Karol GULEJA - Muž, ktorý bol prvý


Guleja KarolObdivuhodný príbeh Karola Guleju, nadšenca, ktorý nám zachoval drotárstvo

Ján ČOMAJ

Zachoval pre nás drotárstvo ako etnografický fenomén a ako modernú odyseu, plnú dramatických osudov Slovákov v rozličných kútoch sveta. Dnes prekvapene sleduje renesanciu remesla a jeho prevtelenie sa do  umenia, tvorby nádherných, dokonca panovníckych šperkov a diel moderného sochárstva. Rodák z Turca, kysucký učiteľ Karol Guleja.

V rodine mechanika vrútockých železničných dielní pribudol 14. augusta 1916 druhý syn. Z ľudovej školy dali šuhajka na gymnázium v Martine. Gulejov životopisec Dušan Mikolaj v knihe Odrôtovaný svet Karola Guleju (Perfekt, 2008) píše: „Martin mal to, čomu sa hovorí fenomén miesta. Dospievajúci chlapec úctivo prechádzal popri budovách, symbolizujúcich vážnosť národných tradícií. V samom centre dominoval duch Matice slovenskej..., na Hostihore sídlil Štefánikov ústav, neďaleko Národného domu múzeum. S pietou navštevoval Národný cintorín, do priestorov Národnej knižnice vstupoval ako do svätyne a stŕpol úctou, keď v jej útrobách stretol výraznú postavu baťka Jozefa Škultétyho.“

Mladý muž sa v tomto duchovnom prostredí rozhodol pre učiteľskú dráhu. Z martinského gymnázia viedla jeho cesta na Rímskokatolícky učiteľský ústav v Spišskej Kapitule. Po ukončení štúdia nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto v osade Ráztoky, patriacej do Zázrivej.

ORAVSKÁ REALITA

Guleja ČomajOd autobusovej zastávky po školu boli dve hodiny chôdze. Niekoľko kilometrov po úbočiach roztrúsené drevenice, nad potokom chatrná škola – jedna učebňa pre sedemdesiat žiakov a jedna izba s komorou pre dvoch rechtorov. Riaditeľ Nachmilner učil doobeda dva vyššie ročníky, učiteľ Guleja popoludní tri nižšie triedy. Varili si sami z toho, čo doniesli mamy žiačikov – syr, maslo, oštiepky, pohánku, raž, zemiaky, kapustu, bôb, zeleninu, vajíčka; na striedačku rúbali drevo... Bol to však čarovný život, v ktorom mladého učiteľa fascinovali zvyky, povesti, povery, piesne, účelnosť a ergonómia náradia a náčinia, hoci ich miestni výrobcovia nikdy to slovo nepočuli. Nedalo mu, aby si rozprávky a obyčaje nezapisoval, aby pre martinské múzeum nezhromaždil množstvo skvostov ľudového umenia a solídnu zbierku vecí. Vtedy sa zoznámil aj so správcom múzea Jánom Gerykom a ich priateľstvo prinášalo plody celé desaťročie. Prijali ho do Speváckeho zboru slovenských učiteľov, ktorý mal sídlo v Trenčianskych Tepliciach, ale nácviky sa s časťou zboru diali pravidelne aj v Oravskom Podzámku.

Keď sa v roku 1938 dostal učiť na Kysuce, do ľudovej školy v Dlhom Poli, bol už mladý pedagóg a zberateľ Guleja známou postavou v učiteľskom i národopisnom svete.

ODKRÝVANIE MINULOSTI

Moderná škola s ústredným kúrením, ktorú práve dali do užívania, privítala nového učiteľa milo – kopou mimoškolských povinností. Dostal svoju triedu, ale aj starosť o záujmové krúžky, stal sa druhým spevákom na pohreboch, po dohode s katolíckym farárom Fančovičom upravili časť farskej záhrady na volejbalové ihrisko a na školskom dvore si starší žiaci pod jeho vedením vybudovali futbalové a hádzanárske ihrisko. Karty, ktorým večerami holdovala miestna inteligencia, ho nevábili, ani poľovačky, žasol však, koľko nových domov sa tu v minulých rokoch postavilo – ľahko zistil, že z peňazí, čo posielali zo sveta dlhopoľskí drotári alebo čo si doniesli z Ruska skôr, ako sa rublíky stali po revolúcii zdrapmi papiera.

Drotárske domy skrývali pre zberateľa Guleju inakšie bohatstvo: práce starých majstrov, vybavenie vandrovných drotárov, pozdravy z rozličných kútov sveta, vyznamenania, diplomy z veľkých výstav, živnostenské listy, prospekty výrobkov drotárskych manufaktúr a fabrík v Poľsku, vo Švajčiarsku, v Rakúsku, najmä však v Rusku a USA, majstrovské diela drotárov – umelcov Hunčíka, Krutošíka, Holánika-Bakeľa a mnohých ďalších, ešte žijúcich čarodejníkov. Začal ich vyhľadávať, zhromažďovať a triediť s jediným cieľom: urobiť raz veľkú výstavu, ktorá súčasníkom pripomenie zlatý vek slovenského drotárstva.

MÁRNE SNAHY

V tom čase ešte prežíval duch drotárskeho remesla a žilo veľa drotárov, ktorí sa vrátili po vzniku republiky do vlasti z okolitých štátov i z Ameriky, alebo ktorých vyhnala z Ruska boľševická revolúcia – od Taškentu, Baku, Samary, Petrohradu, Moskvy aj z Ďalekého východu. Väčšina z nich sa aktívne zúčastnila na odboji proti monarchii a nemalými finančnými prostriedkami prispela k vytvoreniu republiky. Prirodzene, že od prezidenta Masaryka a novej vlády v Prahe očakávali pomoc pri zveľadení ich zaostalého kraja a vytvorení pracovných príležitostí. Nedočkali sa. A tak sa začali dožadovať založenia drotárskeho podniku na Kysuciach. Hnutie viedol   drotársky majster, ktorý mal ešte nedávno v Rusku veľký podnik na výrobu drôteného tovaru, Jozef Džavík z Veľkého Rovného. Keď však ich snaha zostávala bez odozvy, rozhodli sa založiť si vlastné družstvo. Začalo sa to sľubne, prvý raz, druhý raz i tretí, vždy sa to však zle skončilo. Vrchnosť nepomohla, svetová kríza z konca dvadsiatych rokov pochovala i väčšie projekty a príčinou bola, pravdaže, aj nenásytnosť niektorých ľudí. Gulejov starý priateľ, známy novinár Jozef Nižňanský v roku 1941 to opísal takto: „Snaha skrachovala najmä chamtivým pričinením niekoľkých pánov, ktorí sa stali účastinármi družstva, nič nerobili, len brali mesačných päť- až desaťtisíc korún.“ Treba povedať, že v tom čase to bolo osem- až desať mesačných platov kvalifikovaného drotára pracujúceho v družstve.

VÝSTAVA – SKVELÁ IDEA

Keď som pred pár rokmi navštívil Karola Guleju v Mníchove, kde od okupácie Československa v roku 1968 žije, povedal mi: „Mnohí znalci problematiky tohto nášho neopakovateľného fenoménu, rovnako ako súčasní slovenskí drotári, sú presvedčení, že rozhodujúcim momentom udržania dejín drotárstva, drotárskej tradície a aj jeho súčasnej renesancie bola prvá drotárska výstava v Dlhom Poli v roku 1940. Som rád, že som mal na nej podiel.“

Veľmi skromné konštatovanie. Lebo Guleja nemal podiel, on bol iniciátorom i dušou tejto výstavy. V uvedenej knihe to tvrdí aj D. Mikolaj: „ Jeho príchod do Dlhého Poľa možno považovať za vyššie poslanie. Bol prvý, kto vedel, že treba v mene drotárstva konať. Pri rozhovoroch s drotárskymi majstrami v ich príbytkoch, v hostincoch či na bačoviskách sa mu začal vynárať nevídaný obraz. Cez ich životné príbehy a osudy mu narastal do veľkej epopeje. Každý dotyk s ich výrobkami i veľa zdanlivo nepotrebných dokladov ho utvrdzovali v tom, že sú svedectvom úspešnej činnosti drotárov vo vete a že drotárstvo treba predstaviť najširšej verejnosti.“

Guleja svoju predstavu načrtol najprv riaditeľovi školy Františkovi Halúskovi. Okamžite ho zapálil za vec. Bolo to koncom roka 1939 – riaditeľ ho vzal autom po drotárskom kraji – aby ho Guleja lepšie poznal, ale aby aj získali viac priaznivcov.

NEVÍDANÝ ÚSPECH

Výstavu naplánovali na leto 1940. Dnes by takú akciu chystal štáb ľudí z nejakého múzea, stála by hromadu peňazí a ktovie, či by sa skončila s takým výsledkom ako tá Gulejova s pomocníkom Halúskom, sympatizantmi z Kysúc a Považia a ideovými podporovateľmi – básnikom Štefanom Krčmérym, riaditeľom Slovenského národného múzea v Martine Jánom Gerykom, kurátorom múzea Andrejom Poloncom, riaditeľom martinského gymnázia Rudolfom Bednárikom alebo spisovateľom Matúšom Kavcom, ktorý sa bol práve priženil do Veľkého Rovného.

Guleja cestoval do Bratislavy, aby pre výstavu nadchol vysoké štátne inštitúcie, radil sa s rodákom z Čadce Ľudovítom Janotom, hlavným matrikárom Bratislavy; ten práve dokončil rukopis knihy Hornotrenčianske drotárstvo, navštívil predsedu Najvyššieho súdu Martina Mičuru a dohodli sa, že bude jedným z protektorov výstavy, o to isté požiadal trenčianskeho župana Vojtecha Kállaya (otca nášho umeleckého fotografa) i Vojtecha Tvrdého, primátora Žiliny. Členstvo v čestnom predsedníctve prijal spisovateľ a vtedy ešte len poslanec snemu Tido J. Gašpar, sekčný šéf ministerstva školstva a osvety Róbert Kľačanský a okresný náčelník v Bytči Jozef Trnka. Keďže výstavu chystali v novej dlhopoľskej škole, vo výkonnom výbore bolo najviac ľudí z obce, medzi nimi aj traja drotárski umelci – Jozef Holánik, Jakub Šerík a Vincent Korček.

Pozvanie na výstavu prijal aj prezident Slovenskej republiky a bytčiansky rodák Jozef Tiso. Tak mala výstava dve slávnostné chvíle – vernisáž 29. 6. 1940 a návštevu prezidenta s dvadsaťminútovým prejavom 18. augusta.

HISTORICKÝ BOD

„Od samého začiatku som si uvedomoval, že by bola večná škoda všetky zhromaždené artefakty a dokumenty uložiť späť do školskej kotolne a iných skladov, ale že z nich treba urobiť základ budúceho drotárskeho múzea. Mojím cieľom bolo založiť ho,“ vecne mi po rokoch hovoril o svojom úsilí Karol Guleja.

Podarilo sa mu to. Bohatá drotárska zbierka Považského múzea v Žiline, drotárske expozície v Kysuckom múzeu v Čadci, v Staroľubovnianskom múzeu, v  pamätných izbách Drotárie, ale i oživenie tejto tradície, prekvapivá renesancia drotárstva koncom minulého storočia a jeho prevtelenie do umenia, to všetko sa začalo výstavou, ktorú zorganizoval  cieľavedomý učitelík z Dlhého Poľa.

Krátko po výstave inicioval obnovu výrobného družstva, ktoré potom drotár Jozef Džavík z Veľkého Rovného nazval Svetom – družstvo jestvuje dodnes. O rok, na výročie príchodu vierozvestcov 5. júla 1942 odovzdal v žilinskej starej radnici do užívania Drotárske múzeum, ktoré o dva dni slávnostne otváral prezident Slovenskej republiky.

VÍRY ČASU

Povojnové víry a vlnobitia pohltili aj tohto mladého muža. Kádrovníci mu vyčítali aj taký hriech, že si podával ruky s prezidentom a prominentmi vlády prvej Slovenskej republiky. V školstve nemohol pôsobiť, pracoval v podniku Reštaurácie a jedálne, vzal si za manželku vdovu po E. Suchom, ktorého nemal režim v láske, aj to mu priťažilo. A keď nás v auguste 1968 okupovali, nevydržal – aj so svojou novou rodinou zutekal z vlasti.

Štyridsať rokov sa popri inej činnosti venoval osudom slovenských drotárov. Nadviazal kontakty so 118 vedeckými inštitúciami vo svete, preskúmal materiály a archívne dokumenty spojené s touto tematikou v 53 nemeckých múzeách, galériách a archívoch, trinástich rakúskych, dvadsiatich českých,  poľských, švajčiarskych, holandských, maďarských, pričom sa osobitne venoval osudom drotárov v Amerike a Rusku. Precízne spracoval odraz drotárstva v umení jednotlivých krajín. Všetko to obsiahol v knihe Svet drotárov, ktorú pred dvoma desaťročiami vydala Matica slovenská. Neúnavný muž radil posledné tri roky aj mne pri tvorbe knihy Drotárska odysea, ktorú vlani na vianočný knižný trh prinieslo vydavateľstvo Matice slovenskej. A keď som mu na radu alebo poskytnutý materiál neodpovedal včas, poštár mi doniesol karhavý list... Výsledky svojho výskumu v rozsahu asi dvetisíc strán a približne toľko dokumentov a fotografií poskytol Považskému múzeu. Už je raz taký. Muž, ktorý vlani v lete oslávil deväťdesiatpäť rokov.

 

Povojnové víry a vlnobitia pohltili aj tohto mladého muža. Kádrovníci mu vyčítali aj taký hriech, že si podával ruky s prezidentom a prominentmi vlády prvej Slovenskej republiky. V školstve nemohol pôsobiť, pracoval v podniku Reštaurácie a jedálne, vzal si za manželku vdovu po E. Suchom, ktorého nemal režim v láske, aj to mu priťažilo. A keď nás v auguste 1968 okupovali, nevydržal – aj so svojou novou rodinou zutekal z vlasti.

Štyridsať rokov sa popri inej činnosti venoval osudom slovenských drotárov. Nadviazal kontakty so 118 vedeckými inštitúciami vo svete, preskúmal materiály a archívne dokumenty spojené s touto tematikou v 53 nemeckých múzeách, galériách a archívoch, trinástich rakúskych, dvadsiatich českých,  poľských, švajčiarskych, holandských, maďarských, pričom sa osobitne venoval osudom drotárov v Amerike a Rusku. Precízne spracoval odraz drotárstva v umení jednotlivých krajín. Všetko to obsiahol v knihe Svet drotárov, ktorú pred dvoma desaťročiami vydala Matica slovenská. Neúnavný muž radil posledné tri roky aj mne pri tvorbe knihy Drotárska odysea, ktorú vlani na vianočný knižný trh prinieslo vydavateľstvo Matice slovenskej. A keď som mu na radu alebo poskytnutý materiál neodpovedal včas, poštár mi doniesol karhavý list... Výsledky svojho výskumu v rozsahu asi dvetisíc strán a približne toľko dokumentov a fotografií poskytol Považskému múzeu. Už je raz taký. Muž, ktorý vlani v lete oslávil deväťdesiatpäť rokov.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.