Konštanta 1.: Takmer ich nepoznáme


slováci v píliši 2Dolná zem je jedno veľké slovenské súostrovie od Dunaja po Rumunsko

Ján ČOMAJ

Nedávno sa vybrala skupina slovenských spisovateľov – členov PEN klubu na výlet medzi Slovákov v Maďarsku. Bol súčasťou dlhodobého cyklu stretnutí a besied s krajanmi – niekoľko sa už uskutočnilo za morom i v Srbsku. K najbližším býva obyčajne najďalej... Dlhodobý projekt má jednoduchý, ale zmysluplný názov: Nesieme vám slovo...  Tentoraz boli nosičmi štyria: Gustáv Murín, Rasťo Piško, Ján Cíger a ja.

Nosičmi boli – vďaka niekoľkým vydavateľstvám – aj doslova. V priestrannom chevrolete ležali prepravky a balíky kníh a časopisov všade – v batožinovom priestore, pod nohami posádky, medzi nimi, na poličke zatarasili zadné okno. Vďaka patrí predovšetkým vydavateľstvám: Matici slovenskej, Perfektu, Marenčinovi PT a redakciám Slovenských národných novín, Literárneho (dvoj)týždenníka, Fifik a Quark.   Skupina spisovateľov navštívila starý a nový Slovenský dom v Mlynkách, Slovenský inštitút v Budapešti, kultúrne strediská a školy Slovákov v Békešskej Čabe, Sarvaši, Slovenskom Komlóši a Segedíne. Z návštevy Slovákov v Maďarsku som sa vracal s dvoma neutešenými závermi: Takmer ich nepoznáme. Hriešne na nich zabúdame.                        

 

Majitelia pozemkov priviedli sem v minulých rokoch také množstvo Slovákov, že tí už aj mnohé obce pozakladali a zbohatli ako obyvatelia Čaby alebo Beréňa. Usilovnosť, s akou obrábali polia, si majitelia pozemkov vážili a kto mal len kus prázdneho poľa, volal sem a usádzal slovenských kolonistov – pre ich vytrvalosť a trpezlivosť v práci ich uprednostňoval pred všetkými.

Matej Bel: Notitia comitatus Békésiensis                                                                        

Membrum I. – Politicum (1734)

Hneď tvrdé ruky rozmrvili zem a siali do nej, siali odkaz otcov...

Juraj Mučaj: Dvesto rokov,                                                                                            

Národný kalendár, Báčsky Petrovec, 1940

Keď sme si pneumatiky prihustili z 2,2 atmosféry na 2,6 – aby uniesli nás a ešte aj ten enormný náklad kníh – a konečne sme odbočili z nudnej budapeštianskej diaľnice k vrchovine, ktorá sa ukázala na obzore, uvedomil som si pôvod jej názvu. Pilišské kopce sa volajú podľa najvyššieho vrcholu a keďže to bola voľakedy   hoľa, naši predkovia ju nazvali priliehavo: Pleš. Podľa podobných holohlavcov sa nazvali aj iné slovenské obce na ich úbočí – Plešivec, Pliešovce alebo celkom jednoducho – Pleš, malá dedinka pri Lučenci. Maďari mali však problém to kratučké slovo vyriecť – a tak je tu Piliš, Pilišská vrchovina, aj dedina Pilisszentkereszt, Pilišský Svätý Kríž, inak slovenské Mlynky. Hoci nám na stretnutia v jeho novom i starom slovenskom dome a v očarujúcej rázovitej reštaurácii ostali krásne spomienky, Slovenské národné noviny sa na sklonku minulého roka niekoľkokrát zmienili o tejto slovenskej enkláve v Maďarsku, opakovali by sme sa. Zacestujme preto o hodný kus nižšie, na Dolnú zem. Presnejšie jej časť, patriacu do Maďarska.

Voľakedy to bolo jedno veľké slovenské súostrovie, rumunský Nadlak a kraj po Temešvár, Báčsky Petrovec a jeho široké okolie na srbskej strane, Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Segedín..., všetko bolo jedno Uhorsko, nemiznúci sen Maďarov, čo prespali dobu a stratili súdnosť. Aj na tomto kúsku zemegule zostala nezmazateľná slovenská stupaj.

  • PARS PRO TOTO

To, čo si naši predkovia nazvali Dolnou zemou, je poriadny kusisko pôdy. Od dunajského toku, asi päťdesiat kilometrov pod Budapešťou, na východ i západ, dole až do súčasného Srbska a Rumunska. Na maďarskom území zaberá územie troch žúp – Báčskej, Čongrádskej a Békešskej, na srbskom kraj od Subotice po Nový Sad, na rumunskej strane okolie Nadlaku, ale zasahuje aj do lichobežníka Nadlak – Arad – Temešvár (Timisoara) – srbská hranica a vytvára ešte ostrov v dnešnom Chorvátsku. Históriu novodobého osídlenia takého rozľahlého územia Slovákmi sa nám, pravdaže, nepodarí zobraziť v jednej reportáži. Môžeme voliť len spôsob „časť za celok“, starý a osvedčený spôsob Rimanov – „pars pro toto“. Za príklad nám poslúži najmä mestečko medzi Békešskou Čabou a Segedínom – Slovenský Komlóš. Maďari ho nenazvali Szlovákkomlósom, ale nechali v názve hanlivé pomenovanie Slovákov. Úradný názov mestečka je teda Tótkomlós.        

  • CHMEĽ ĽAHOL POPOLOM

Komló je po maďarsky chmeľ, takže som sa prirodzene dozvedal, či táto pivná surovina s mestečkom naozaj súvisí. Súvisí. Niekedy po roku 1200, keď už osada dávno jestvovala (v miestnom múzeu sú vykopávky ešte z doby kamennej, to len písomný záznam o obci je z roku 1219), ľudia tu pestovali chmeľ pre dvorské pivovary kráľovského rodu Árpádovcov. Okolité pozemky patrili vtedy dvom pánom – Budajovi a tomu, ktorému pivná surovina prischla natrvalo – Komlóšiovi, teda „Chmeľiarovi“. Žili tu Maďari. V roku 1596 však vtrhli Turci a osadu vypálili, obyvateľstvo povraždili alebo vzali do zajatia a chlapcov dali na vojenskú výchovu – aj tak vznikali turecké šíky janičiarov.

Kraj spustol ako väčšina území, ktorými prešla turecká noha. Až o vyše sto rokov, keď okolie patrilo zemanovi Szárazovi, sa tento svet pomaly preberal z mrákot a popola: zemepán sem doviedol niekoľko arménskych rodín, ktoré mu na pustatinách pásli dobytok. Zem to však bola nehostinná, pasienky na nej biedne, celé okolie vysušené, akoby chcelo pasovať k menu majiteľa alebo skôr majiteľ dostal meno podľa svojich pastvín (száraz je totiž suchý). Čoskoro sa radšej polí šikovne zbavil: dal ich ako veno dcére, ktorá sa v roku 1740 vydávala za baróna Rudňanského z Békešského Svätého Ondreja. A stal sa zázrak.

  • ETAPY SŤAHOVANIA

Rudňanského predkovia pochádzali zo Slovenska a on rýchlo prišiel na myšlienku, že kraj môžu zachrániť iba robotné slovenské ruky a osídliť  skromné slovenské rodiny z vrchov. Rudňanský nebol prvý ani posledný, čo týmto spôsobom zachraňoval i zveľaďoval svoj majetok. V prvej etape (už okolo roku 1700) sa rodiny v Novohrade a Honte sťahovali niekoľko desiatok kilometrov na juh, hoci len v rámci župy. Z neúrodných vrchov tiahli na opustené majetky v nížinách a prekročili prirodzenú slovensko-maďarskú etnickú hranicu. Onedlho sa pridali aj rodiny zo severnejších stolíc – Oravy, Liptova, Turca, zo Zvolenskej, z Trenčianskej a Gemerskej župy, hlavne protestanti, ktorí sa tak navyše vyhli tlaku rekatolizácie. Najmä v južnom Novohrade, dnes patriacom Maďarsku, vznikali úplne nové osady.

V druhej etape (1710 – 1740) po uzavretí tzv. Satmárskeho mieru s Turkami (zmluvu podpísali v dnešnom rumunskom Satu Mare) sa už Slováci sťahovali južnejšie, do Peštianskej stolice, na územie medzi Dunajom a Tisou a od roku 1718 aj do Zátisia, do kraja, ktorého centrom je Békešská Čaba. Tu na Dolnej zemi sa vtedy usadili rodiny z približne dvesto dvadsiatich slovenských dedín.

V tretej etape (1740 – 1780) vysťahovalci z vrchov prenikali ešte južnejšie, do Vojvodiny a Sedmohradska a novými osadami zahusťovali šíre roviny v békešsko-čanádskej oblasti. Medzi nimi aj Slovenský Komlóš.

  • POLOVICA ZUTEKALA

Nikde, ani tam celkom dole medzi Dunajom a Tisou, za Tisou či v Sedmohradsku,   srbskej Vojvodine alebo vo vľúdnom Chorvátsku nečakala Slovákov rajská záhrada. Kraj dvesto rokov plienili turecké vojská, prehnali sa ním ničivé vojny, ktoré v krutosti, rabovačkách a vo vypaľovaní obydlí nemali páru v dejinách. Ani zem nebola taká ako dnes. Takmer celé Zátisie, istotne však široké okolie Békešskej Čaby, bolo podmočené, nevhodné pre orbu i pašu, a už o nejakých tridsať-štyridsať kilometrov ďalej, v širokom okolí budúceho Slovenského Komlóša bolo, ako vieme, sucho, vyprahnutá zem, na ktorej sa mohli pásť akurát tak kozy. A široko-ďaleko nebolo lesov, ktoré by dali kmene na obydlia, ani kameňa na základy. V roku 1718 prišli prví Slováci do Békešskej, teda„Pokojnej“ Čaby (béke znamená po maďarsky pokoj, mier), o dva roky do Sarvaša a o ďalšie dva-tri do Poľného Berničoka, aby som spomenul aspoň prvé tri centrá takmer kompaktného slovenského osídlenia v jednej zo žúp Dolnej zeme. A už na súpise z roku 1725 vidieť, že za ten kratučký čas opustilo nový domov až 58 percent osídlencov – niektorí sa vrátili do slovenských osád nad Budapešťou, dobrodružnejšie nátury putovali ďalej na juh, mnohí však zutekali domov alebo aspoň bližšie k domovu. Zľakli sa života v pustatine.

Tí, čo ostali, pustili sa do gigantickej práce. Postupne si budovali domy z váľkov a tehál, hospodárske stavania pri dome i v poli a zveľaďovali ich. Modernými agrotechnickými postupmi zúrodňovali zem – mali šťastie, že medzi nimi pôsobil kňaz a osvietený vzdelanec Tešedík. Výmery obhospodarovanej pôdy boli na naše pomery obrovské, role ďaleko od vznikajúcich dedín s obydliami, so studňami, s maštaľami, s chlievmi, so stodolami, cesta ta a späť únavná a časovo náročná, museli teda ďaleko od dedín budovať salaše odlišné od nášho ponímania slova: zrubové príbytky so slamenými strechami, s priestrannými stavbami pre kone a dobytok, ovce a svine, so všetkým, čo k tomu náleží – artézske studne, hnojovky, senníky, stohy, chlievy, košiare... Časom sa z niektorých stali samostatné majery, s honosnými gazdovskými domami, trvalo obývané.

Najťažšia robota však aj tak súvisela s pôdou. Z týchto všemožných prác za pozornosť stojí predovšetkým výstavba mnohokilometrového kanála v čabianskej oblasti a medzi dvoma riekami. Gigantická stavba zavodnila suché polia pri Komlóši a vysala bariny v premočenom teréne na stovkách štvorcových kilometrov čabianskych rolí a lúk. Nebolo buldozérov, bagrov a ťažkotonážnych vozidiel, boli len čakan, lopata, fúrik a konský povoz. A ešte robotný chlap s mozoľnatými rukami. Dnes je tam dole obilný i ovocný raj. Svieže pastviny pre exportný rožný statok. Miesto, kde sa kŕmia bravy s najchutnejším mäsom na najchýrnejšie klobásy, ktoré do týchto končín priniesli Slováci z Hornej zeme.

  • NEBYŤ POLITIKOV...  

V čase prisťahovalectva na Dolnú zem prišlo sem aj veľa nemeckých rodín, gazdov i remeselníkov, poľských a rumunských sedliakov a postupne aj Maďarov z menej úrodných oblastí. Všetci si tu žijú svorne a v pokoji. V „Pokojnej“ Čabe i Slovenskom Komlóši. Na niekdajšej pustatine Komlóš, teda Chmeľová, sú úradne od 8. januára 1746. Vtedy uzavreli s majiteľom panstva Jozefom Rudňanským Dohodu o osídlení. V nej sa (trochu zjednoduším) píše:

Osadníci sú povinní nájsť ďalších krotkých a bohabojných gazdov a na budúcu jar ich sem došikovať.

Za všetky benefície tejto pustatiny a vykúpenie od poddanských povinností bude majiteľovi každá rodina platiť 700 forintov,  okov masla a okov masti, polovicu peňazí na Ďura a polovicu na Michala.

Všetok dobytok na pustatine patrí panstvu.

Zo všetkých siatin sú povinní odovzdávať panstvu deviatu časť.

Budúcim obyvateľom sa povoľujú bohoslužby podľa ich spôsobu.

V Pešti 8. januára 1746. Na jednej strane je podpis Rudnyánszky József, v prostriedku jeho pečať, vpravo trojica troch krížikov – podpisy zvolených zástupcov slovenských osadníkov. Historici hodnotia Rudňanského podmienky na tie časy ako priaznivé a demokratické. Predovšetkým upravili slovenským prisťahovalcom právne postavenie a neponechali ich osudu a svojvôli prípadných budúcich pánov. Stali sa nájomcami pôdy a nájom platili v peniazoch bez povinnej poddanskej roboty!  

Tí, čo vydržali, stali sa pioniermi Dolnej zeme. Mali a stále majú úctu maďarského okolia i  osadníkov. Túto mienku obyčajných ľudí v nasledujúcich búrlivých časoch neovplyvnilo nič a nikto – ani Kossúth, ani Apponyi, ani Kun, ani Horthy, ani vojny a rozhodnutia ich víťazov. Nenarušia ich ani dnešní havkáči, nech by boli z hociktorej politickej strany alebo z ktorejkoľvek strany Dunaja.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.