoré boli v skutočnosti určené pre Izrael. Stalin súhlasil s ich zadržaním v Maďarsku. Stalin teda veľmi dobre vedel o československej vojenskej pomoci Izraelu, aj o tom, kto bol za to zodpovedný. Zohrala tu pravdepodobne svoju úlohu  Stalinova „pápežská neomylnosť“. Československo si dovolilo „podnikať na vlastnú päsť“ a bez vedomia Kremľa podporovalo vznik židovského štátu. Hlavní vinníci museli byť čo najskôr nájdení a viditeľne „ocajchovaní“. Bolo to obdobie Stalinovho až chorého antisemitizmu, obdobie procesov proti židovským lekárom, kritikom, spisovateľom. Preto aj na procese s československým „sprisahaneckým centrom“ slovo „sionizmus“ znelo ako diablovo znamenie. Možno sa i takto Stalin vedome a či nevedome túžil stotožniť s Hitlerom.

ABSURDNÁ DRÁMA

Clementisovo zatknutie koncom apríla1951 pripomína scénu z absurdnej drámy. Vopchali ho do auta, ktoré zamierilo na západné hranice. Clementis sa ocitol na americkej policajnej stanici v západnej časti Nemecka, kde ho privítali dôstojníci v nemeckých a amerických uniformách. Kládli mu otázky, či chce emigrovať?! Ten však tvrdošijne žiada o návrat do Prahy. Bol to cirkus, ktorý vymyslela a zorganizovala ŠTB. Akcia dostala názov Kámen. V. Clementisa akoby uniesli, západná hranica bola fingovaná. Amerických a nemeckých dôstojníkov zahrali príslušníci ŠtB a ZNB. So zaviazanými očami ho previezli na zámok v Kolodějoch, kde mu oznámia, že bol zatknutý pri ilegálnom prekročení hraníc ČSR. Clementis mal byť československým Rajkom, hlavou sprisahaneckého centra. Komunistická centrála si však napokon vybrala ako hlavného obvineného „väčšiu rybu“ – generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho.

Keď 27. novembra 1952 predseda Štátneho súdu v Prahe vynáša rozsudok trestu smrti nad jedenástimi odsúdenými, u väčšiny z nich po odznení mena a bydliska bolo zdôraznené, že sú „židovského povodu“: Rudolf Slánsky, Bedřich Geminder, Ludvík Frejka, Jozef Frank, Bedřich Reicin, Rudolf Margolius, Otto Fischl, Karel Šváb (nemal židovský pôvod), Otto Šling, André Simon... Spomedzi nich sa vymyká ako „biela vrana“ Slovák Vladimír Clementis ...

O jedenástich rozsudkoch smrti údajne rozhodol priamo Klement Gottwald. Zasadnutie sekretariátu UV KSČ vraj bolo veľmi krátke, Gottwald viedol rokovanie. Povedal: „Bez diskusie..., jedenásť povrazov a tri doživotia!“ Toto rozhodnutie tlmočili predsedovi Štátneho súdu.

Čo dodať na záver tejto trúchlivej anabázy, ktorú sme začali citátom z listu jeho manželky Lídy – „Hádičky“ k jeho „mladej päťdesiatke“. Azda len doplniť úryvkami posledných dvoch listov, ktoré Vlado Clementis napísal v noci pred popravou 2. XII. 1952.

 

Drahá Oľga, Boža moja, a všetci ostatní milí,

práve mi bolo oznámené, že Vaše prosby o milosť boli zamietnuté a mne ostáva ešte niekoľko hodín života. Viem, aké hrozné, neuveriteľné je to pre Vás všetkých. Ak azda niečím môžem Vám uľahčiť, tak je to toto: za tie dva roky väzenia som sa so všetkým vnútorne vyrovnal a neviem, či by pre mňa nebolo ťažšie ostať na tomto svete a znova prežívať všetko to, čo som za posledné dva-tri roky, ale najmä posledné dva týždne musel prežiť...

            Spomínajte si, že jedna z mojich zamilovaných piesní, ktorú mama spievali, bola: „Čieže to ovečky hore grúňom idú... – to sú Janíčkove, čo ho vešať idú.“ Ako sa na mne vyplnili jej slová – tak ako i posledný povzdych mamy nado mnou!...

 

Posledné riadky...

 

Lída moja jediná,

           Pred chvíľou som Ti povedal, že som so všetkým vyrovnaný. Myslel som vtedy, že je to pravda. Ale až po stretnutí s Tebou som videl, že bez Teba, bez toho, aby som s Tebou spolu prežíval všetko to, čo nás pojilo a bude spájať – bez toho by bolo bývalo moje vyrovnanie len rozumom a voľou vynúteným postojom. Dala si mi to najvyššie, to, s čím odchádzam, keď si mi sama povedala, že všetko vieš a chápeš. Veď viem, inak to ani nemohlo byť – nepochyboval som o tom. A predsa Tvoje slová boli to, čo som ešte potreboval...

                                                                                                                                 3. XII. 1952

            Pijem veľa čiernej kávy, trochu som si poležal, píšem s prestávkami – ale Ty aj tak vieš, čím sú vyplnené zámlky, že medzi nami neostalo nič nevypovedané a nedopovedané – aj keď sme si to v slovách azda nevyjadrili.

Šicko Ty mojo, Hádička drahá, viem, že budeš obklopená láskou a nežnosťou tátu a mámy a všetkých našich, ktorí Ti budú pomáhať prebolieť to najhoršie.

            Dofajčievam posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, ostávam a budem vždy s Tebou

                                                                                                                Tvoj Vlado

           



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.