Štefan JURECH - Generálsku kariéru začínali v drotárskom regimente - 2 časť


turanec s catlosom v rostoveNa pleciach mali nielen výložky s hviezdami, ale aj osudy svojho národa - 2. časť

Generálsku kariéru začínali v drotárskom regimente

 Peter JAŠEK – Foto: archív autora

Generál Štefan Jurech sa narodil 9. júna 1898 v Bošáci. V roku 1916 vstúpil do c. a k. armády ako príslušník slávneho 71. trenčianskeho pluku, známeho aj pod pomenovaním drotársky. Peklom zákopov 1. svetovej vojny prešiel na frontoch v Rumunsku, v Taliansku a vo Francúzsku. Bojové skúsenosti si obohatil počas bojov proti maďarským boľševikom v roku 1919 na východnom Slovensku. Po upokojení pomerov sa stal dôstojníkom z povolania. Spočiatku mal v armáde problémy s nadriadenými aj s disciplínou, ale rýchlo sa polepšil a v roku 1929 ho prijali na Vysokú válečnú školu do Prahy, ktorá vychovávala dôstojníkov generálneho štábu. Dostal sa na ňu iba úzky okruh dôstojníkov.

Štúdium úspešne ukončil v roku 1932. V tom období mal šťastie aj v súkromnom živote – oženil sa a rodina sa rozrástla o dvoch synov. Nasledujúce roky patrili medzi najlepšie v jeho živote, o čom svedčia pochvalné vyjadrenia nadriadených dôstojníkov. V septembri 1938 však prišiel Mníchov a 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Zmena štátoprávneho pomeru dávala slovenským dôstojníkom možnosť kariérneho postupu, o ktorom počas existencie predmníchovského Československa mohli iba snívať. Jurech bol najskôr expertom delimitačnej komisie upravujúcej hranice s Poľskom, ktoré po Mníchove prejavilo záujem o svoj „podiel na koristi“, a neskôr sa v Prahe stal prednostom Kabinetu vládneho delegáta Slovenskej krajiny pri MNO v Prahe. Na čele kabinetu bol Jurechov kamarát Štefan Haššík, s ktorého životom sa Jurechove osudy ešte neraz prekrížia. V deň vyhlásenia Slovenského štátu prevzal velenie nad armádnym zborom v Trenčíne.

■ SPOR S ČATLOŠOM

Jurech generál na Kaukaze pred nastupenymi vojakmi

Generál Jurech pred svojím vojskom.

Po konsolidácii pomerov Jurecha odvelili na krajské, čoskoro Hlavné vojenské veliteľstvo, kde zastával funkciu náčelníka štábu. Jeho ambície to však neuspokojilo a v priebehu roku 1940 sa dostal do ostrého sporu s ministrom národnej obrany generálom Ferdinandom Čatlošom. Príčin sporov bolo viac. Čatlošovi prekážali Jurechove prehnané ambície. Dopočul sa, že ho Jurech nemiestne kritizuje až znevažuje pred podriadenými dôstojníkmi a ohovára pred politikmi obviňujúc ho z čechoslováctva. Dôvodom vzájomných sporov však boli aj rozdielne pohľady na smerovanie slovenskej armády. Jurechovi sa vraj nepozdávali Čatlošove opatrenia proti Čechom a Židom. Spor vyvrcholil v posledných mesiacoch roku 1940. Prezident Tiso sa priklonil na Čatlošovu stranu a Jurech sa musel sťahovať zo Slovenska. Keďže Čatloš oceňoval jeho vojenské schopnosti, vymenoval ho za vojenského atašé v Budapešti.

Z PEŠTI NA KAUKAZ

Na Slovensko sa vrátil v roku 1942 a v septembri prevzal velenie nad Rýchlou divíziou na Kaukaze. Silnejúci odpor protivníka, náročné klimatické podmienky a nespokojnosť s dlhotrvajúcim pobytom na fronte sa prejavili poklesom morálky v divízii. Ofenzíva s cieľom dobyť Tuapse stroskotala. Navyše sovieti spustili mohutnú protiofenzívu, obkľúčili nemeckú 6. armádu v Stalingrade a ohrozovali aj pozície vojsk na Kaukaze. Slovenskí vojaci sa pripravovali na obranu a Jurecha povýšili do hodnosti generála II. triedy. V polovici januára 1942 začali sovieti na Kaukaze generálnu ofenzívu s epicentrom pár kilometrov od postavení Rýchlej divízie. Jej velenie si uvedomilo, že v prípade priameho útoku by divízia utrpela zdrvujúcu porážku a hrozí im neblahý osud zajatcov. Za tejto situácie sa zrodil v jej štábe nápad zorganizovať prechod na stranu Červenej armády. Idea pochádzala od nadporučíka Gustáva Donovala, niekoľko dôstojníkov ju podporilo a osvojil si ju aj Jurech. Väčšina vojakov zrejme uprednostňovala návrat domov než prechod na druhú stranu. Ich osudy v zajatí by boli neisté, so správaním sovietov k zajatcom mali veľmi zlé skúsenosti. Vtedy nikto nemohol vedieť, ako dlho bude vojna trvať, a ani to, ako sa skončí. Zoči-voči sovietskym prípravám na ofenzívu Jurech rozohral možnosť prechodu. Prostredníctvom kuriéra nadviazal kontakt s Červenou armádou a predstavil svoj plán. Odpoveď sovietov vyzerala priaznivo, preto vyslal na rokovania Gustáva Donovala. Aj keď nepoznáme okolnosti, s akými sa Donoval stretol, ani v akej atmosfére prebiehali rokovania, isté je, že sa na sovietskej strane zdržal pridlho. Napokon podpísal so zástupcami Červenej armády 22. januára 1943 dohodu o prechode, ale celé prípravy zostali len na úrovni sondovania možností.

ORGANIZOVANÝ ODSUN

Ústup po krachu rokovaní so sovietmi sprevádzali silné útoky Červenej armády. Vo všeobecnom zmätku postupovali formácie slovenskej divízie disciplinovane. Takto sa podarilo zachrániť aspoň mužstvo. Hlavnou úlohou Jurecha po ústupe z Kaukazu bolo zhromaždiť roztrúsené formácie a stmeliť divíziu. Prišli o väčšinu výzbroje a po reorganizácii sa tak divízia stala z motorizovanej pešou. Jurech však v tomto období rezignoval na svoje veliteľské povinnosti a starosť o divíziu zanedbával. V auguste 1943 utrpel pri havárii lietadla ľahké zranenie a psychický šok a bombardoval Bratislavu žiadosťami o prevelenie domov, čomu Čatloš vyhovel v septembri.

Na Slovensko medzitým prenikli správy o jeho rokovaní s predstaviteľmi Červenej armády a Jurech bol obvinený zo spoluúčasti na vojenskej zrade, ale vojenské vyšetrovanie neprinieslo dôkazy. Až do augusta 1944 vystriedal niekoľko formálnych pozícií na periférii veliteľského zboru. V tom čase sa v armáde výraznejšie formoval vojenský odboj. Jurech sa zdal byť najvhodnejším kandidátom na post jeho vedúcej osobnosti. Reprezentanti odboja s ním nadviazali kontakt, ale Jurech nejavil veľa horlivosti zapojiť sa. Upozorňoval, že ho sledujú bezpečnostné orgány a radšej by odletel do Sovietskeho zväzu vyjasniť si svoje postavenie. Pokus o odlet bol neúspešný, čo Jurecha definitívne odradilo. Proti Jurechovi vystupovali aj Benešovi vojenskí poradcovia v Londýne a sám Beneš uprednostňoval menej výrazného Goliana, hoci Jurech bol schopnejším dôstojníkom. Deň po vypuknutí SNP Jurech odišiel do Trnavy zistiť situáciu, keďže tamojšia posádka sa pripojila k povstaniu. Keď prišiel do Trnavy, mesto ovládali Nemci. Nasledujúce dva dni strávil na ministerstve národnej obrany.

USVEDČUJÚCI TREZOR

Prvého septembra 1944 však Nemci  našli v Čatlošovom tajnom trezore rozhodujúci materiál proti Jurechovi – výpovede Gustáva Donovala, usvedčujúce ho z vyjednávania so sovietmi. Príslušníci gestapa ho zatkli. Pod ťarchou dôkazov a po brutálnom vypočúvaní sa priznal. Ďalšie mimoriadne priťažujúce okolnosti získalo gestapo z výpovedí zajatých povstaleckých dôstojníkov. Jeho osudy z tohto obdobia poznáme iba sprostredkovane, posledné informácie nepriamych svedkov hovoria o tom, že bol popravený v koncentračnom tábore Flössenburg vo februári alebo marci 1945. V nemeckých archívoch sa však doteraz nenašli nijaké záznamy potvrdzujúce jeho popravu.

●●●

Generál Jozef Turanec sa narodil 7. marca 1892 v Sučanoch v robotníckej rodine. Ružomberské gymnázium, v tom čase jednu z mála škôl vychovávajúcu slovenskú národne uvedomelú inteligenciu, navštevoval v časoch vrcholiacej maďarizácie. Tu sa skamarátil s viacerými ľudáckymi politikmi a zrodili sa jeho sympatie k ľudáckemu hnutiu. Ako zaujímavosť možno uviesť, že bol v Černovej 27. októbra 1907 a osobne zažil streľbu uhorských žandárov do protestujúceho obyvateľstva, ktorá stála život pätnástich ľudí. Svoju účasť zamlčal z obavy pred vyhodením zo školy.

Aj J. Turanec narukoval k 71. pešiemu pluku do Trenčína. Jeho vojenská kariéra pokračovala v zákopoch 1. svetovej vojny. Na ruskom a talianskom fronte bojoval do roku 1917, zvyšok vojny strávil v zázemí ako vojenský inštruktor. Do československej armády sa prihlásil v roku 1919 a zúčastnil sa na bojoch proti boľševickej Maďarskej republike rád. Turanec bojoval na Gemeri a po skončení vojny zostal v armáde natrvalo. Pôsobil v Trenčíne, vo Vojenskej akadémii v Hranicích na Moravě, v Petržalke, Bratislave, Banskej Bystrici, Josefove pri Olomouci a Žiline. Aj napriek tomu, že v kvalifikačných listinách mal vždy výbornú kvalifikáciu, povyšovania prichádzali pomaly. Súviselo to s personálnou politikou v československej armáde, ktorej najlepším dôkazom je zastúpenie Slovákov v dôstojníckom zbore. Z 20 800 dôstojníkov ich bolo iba 830. Po mníchovskej kapitulácii a vyhlásení slovenskej autonómie Maďarsko obsadilo rozhodnutím Viedenskej arbitráže rozsiahle slovenské územia. Turanec bol vymenovaný do delimitačnej komisie a následne pôsobil ako dôstojník pri Hlinkovej garde.

ŠOK Z POMEROV

turanec

Generál Tiuranec s gen. Čatlošom v Rostove počas ofenzívy.

Po vzniku Slovenského štátu pôsobil ako veliteľ delostrelectva pri Hlavnom vojenskom veliteľstve a od septembra 1940 sa stal veliteľom 1. divízie v Trenčíne. Keď sa Slovensko v roku 1941 zapojilo na nemeckej strane do vojny proti Sovietskemu zväzu, Turanec ako veliteľ 1. pešej divízie nastúpil do poľa od prvých dní. Postup jednotky na územie Sovietskeho zväzu bol pre slovenských vojakov šokom. Miestne obyvateľstvo vítalo slovenských (ale aj nemeckých) vojakov ako osloboditeľov spod boľševizmu a vojaci videli na vlastné oči skutočnosť, aká vládla v Sovietskom zväze – masakry obyvateľstva a obrovskú biedu. Vraždenie civilného obyvateľstva boľševikmi príkro odsudzoval. Vydal slovenským vojakom niekoľko rozkazov, v ktorých nabádal správať sa k miestnemu obyvateľstvu korektne podľa hesla: Prišli sme sem krivdu spáchanú naprávať a nie nové krivdy robiť! Citlivo vnímal aj brutálne metódy nemeckej okupačnej politiky. Je neakceptovateľné, že v tomto prípade nemal rovnaký meter ako u sovietov. Naopak, zrejme pod dojmom triumfálnych nemeckých víťazstiev, písal do svojho denníka aj manželke domov oslavné ódy na Nemecko a jeho armádu.

VELIL RÝCHLEJ DIVÍZII

V júli 1941 vznikli zo slovenského vojska Rýchla a Zaisťovacia divízia. Turanec bol vymenovaný za veliteľa Rýchlej divízie nasadenej na fronte po boku nemeckých oddielov. Bojové nasadenie RD sa začalo v polovici septembra 1941 v gigantickej bitke o Kyjev a pokračovalo južne od Krasnogradu v bitkách pri Pereščepine, Golubovke a Pologách. Po úspešne zvládnutých bojoch sa slovenskí vojaci presunuli na pobrežie Azovského mora, kde mali pôvodne prečkať zimu, ale sovietska protiofenzíva rozhodla inak. V polovici novembra divíziu nasadili v ťažkých obranných bojoch na rieke Mius, lenže Turanca odvelili domov. V apríli 1942 sa už ako generál vrátil na východný front. V tom čase sa pripravovala veľká nemecká ofenzíva – Operácia Modrá, ku ktorej sa Rýchla divízia pripojila 19. júla útokom na Rostov. Prvé boje sa odohrali pri obci Generalskoje, kde na močaristých brehoch riečky Tuzlov vybudovala Červená armáda silnú obranu. Slovenskí vojaci ju po dvoch dňoch úporných bojov prelomili nočným útokom na člnoch a postupovali na Rostov. Všeobecný ústup sovietskych vojsk sa však nevyhol ani Rostovu, kde odpor postupne slabol. To využili aj formácie RD, ktoré sa dostali na breh Donu, pričom sa stretávali skôr s individuálnym ako organizovaným odporom. Dokonca narazili na poškodený, no nezničený most cez rieku a rozhodným útokom ho dobyli. Získané predmostie bránili proti sovietskym útokom iba s vypätím všetkých síl. Húževnatosťou sa im podarilo predmostie nielen udržať a v tvrdom boji aj rozšíriť. Víťazstvo prispelo prestíži Rýchlej divízie a jej veliteľa, ktorý sa počas bojov často pohyboval v prvej línii, odkiaľ vydával rozkazy a riadil operácie slovenských vojakov.

SO ŽELEZNÝM KRÍŽOM

Turanec získal za rostovské víťazstvo nemecký Rytiersky kríž. Ôsmeho augusta slovenskí vojaci prekročili rieku Kubáň a ocitli sa v predpolí Kaukazu. Postup vpred komplikovali popri sovietskych prepadoch aj letné horúčavy, prašné prostredie a nedostatok pitnej vody. Pred Kaukazom čakali na vojakov ťažké boje. Čoraz húževnatejší sovietsky odpor, ťažké klimatické podmienky, keď vojaci museli útočiť v hustých lesoch a následne odrážať sovietske protiútoky, spôsobili úpadok morálky. Viazla aj výmena mužstva, stavy jednotiek boli silno poddimenzované a divízia stratila predchádzajúcu kompaktnosť.

Do života vojakov po prvýkrát výraznejšie zasiahli partizáni a spôsobili divízii mnoho obetí. Turancove rozkazy v protipartizánskom boji zneli „správne jedná, kto sa nedá viesť osobnými citmi, ale bez ohľadu a tvrdo jedná“. Tvrdosť rozkazov proti partizánom sa stupňovala s intenzitou ich útokov a vyvrcholila vydaním osobitného rozkazu, v ktorom Turanec nariadil každého so zbraňou prichyteného partizána na mieste zastreliť. Na základe tohto rozkazu bolo popravených niekoľko sovietskych partizánov. V listoch domov ospravedlňoval tieto popravy slovami: „Nemôžem si predsa dovoliť nechať svojich ľudí strieľať.“ Po príchode na Kaukaz vyvrcholil aj spor Turanca s Čatlošom. Ich vzájomný konflikt sa rozhorel už v roku 1941, ale v lete 1942 prerástol do vzájomnej a otvorenej nenávisti oboch generálov. Turancovi sa na fronte viditeľne zhoršil zdravotný stav a požadoval svoju výmenu, ktorú podľa neho Čatloš brzdil. Nakoniec ho v septembri na pozícii veliteľa Rýchlej divízie vystriedal Štefan Jurech.

■ TMA POD LAMPOU

Po krátkej dovolenke nastúpil Turanec v januári 1943 na pozíciu šéfa Vojenskej správy a 1. januára 1944 ho vymenovali za veliteľa pozemného vojska. Vojenská situácia sa pre Nemecko stále zhoršovala a front sa blížil k slovenským hraniciam, čo sa odrazilo aj v náladách spoločnosti. Začali sa formovať prvé partizánske jednotky aj na Slovensku. Turanec sa všemožne snažil o potlačenie partizánskeho hnutia. Bolo mu totiž od začiatku jasné, že ak sa bude partizánska aktivita neúnosne stupňovať, Nemci Slovensko obsadia. Nevedel však o tom, že priamo v jeho štábe sa pripravuje povstanie. A už vôbec netušil, že na čele vojenského odboja stojí podplukovník Ján Golian, s ktorým Turanec dlhý čas spolupracoval a boli osobnými priateľmi, sám si ho vybral za náčelníka štábu. Golian mu vďačil za pomoc vo vojenskej kariére. Turanec prípravy na povstanie vo svojom štábe nielenže neodhalil, ale paradoxne ešte aj povstalcom nechtiac pomohol, lebo ako „najvernejší vojak režimu“ bol dobrou zásterkou pre konšpiračnú činnosť.

Aktivity partizánov vrcholili koncom augusta 1944, keď slovenská vláda vymenovala na nemecký nátlak Turanca za hlavného veliteľa armády. Nemci ponúkli Turancovi na pomoc v boji proti partizánom aj vojenské oddiely, ten ich však odmietol argumentujúc prestížnymi dôvodmi. Neskôr tvrdil, že ich odmietol lebo „mal s nimi neblahé skúsenosti z východného frontu, kde si o ich činnosti urobil obrázok“. No snaha dostať situáciu na Slovensku pod kontrolu bola iba ilúziou. Turanec chcel 29. augusta ísť „robiť poriadky“ do Banskej Bystrice, príslušníci ilegálneho vojenského vedenia sa však už predtým rozhodli zajať ho. Zatkol ho dôstojník a člen ilegálnej KSS Štefan Hanus na ceste medzi letiskom Tri Duby a Banskou Bystricou a odviezol ho do tábora Jegorovových partizánov na Prašivú.

CELA PRE GENERÁLOV

Zo zajatia partizánov ho ešte v septembri spolu s Čatlošom prepravili do Sovietskeho zväzu. V sovietskom väzení Butyrki sa dočkal konca vojny. Turanca väznili v jednej cele s jeho starým rivalom Čatlošom. V roku 1947 ho postavili pred tzv. Národný súd a za „zradu na povstaní a kolaborantstvo“ ho odsúdili na trest smrti zastrelením, no nakoniec mu zmiernili trest na tridsať rokov väzenia. Pri udelení milosti brali sudcovia do úvahy poľahčujúce okolnosti, podľa ktorých „jednal vždy viac ako vojak než ako politik a nedopustil sa násilností na ženách a deťoch“.

Výkon trestu nastúpil v Leopoldove. Viackrát podal žiadosti o odpustenie trestu, ktoré mu boli zamietnuté ako človekovi „reakčného zmýšľania“. Zomrel 9. marca 1957 vo väzenskej cele v Leopoldove.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.