Bronzoví hlásnici nešťastných krokov a zlých rozhodnutí


symbolicky v ramiku štvorecSymbolické cintoríny obetí slovenských hôr sú mŕtvym pamiatkou a živým výstrahou

Emil SEMANCO 

Uprostred júna sa skončila zimná uzávera v našich veľhorách. Vo Vysokých Tatrách, ale aj v iných slovenských horstvách sa naplno rozbehla turistická, horolezecká, ale aj záchranárska sezóna. Tá letná je pre členov horskej záchrannej služby rovnako náročná ako zimná.

Prudké zmeny počasia vo vysokohorskom teréne zaskočia nepripravených, ba aj trénovaným športovcom v stenách a na štítoch pripravia neraz neriešiteľné situácie. Zložité záchranárske akcie sa nekončia len šťastne. V záznamoch horských záchrancov sú zápisy o tragédiách v hociktorom ročnom období. Každý rok pribúdajú v slovenských symbolických cintorínoch tabuľky s menami obetí hôr – mŕtvym na pamiatku živým na výstrahu... Prejdeš hranicu lesa, predriapeš sa pásmom kosodreviny, vystúpiš cez posledné alpínske záhončeky kvietkov a po kamzíčích prtiach vstúpiš do veleby tatranských brál. Prajne z nej rozdávajú všetkým, čo sa vyznajú v ich podobách a neprehliadajú varovania. Ľahkovážnych zmrazia, zadierajú sa im pod kožu, aj smrteľne doráňajú. Stačí neobratný krok na snehovom poli, priveľká trúfalosť či neuvážené riskovanie. V Tatrách občas býva zelený sneh. Dozelena ho sfarbí riasa ankistrodesmus tatrae. Dosť často je však tatranský sneh krvavočervený... Po tragédiách, po častých zápisoch o nešťastiach, ktoré sa celý rok objavujú v čiernych kronikách. Zoznam obetí našich veľhôr píšu od roku 1650, keď na Bujačom vrchu zahynul beliansky richtár Adam Kalstein. Možno sa tu vybral za hľadačmi pokladov alebo sa ponáhľal za dávnymi prospektormi, ktorí pri Velickom plese v stenách Granátnice vylupovali vínovočervené polodrahokamy, ktoré jej dali meno. Azda aj on chcel nájsť zlato ako baníci na Kriváni, kde boli kedysi najvyššie položené bane v Uhorsku.

Symbolický cintorín 2Hory si vedia vybrať kruté dane. Najvyššiu cenu zaplatilo tatranským horám už tisíc návštevníkov. Pod vrchom Havran v Zadných Meďodoloch je kríž z roku 1603 a na ňom dve mená: Tobias Schlosser a Blasius Schuster. Pastieri zo Spišskej Belej – obete vzájomnej bitky o kus zeme, ktorú chceli horám vyrvať na obživu dobytka.

Otázka života a smrti. Príliš často stála aj pred tými, čo prichádzali pod tatranské končiare po nich – baníci, zlatokopi, hutníci, lovci zveriny. Nie každý sa z hôr vrátil. A nezostal po nich ani kríž, ba ani tá najmenšia pamiatka. Neskôr sem prichádzali za živobytím botanici, geológovia, zememerači a neskôr horolezci, turisti i profesionáli s poslaním zachraňovať tých, čo do hôr priniesli ľudské drámy i tragédie.

KRÍŽE POD OSTRVOU

Chrbtovú kosť našej krajiny – ako zvyknú Vysoké Tatry označovať – vymodelovala príroda z päťsto kilometrov kubických žúl, bridlíc a vápencov. V celom tisíc dvesto kilometrov dlhom karpatskom oblúku sú jediné veľhory. Živá kronika prírody, zaujímavých i dramatických osudov, ktoré na skalných chodníkoch, v strminách i v skalných stenách prístupných iba horolezcom píše beh času a život. Fatálne príbehy odohrávajúce sa v blankytnom vysokohorskom jase i v divokých kotrmelcoch atmosférických zmien, ktoré približujú neopatrných a riskujúcich k temravám záhrobia.

Sedemhektárové Popradské pleso s horským hotelom, ktorý bol pomenovaný po kapitánovi Štefanovi Morávkovi, je vo výške1 512 metrov nad morom. Na skok odtiaľ na druhej strane plesa v limbovom hájiku pod západnou stenou Ostrvy je symbolický cintorín, ktorý založil akademický maliar Otakar Štáfl a systematicky ho dotvárali s Eugéniou Vyskočilovou, Alojzom Lutonským, Václavom Fiškom a ďalšími členmi kuratória od roku 1934. K jeho bolestnej kráse pietne patria kaplnka so zvonom zo známej zvonolejárskej dielne Dytrychovcov v Brodku na Morave z roku 1937 i vyrezávané a maľované kríže ľudového umelca Jozefa Fekiača-Šumného z Detvy, ktorých bolo v tom čase šesťdesiat. Symbolický cintorín slávnostne otváral prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso počas Tatranských slávností Klubu slovenských turistov a lyžiarov 10. – 11. augusta 1940.

V súčasnosti, ako to uvádzajú vo svojej zaujímavej publikácii Symbolický cintorín Mikuláš Argalács a Dominik Michalík, kuratórium vedie inžinier Peter Spitzkopf a od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia sa jeho činnosť prejavuje v intenzívnej údržbe a obnove tohto pietneho miesta, pričom motorom mnohých prác je Oto Hlaváč, vedúci Ochranného obvodu Štrbské Pleso. Kríže sa kompletne vymenili a doplnili o nové. Sú opäť z detvianskej rezbárskej školy a ich autorom je Štefan Melich.

V symbolickom cintoríne je vyše dvestoštyridsať tabuliek a na nich cez tristo mien.Čechov, Poliakov, Maďarov, Nemcov, Slovákov. Sú tu bronzové vizitky zakladateľov cintorína: Otakara Štáfla, Vlasty Štáflovej, Alojza Lutonského. I náhrobná stéla romantického samovraha – národného umelca Jána Jamnického. Žiaľ, nie posledného...Tu snívajú svoj sen o najvyšších vrcholoch Jozef Psotka, Belo Kapolka, Jozef Just, Peter Božík, Dušan Becík, Jaroslav Jaško, Ľuboš Jurský, Jindřich Martiš, Zdeněk Záboj, Juraj Petranský... Tu sa zmenili na epitafy životy všetkých ďalších, čo zahynuli na lásku k horám.

V kove a tatranskej žule sú zaznačené najväčšie tragédie: v októbri 1944 pri havárii lietadla na Zadnom Gerlachu zahynulo dvadsaťštyri výsadkárov, ktorí leteli na pomoc SNP; dvadsiateho januára 1974 spadla z východných svahov Patrie, spod Sedla nad Skokom veľká lavína, ktorá zasiahla účastníkov lyžiarskeho zájazdu z Komárna a zabila desať študentov aj ich profesora so synom; dvadsiateho piateho júna 1979 pri havárii vrtuľníka Mi-8 v Mlynickej doline, ktorý vyštartoval na pomoc údajne ťažko zranenej nemeckej turistke, zahynuli dvaja členovia posádky a štyria členovia horskej služby. Dvaja tragédiu prežili. Nemecká turistka zišla od udaného miesta zranenia pri Capom plese po vlastných...

PIETA NA OSTREDKU

Na hrebeni Nízkych Tatier medzi Chabencom a Kotliskami sa 19. augusta 1976 stalo čosi nevysvetliteľné. Za slnečného a bezoblačného počasia udrel blesk do skupiny turistov, ktorí boli na túre po Štefánikovej turistickej magistrále naprieč Slovenskom a od 2. augusta, keď vyrazili od Dunaja spod Devína, mali v nohách tristosedemdesiat kilometrov. Dvadsaťjedenročného vysokoškoláka Patrika Šlauka blesk zabil. Až po dvoch hodinách od nepochopiteľnej tragédie, keď štyria nešťastníkovi spoločníci znášali jeho mŕtve telo do Magurky v sedle Ďurkovej, začalo hrmieť a spustil sa lejak. Odvtedy vždy na výročie smutnej udalosti pribúdajú do kamennej pyramídy pod Ostredkom v Demänovskej doline štyri nové kamienky z nízkotatranských horských chodníkov.

Myšlienka zriadiť symbolický cintorín na tomto mieste mala oveľa starší pôvod. Po septembri 1950 ju po štrnástich rokoch oživil spolubudovateľ cintorína pod Ostrvou a vtedajší generálny tajomník Klubu slovenských lyžiarov a turistov Alojz Lutonský. Do Jasnej pozval odborníkov na cestovný ruch aj zástupcov výtvarnej obce a presvedčil ich, aby socha Horskej piety od akademického sochára Alfonza Gromu stála na tomto mieste a bola akýmsi základným kameňom budúceho cintorína. Miesto sa však pozdávalo aj členom komisie na postavenie pamätníka Jana Švermu, ktorý zahynul v SNP pri zimnom prechode cez Chabenec. Základný kameň Švermovho pamätníka položili 20. mája 1956 a Gromova pieta sa presťahovala na najvyššiu kótu Ostredka – na 1 211 metrov vysokú Stodôlku, kde ju odhalili 29. septembra 1954 a zároveň k nej umiestnili aj prvú tabuľku s menom šestnásťročného lyžiara Alexeja Borisa Halašu z Trenčína, ktorý zahynul 2. mája 1942 pri pretekoch na Ďumbieri. Tabuľku sem premiestnili zo symbolického cintorína pod Ostrvou. Odvtedy k nej smutné okolnosti pridali desiatky ďalších mien.

Miestni nadšenci Pavel Ferenčík, Ing. Jakub Vojtek, Ing. Karol Špánik, Ladislav Milan, Štefan Packa, Anton Lucinkiewicz a ďalší aktivisti z občianskeho združenia Demänovská Dolina v marci 2003 sformovali terajšie kuratórium symbolického cintorína a vypracovali jeho štatút, ktorý zohľadňuje špecifický význam a poslanie lokality. Sídlo kuratória je v Dome HS v Demänovskej Doline – Jasnej.

SLZA NA DREVE

symbolicky-cintorin 1Keď dvadsiati piati členovia Horskej služby Západné Tatry – juh s náčelníkom Jánom Dzuroškom začali v prvých dňoch októbra 1995 robiť v Žiarskej doline terénne úpravy na zriadenie symbolického cintorína, chodník, ktorý viedol k vyhliadnutému pietnemu miestu Krásnô, zasypalo štyridsať centimetrov nového snehu. Práce museli prerušiť na celý týždeň, kým si to zima so skorým príchodom nerozmyslela.

Napohľad z diaľky zmierlivo zaoblené horstvo má svoje celoročné lákadlá, ale aj neskoro jesenné zákernosti i zimné pasce, ktorým nepodľahol iba český politický exponent Josef Vavroušek s dcérou. Ak by sme pristúpili na morbídnu matematiku, v priemere tu každý rok vystavia úmrtný list štyrom ľuďom. Prvú zmienku o nešťastí v tomto horstve evidujú z konca júna 1911, keď pri zlaňovaní z Ostrého Roháča zahynuli dvaja poľskí horolezci, ktorým sa roztrhlo lano. Odvtedy zapísali do štatistík obetí Západných Tatier takmer osemdesiat obetí.

Symbolicky cintorín pre ne vznikol na rysovacej doske Ing. arch. Milana Majerčáka, skvelého urbanistu, oduševneného krajinára, zapáleného ochrancu prírody, športovca, národovca a nefalšovaného milovníka hôr, ktorého plodný život sa zavŕšil 13. augusta 1998 vo veku šesťdesiatšesť rokov. Pri budovaní cintorína pomohla horským záchrancom obec Žiar aj tamojší urbár poskytnutím dreva. Dielo dokončili a vysvätili 22. októbra 1995 a na jeho otvorení sa zišlo pol tisícky obyvateľov. Pietnemu miestu dominuje päť a pol metra vysoký drevený kríž a kamenné torzá s tabuľkami obetí. Západné Tatry majú ešte jedno pietne miesto v lokalite Zverovka. Jeho návrh sa zrodil v ateliéri bratislavskej architektky Lucie Marušicovej.      

NENÁVRATNO VO VRÁTNEJ

Vo vrchoch a dolinách Malej Fatry tiež nie sú nešťastia i tragédie zriedkavosťou. Ich smutná ozvena žije z generácie na generáciu v pamäti tunajších svojráznych vrchárov alebo sú zapísané do zvláštnych pamätníčkov, akým je trebárs skalná nika so sväticou v Tiesňavách, ktorá pripomína pamiatku obetí povodne v Štefanovej, kde 11. júna 1848 zahynulo štrnásť miestnych občanov. Rovnako by sme mohli hovoriť o obetiach lavíny v Stohu, ktorá zasypala kolibu drevorubačov, alebo o tragédii valachov v Stenách, ktorých snehová rieka tiež odniesla do nenávratna. Symbolický cintorín venovaný obetiam Roháčov bol posvätený pred dvoma rokmi. Päťdesiatdva tabuliek s menami obetí hôr i ľudí zo Štefanovej, ktorí sa v roku 1848 utopili pri povodni, je umiestnený na symbolickom cintoríne vo Vrátnej. Vlani pribudol cintorín bez hrobov aj v Demänovskej doline. Je venovaný 146 obetiam vrcholov, sediel a nízkotatranských dolín. Koncom leta bolo na Kráľovej studni sprístupnené aj pietne miesto s päťmetrovým kovovým krížom a menami 42 obetí Veľkej Fatry.

Do tunajších malebných hôr s kráľovským Rozsutcom, ktorý tak často dominuje na plátnach akademického maliara Zdena Horeckého, neprichádzali len ľudia za prácou, ale aj za krásou a osviežením ducha. Pribúdalo turistov, z roka na rok sa zvyšovala návštevnosť, vybudovali sa horské chaty, lanovky, vleky, vznikali rekreačné strediská. Rekreačné a športové aktivity sa odrazili i v náraste úrazov, neraz s tragickým koncom. Preto v roku 1954 vytvorili aj v Malej Fatre stredisko Horskej služby, ktorej hlavnou náplňou je záchranná činnosť. Členovia Horskej služby sa viac rokov usilovali o zriadenie pietneho miesta obetiam hôr. Vo Vrátnej otvárali a posvätili symbolický cintorín 25. júla 1998. Podľa výkresov Ing. arch. Jána Kríža cintorín zdarma vybudoval poslanec terchovskej samosprávy, stavebný podnikateľ a dobrovoľný člen Horskej služby Jozef Mičo, známy ako staviteľ filmových kulís a najnovšie aj ako filmový producent. Ten nás „pod skalu samovrahov“ doviedol. Sugestívne – ako to len on vie – približoval kút so zvláštnou, mrazivou atmosférou pod osamelou skalou neďaleko tamojších vlekov: „Ak by ktosi chcel spáchať samovraždu, lepšie miesto by sotva našiel...“ Je v ňom vyše pol stovky tabuliek s menami obetí okolitých krásnych aj krutých hôr: Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu!

VYDROVSKÉ EPITAFY

Slovenské hory pripravili o život nielen stovky horolezcov, turistov, záchranárov, ale aj lesných robotníkov. Za posledných tridsaťpäť rokov prišlo pri práci v lese o život vyše tristodvadsať lesníkov, najmä drevorubačov. Aj oni majú svoj lesnícky symbolický cintorín vo Vydrovskej doline, asi kilometer za Čiernym Balogom. Ústredným monumentom je machom porastené bralo v prítmí lesa, cez ktoré preteká vodopád. Na brale je kovový kríž z 19. storočia v tvare kmeňa stromu, pôvodne z lesníckeho cintorína na Čiernom Váhu, a epitaf: „Večne im spievajú lesy...“

Vo vstupnej časti sa nachádza zvonica s bronzovým zvonom, ktorý odlial majster zvonolejár Viliam Nemky z blízkeho Hronca. Drevené časti cintorína zhotovili z červeného smreka, chodník je vykladaný prostým andezitom. Pri vstupe víta prichádzajúcich nápis: „Na pamiatku všetkých, ktorí prišli o život v službe slovenským lesom.“ Už pár rokov je nad meandrami malebného Dunajca pri obci Lesnica, kde je prístavisko pltí, ktoré túto rieku splavujú, symbolický cintorín obetí tejto našej rieky a pieninských brál, lebo aj  pod  Tromi korunami a Sokolicou sa zavše odohrávajú drámy so smutným koncom. Našťastie tabuliek s menami obetí je tu nie veľa...

 

    

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.