Hlinka sa postavil za katolíckych Slovákov


Hlinka - kňaz štvorecMasaryk a Beneš praktizovali tvrdú proticirkevnú politiku

Hlinka sa postavil za katolíckych Slovákov

Eva Zelenayová – Foto: archív SNN

Na to, aby sme pochopili konanie Andreja Hlinku, mali by sme poznať dobu, v ktorej žil a pôsobil. Predovšetkým je neodškriepiteľné, že Hlinka citlivo vnímal krivdy páchané na slovenskom národe. Obdobie do roku 1918 nežičilo Slovákom v ich úsilí o národnú rovnoprávnosť. Po vzniku Česko-Slovenska sa Slováci ocitli v asimilačnej pasci. Hlinka však svoj národ neopustil. Riskoval prenasledovanie, väznenie, ale nevzdal sa myšlienky na samostatnosť. Jedinečný obraz o vzťahu pražskej administratívy k Slovensku, a najmä k cirkvi poskytuje historička Emília Hrabovec v knižke Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov. Dokumenty sú uverejnené v pôvodnom jazyku, najmä v latinčine a taliančine, a preto ich autorka uvádza krátkymi regestmi. Nasledujúce citácie sú z tejto publikácie.

Nuncius Clemente Micara pôsobil v Československu od októbra 1919, takmer štyri roky. Zanechal správu, z ktorej citujeme: „Voči Slovensku sa české elity správali ako voči dobytej krajine a otvorene deklarovali program odkresťančenia Slovenska. Sú presvedčené, že náboženská otázka je hlavnou prekážkou zjednotenia Čechov a Slovákov, a preto sa usilujú odpútať Slovákov od náboženstva, aby tak odstránili hlavný pilier ich rozdielnej identity. (…) Na Slovensku sa každým dňom šíri odpor voči Čechom a aj ľudová strana musela opustiť spoločnú frakciu s českými lidákmi podporujúcimi vládu, pretože ohrozovala postulát autonómie a riskovala stratu podpory národa.“

Vznik republiky nastolil problém diecéz. Niektoré z nich štátne hranice rozdelili, takže cirkev musela riešiť ich obsadenie na území Slovenska. Najzložitejšou sa ukazovala bývalá ostrihomská diecéza. Podstatná časť z nej ostala na Slovensku. Bolo potrebné navrhnúť biskupa do Trnavy. Citujeme (E. Hrabovec, str. 57): „Na štátnom sekretariáte vládlo všeobecné presvedčenie, že vzhľadom na napäté vzťahy medzi Cirkvou a štátom, resp. Svätou stolicou a Československom, na ťažkú situáciu v generálnom vikariáte a na tvrdý protináboženský zápas, ‚ktorý tam (na Slovensku) Česi vedú proti náboženstvu i dobrým mravom, aby odkresťančili ten dobrý národ‘, bolo potrebné menovať silného a energického kandidáta. Takým sa zdal byť predovšetkým Andrej Hlinka. Andrej Hlinka nebol v Ríme neznámy. Zakladateľ a až do svojej smrti predseda Slovenskej ľudovej strany, prvej masovej slovenskej politickej strany založenej v roku 1905 a obnovenej na katolícko-autonomistickom základe v roku 1918, rýchlo pritiahol na seba pozornosť Svätej stolice. Rím oceňoval predovšetkým jeho kňazské nadšenie, rímskeho ducha, vieroučnú pevnosť, rozhodnosť a silu, s ktorou bránil cirkevné záujmy a bojoval proti vnútrocirkevným reformným pokusom. A napokon neúnavnú aktivitu a podnikavosť, ktorými sa bojovný kňaz vyznačoval. Viedenský nuncius Valfré di Bonzo ho preto už v máji 1919 navrhoval za nového spišského biskupa a v jeseni 1919 za apoštolského vikára pre Slovensko a prvý pápežov zástupca v Prahe Clemente Micara ho uviedol hneď na prvom mieste svojho zoznamu kandidátov na biskupstvo, ktorý vypracoval vo februári 1920. Hlinkova kandidatúra sa však čoskoro ukázala byť politicky nerealizovateľnou a stroskotávala na jednoznačnom ‚nie‘ pražskej vlády.“

HLINKA IM PREKÁŽAL

Hlinka - kňazNuncius Marmaggi (14. 5. 1924) kardinálovi Gasparrimu „odporúča, aby sa s ministrom zahraničia Benešom vo Vatikáne rokovalo aj o obsadení biskupstiev na Slovensku. (…) Minister zahraničia bez udania dôvodu systematicky vylučuje kandidátov Svätej stolice.“Kardinál Gasparri (29. 5. 1924) informuje nuncia Marmaggiho „o priebehu rokovaní 17. mája 1924 s ministrom Benešom. (…) Kardinál jasne vyhlásil, že Svätá stolica si nárokuje úplnú slobodu pri výbere pastierov duší, o to väčšmi, že Československo ako laicistický štát samo uznalo nekompetentnosť v posudzovaní kvalít duchovných osôb. Beneš namietol, že jeho vláda odvádza svoje nároky od starých rakúskych práv a navrhol, aby sa postupovalo prípad za prípadom a vláda navrhovala kandidátov, z ktorých by Svätá stolica vyberala, čo vatikánska strana okamžite zamietla s tým, že nie vláda, ale Svätá stolica má právo nominovať kandidátov, a vláde priznáva iba právo vyjadriť prípadné námietky politického charakteru. (...) Beneš nakoniec prešiel do útoku a otvoril otázku činnosti Slovenskej ľudovej strany a Andreja Hlinku. Dostal odpoveď, že keď má konkrétne obvinenia, môže ich predniesť pražskej nunciatúre. Keď Beneš vyšiel so starými obvineniami, že Svätá stolica je nepriateľská voči republike, odpovedalo sa mu, že keby bola Svätá stolica chcela robiť vláde problémy, bola by za apoštolského administrátora do Trnavy vymenovala Hlinku namiesto Jantauscha.“

Nuncius Micara v roku 1922 píše kardinálovi Gasparrimu: „Slovenské strany s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov reklamujú splnenie autonomistického prísľubu daného v Pittsburskej dohode, ale dosiaľ zbytočne. Hlinka sa v roku 1919 odobral dokonca na mierovú konferenciu v Paríži, ale po návrate bol zatknutý. (…) Maďarskí kresťanskí sociáli privítali Hlinkovo rozhodnutie vystúpiť zo spoločného parlamentného klubu s českými lidákmi, žiadajú však pre maďarskú menšinu na Slovensku ‚autonómiu v autonómii‘.“

Hoci slovenský klérus bol po páde monarchie takmer neznámy, už šesť rokov po vzniku štátu dokázal rozpoznať nové nebezpečenstvo. Citujeme (E. Hrabovec, str. 74) : „V predvečer Vianoc 1924 vydali slovenskí biskupi pastiersky list, v ktorom zakázali katolíkom účasť v protikatolíckych stranách a spolkoch akéhokoľvek druhu, vrátane vládou preferovaného a subvencovaného Sokola, a vysvetľovali sociálne a morálne nebezpečenstvo, ktoré hrozilo pri uskutočnení komunistických a socialistických doktrín.“

Pastiersky list vyvolal obrovskú nevôľu pražskej vlády. Píše o tom (28. 2. 1925) nuncius Marmaggi kardinálovi Gasparrimu. Citujeme: „Pred Vianocami slovenskí biskupi publikovali pastiersky list proti protikresťanským, osobitne socialistickým a komunistickým združeniam. List zalarmoval vládu i protikatolícku verejnú mienku, ktorá ho označila za kriminálny čin stíhateľný zákonom. (…) Niekoľko dní po zverejnení pastierskeho listu začala polícia habať jeho kópie a predvolávať farárov, hroziac im ťažkými sankciami, a socialisti a komunisti organizovali rôzne protikatolícke demonštrácie. (…) V rôznych diskusiách nuncius dokazoval, že výpovede pastierskeho listu slovenských biskupov sa nachádzali aj v analogických vyjadreniach holandských, nemeckých, švajčiarskych a iných biskupov a v konzistoriálnej alokúcii Pia XI. z predchádzajúceho decembra, že biskupi nikoho nenútia , aby bol katolíkom, ale kto ním slobodne chce byť, musí akceptovať princípy katolíckeho učenia, a že list bol potrebný, aby bránil kňazov, ktorí čelili rôznym obvineniam...“

NEOHROZENÝ KŇAZ

Svätá stolica odmietala vyslať do Československa nuncia, pokiaľ sa nezmení prístup vlády ku katolíckej cirkvi. V septembri 1925 chargé d' affaires Arata informoval kardinála Gasparriho o situácii pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami: „Na Slovensku sa hlavný zápas vedie medzi agrárnikmi a Hlinkovými ľudákmi. Hlinkovu pozíciu posilnil nedávny konflikt medzi Vatikánom a vládou, ktorej agrárnici slúžia. Neohrozený a verný kňaz Hlinka vie, že jeho boj proti českému elementu je boj proti ateizmu a husitizmu, ktorí využívajú každý prostriedok , aby odkresťančili Slovensko. Hlinkove zásluhy sú v tomto ohľade obrovské. Veľmi trápny dojem zanechala skutočnosť, že strana mons. Šrámka sa rozhodla kandidovať aj na Slovensku, a Šrámek, ktorý je v Česku ochotný priniesť všetky obete, ktoré od neho socialisti vyžadujú, sa na Slovensku neštíti bojovať proti katolíckym bratom. Tento krok, ktorý vyvolal pohoršenie medzi slovenskými ľudákmi, považuje Arata za poburujúci...“ Arata 21. októbra 1926 píše kardinálovi Gasparrimu: „Dňa 13. októbra 1926 sa sformovala Švehlova vláda. Slovenská ľudová strana do nej nevstúpila, ale pri hlasovaní v parlamente ju podporí. Rokovania so Slovenskou ľudovou stranou, ktoré viedol slovenský agrárnik Hodža, zatiaľ pre autonomistické požiadavky strany a Hlinkov pobyt v Amerike neviedli k dohode. (…) Napriek odporu všetkých vládnych strán zotrval v kabinete na nátlak prezidenta Masaryka, ktorý hrozil rozpustením parlamentu, minister Beneš.“

V roku 1926 viedla Hlinkova strana rozhovory o vstupe do vlády, ale za istých podmienok. Hlinka sa z dojednaných podmienok tešil predčasne a vatikánskemu diplomatovi Aratovi 11. decembra 1926 napísal list, „v ktorom ho informoval, že sa so Švehlovou vládou dohodol na nasledovných podmienkach vstupu do vlády: Dvaja ministri, krajinské zriadenie, menovanie Krajinskej školskej rady pre Slovensko, úprava vzťahov so Svätou stolicou, odmietnutie ministerského kresla pre Beneša. ‚Periculum rubri terroris‘, nebezpečenstvo červeného teroru je odvrátené,“ uzatváral nadšene Hlinka.

AUTONÓMIA NEBOL SEN

Arata v novembri 1926 píše kardinálovi Gasparrimu: „Vstup Slovenskej ľudovej strany do vlády je temer istý, neuskutoční sa však skôr než o mesiac, aby bolo možné pripraviť administratívnu reformu, ktorá zrealizuje regionálnu autonómiu Slovenska a zachráni prestíž Hlinkovej strany voči jej voličom. Každá strana koalície sa dnes usiluje pripísať si zásluhy za tento výsledok. Najnehanebnejšie je správanie Šrámkovej strany, ktorá naďalej vedie na Slovensku nelojálny boj proti Hlinkovej strane, sejúc nerovnosť medzi klérus a sčasti aj episkopát.“

V januári 1927 informoval Arata kardinála Gasparriho: „Dňa 15. decembra bola oznámená dohoda medzi ľudákmi a vládou na nasledovných základoch: a) ministerstvo pre správu Slovenska bude zrušené, slovenské záležitosti budú provizórne spravované direktóriom zloženým z troch slovenských ministrov, kým nebude uskutočnená administratívna reforma; b) namiesto ministerstva bude mať Slovensko krajinského prezidenta, päťčlenný krajinský výbor a desaťčlennú radu; c) popri administratívnej autonómii dostane Slovensko aj školskú a kultúrnu autonómiu. Novými ministrami sa stali Dr. Jozef Tiso pre zdravotníctvo a Dr. Marek Gažík pre unifikáciu zákonov. Vládna pravicová, resp. občianska tlač komentovala vstup ľudákov do vlády ako ďalšiu konsolidáciu republiky, zatiaľ čo ľavicová tlač zdôrazňovala údajné upevnenie ‚reakčných a antisociálnych‘ tendencií. (...) V časopise Slovák Hlinka vyhlásil, že sa neobáva obvinenia, že získal málo, pretože autonómia Slovenska spočíva predovšetkým v chlebe a v kultúrnej a náboženskej slobode. Vstupom do vlády chcú ľudáci brániť Slovensko pred novým červeným nebezpečenstvom, súc presvedčení, že pre svoj rozvoj potrebuje pokoj a mier. Vstup ľudákov do vlády neznamená rezignáciu na autonomistický program, ale naopak, rozširuje akčný rádius slovenských katolíkov. Musí prestať prílev českých úradníkov na Slovensko. Krajinské zriadenie je iba prvou splátkou na uskutočnenie Pittsburskej dohody. Všeobecne bola veľmi pozitívne prijímaná okolnosť, že Hlinka nechcel využiť vstup svojej strany do vlády na uspokojenie osobných ambícií a odmietol ministerský post.“                                                                                      

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.