Lúpežníci a kati so samopalmi a s granátmi


Historici by mali demytologizovať partizánsku legendu a ukázať aj tiene odboja

Lúpežníci a kati so samopalmi a s granátmi

Vojtech KÁRPÁTY – Foto: archív autora

Medzi tienisté a zámerne zamlčované kapitoly v dejinách poslednej fázy druhého domáceho odboja na Slovensku patria vraždy slovenského civilného obyvateľstva ozbrojenými partizánskymi skupinami a jednotlivcami. Ich pozadie bolo rôznorodé. Od osobnej pomsty, cez ideologicko-politické pohnútky až po obyčajné lúpežné prepadnutia, ktoré sa končili náhodne alebo zámerne tragicky.

Cielene vyhľadávanými obeťami sa stávali aj funkcionári a radoví členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), Hlinkovej mládeže (HM), najčastejšie však lokálni a regionálni velitelia Hlinkovej gardy (HG) a radoví gardisti, bez rozdielu úrovne ich priamej prorežimnej angažovanosti.

VIZITKY OBETÍ

Partizáni popravili alebo umučili miestnych veliteľov HG v Staškove a vo Veľkej Bytči Michala Mravca (30. 3. 1945) a Matúša Kotrbanca ( 6. 10. 1944). Jasnou politickou vraždou z nenávisti bola poprava hospodárskeho referenta Okresného veliteľstva HG v Turčianskom Svätom Martine Karola Müllera 7. septembra 1944.

Partizáni však nepopravovali iba gardistických funkcionárov, ale i radových gardistov. Samozvaní sudcovia a kati v jednej osobe tak 29. septembra 1944 zavraždili vo Vrbovom päťdesiatosemročného gardistu Jána Vlkoviča a 15. októbra 1944 v Považskej Bystrici Jozefa Lališa. Nasledujúcimi obeťami partizánskych politických popráv sa stali desiatky ďalších dôstojníkov a poddôstojníkov HG a radových gardistov. Jedným z menej známych prípadov je vražda gardistu Martina Žilovca a pokus o vraždu jeho syna Jozefa Žilovca. Tie okrem sprievodnej lúpeže mali jasné pozadie politickej a ideologickej nevraživosti. Jedna z takýchto politicky a ideologicky motivovaných vrážd sa stala v obci Súľov-Hradná. Dedina vznikla zlúčením obcí Súľov a Hradná v roku 1895. V prvej polovici štyridsiatych rokov nemala ani tisícku obyvateľov a ich počet po nástupe komunistov k moci v roku 1948 klesol na sedemstodeväťdesiat .

TRAGÉDIA ŽILOVCOV

gardistiOdohrala sa 7. októbra 1944 okolo 17. hodiny na ceste medzi Veľkou Bytčou (po zlúčení s Malou Bytčou a Hliníkom nad Váhom v roku 1946 obec Bytča) a Súľovom-Hradnou, kde desaťčlenná ozbrojená skupina partizánov svojvoľne legitimovala Jozefa Žilovca zo Súľova-Hradnej a okrem legitimácie mu zobrala osemdesiat korún, ktoré mal so sebou. Potom ho odviedli do domu jeho rodičov. Tam partizáni vyzvali jeho otca Martina Žilovca, ktorý sa len krátko predtým vrátil z Považskej Bystrice, kde pracoval v tamojšej zbrojovke, aby im okamžite vydal všetky peniaze. Keď to pod rôznymi zámienkami odmietal urobiť, jeden z partizánov chytil sekeru, ktorou vypáčil drevenú truhlu v kuchyni, odkiaľ vzal ďalších sedemsto korún. Podľa svedeckých výpovedí dvaja z partizánov hovorili po rusky a boli oblečení do ukradnutých gardistických uniforiem, zbavených odznakov a hodnostných označení. Jeden z partizánov bol oblečený do slovenskej vojenskej uniformy. Všetci boli vyzbrojení puškami, samopalmi a granátmi. Skutočné peklo nastalo až po dôslednom prekutaní domácnosti. Partizáni prinútili Jozefa Žilovca vyzliecť sa zo šiat a ostať iba v spodnej bielizni. Ich „vodca“ predniesol rozsudok, keď rezolútne prehlásil, že „Jozef Žilovec a jeho otec Martin sú starými gardistami, a preto budú odstrelení“. Oboch potom vyviedli z domu a hnali cez obecnú cestu a potok k lesu. Po niekoľkých metroch sa pošťastilo Jozefovi Žilovcovi vytrhnúť z rúk katov a utekať. Mal výhodu. Poznal dokonale terén. Partizáni za utekajúcim spustili paľbu, postrelili ho do ľavého pleca, no nezastavili ho. Podarilo sa mu utiecť a počas noci napriek zraneniu dobehnúť do neďalekého Predmiera. Tam mu poskytol prvú lekársku pomoc doktor Maximilián Quitt. Previezol ho do ošetrovne zbrojovky v Považskej Bystrici, odkiaľ ho neskôr dopravili do štátnej nemocnice v Žiline. Jeho otca Martina Žilovca partizáni namieste usmrtili dvoma ranami do hlavy a bezvládne telo ponechali na mieste v kroví. Pochovaný bol nasledujúci deň, 8. októbra 1944 na miestnom cintoríne v Súľove-Hradnej.    

NEZNÁME POHNÚTKY

Či išlo o zámerné udanie nejakého „dobrého suseda“ alebo partizáni našli pri prehliadke domu Žilovcovu gardistickú legitimáciu, alebo systematicky postupovali podľa zoznamov, ktoré vopred vypracovali z dokladov získaných pri rabovaní gardistických kancelárií, sa už dnes asi nedozvieme.

Hlavný dôstojnícky zástupca Ján Kuciak, poverený vedením žandárskej stanice v Predmieri, ktorý vyšetroval tento prípad, už 8. októbra 1944 požiadal Okresný úrad vo Veľkej Bytči o vyslanie vojenskej posádky do obce Súľov-Hradná v počte minimálne sto až stopäťdesiat vojakov. Hlavným dôvodom bola obava z opätovného rabovania a vraždenia zo strany partizánskych skupín. Armáda mala chrániť miestne civilné obyvateľstvo a zabezpečovať, aby „hliadky tunajšej žandárskej stanice mohli do tejto obce bezpečne dochádzať a obyvateľstvu boli nápomocné“. Pomoc mu telefonicky prisľúbili a nasledujúci deň ráno skutočne do Súľova-Hradnej vyslali z Považskej Bystrice vojenskú jednotku na piatich nákladných autách.

RABOVAČKA V  PODHRADÍ

V niektorých prípadoch sa „zatknutým“ gardistom podarilo z partizánskeho zajatia za dramatických okolností utiecť, ako sa to stalo 6. septembra 1944 v obci Veľké Košecké Podhradie pri Ilave, ktorá mala v prvej polovici štyridsiatych rokov šesťsto obyvateľov a patrila do obvodu žandárskej stanice v Ladcoch. V popoludňajších hodinách tam smerom od neďalekého Zliechova dorazilo asi štyridsať ozbrojených partizánov. O predchádzajúcej „rabovke“ svedčilo ich oblečenie a výstroj. Niektorí z nich boli v civilnom odeve, no väčšina bola oblečená v rôznych uniformách – vojenských i žandárskych. Ozbrojení boli puškami a ručnými granátmi. Ich prvá cesta viedla k miestnemu predsedovi HSĽS Ondrejovi Suchomelovi, ktorého zaistili a vyzvali, aby im ukázal dom, kde býva miestny veliteľ HG, ktorým bol v tom čase riaditeľ miestnej ľudovej školy Marek Dubina. Našli ho doma vo svojom služobnom učiteľskom byte...

O ďalšom slede udalostí vypovedajú dobové svedectvá: „Veliteľa HG vyzvali, aby im okamžite vydal agendu HG, lebo inak že ho zastrelia. Potom strhli zo steny obraz pána prezidenta republiky, ktorý obraz partizán oblečený v žandárskej uniforme prepichol na ulici bodákom. Predsedu strany HSĽS Suchomela a veliteľa HG Dubinu vzali potom partizáni so sebou a odišli s nimi do obce Košeca, kde prinútili mlynára Ľudovíta Bendu, aby im dal dve vrecia pšeničnej múky.“ Partizáni sa pustili do „prehliadky“ mlyna a hľadania cenností a ďalších „potrebných vecí“. Dubina si vypočul rozhovor partizánov, ktorí sa vyjadrili, že svojich „rukojemníkov“ hodlajú odvliecť so sebou. Zo správ o smutných osudoch takýchto politických „rukojemníkov“ partizánov vedel, že väčšina z nich skončila v lese s guľkou v hlave. Rozhodol sa v nestráženej chvíli pokúsiť sa o zúfalý útek, ktorý sa mu podaril aj zásluhou alkoholu, ktorým sa partizáni priebežne potužili, no predovšetkým pre ich zaujatosť „prehliadkou“ mlyna. Jeho útek však neostal bez odplaty. Partizáni sa znovu vrátili do Dubinovho služobného bytu, kde mu ukradli šatstvo, bielizeň a obuv v celkovej hodnote päťtisíc korún. Rabujúcim partizánom „padol za obeť“ i služobný byt miestnej učiteľky Márie Haškovej, ktorá sa našťastie v tom čase nezdržiavala doma. Ukradli z neho šperky a rôzne cennosti za vyše osemtisíc korún.

SAMOZVANÍ POMSTITELIA

Pomerne často sa stávali prípady, že partizáni označili za gardistov a fašistov i Slovákov v službách iných zložiek brannej moci a bezpečnostného aparátu prvej Slovenskej republiky. A podľa toho s nimi „pomstitelia“ aj zaobchádzali. A to ešte pred oficiálnym vypuknutím povstania. Jedenásteho augusta 1944 o 22. hodine prišla do obce Veľká Domaša v stropkovskom okrese do obchodu a krčmy Andreja Vagoviča skupina dvanástich mužov ozbrojených automatickými zbraňami. Štyria z nich vošli do jeho súkromného bytu a zvyšní „súdruhovia“ obsadili všetky vchody do budovy. Vagovičovi prikázali vstať z postele a prejsť do vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako krčma – výčap. V tom čase bolo v krčme ešte asi tridsať miestnych občanov, počúvajúcich večerné rozhlasové správy Slovenskej tlačovej kancelárie (STK). Tam partizáni prikázali Vagovičovi postaviť sa iba v spodnej bielizni na stoličku. Svedkovia celej udalosti opísali absurdnú a dramatickú situáciu nasledovne: „Vagovič tak ako vstal z postele, postavil sa na stoličku a neznámi páchatelia začali ho biť po hlave a celom tele svojimi zbraňami. Jeden z nich, pravdepodobne vodca, mal po celý čas hlaveň svojej automatickej pištole opretú o čelo týraného Vagoviča, pričom mu zdôrazňoval, že je politickým zbohatlíkom, gardistom, ktorý nič nerobí, len okráda ľud, a že sa dobrovoľne prihlásil ako výpomoc na žandársku stanicu.“

VÝKUPNÉ ZA ŽIVOT

Partizáni pod hrozbou zastrelenia žiadali od Vagoviča vyplatiť im sumu stotisíc korún. Vystrašená obeť im opakovala, že s takouto sumou v hotovosti nikdy nedisponuje, a ak chcú peniaze, môžu ich nájsť jedine v obchodnej pokladnici. „Osloboditelia“ dlho nerozmýšľali a z pokladne mu vzali celú hotovosť – vyše desaťtisíc korún. Ďalšie peniaze, asi dvetisíc korún, našli v jeho služobnej erárnej uniforme, ktorú si tiež prisvojili. No to im zjavne nestačilo. Vagovičovi vzali aj fotografický aparát, desať litrov čistého špiritusu, mydlo, tabak a ďalšie „drobnosti“ z  obchodu. Celková škoda po tomto partizánskom „nákupe“ bola vyčíslená na dvadsaťtisíc korún.

Vagovič sa zrejme stal obeťou udania nejakého „dobroprajného“ spoluobčana a zákazníka, ktorý partizánom udal jeho „fašistické“ aktivity. Tie mali spočívať v tom, že od 7. septembra 1944 konal na základe povolávacieho lístka aktívnu pomocnú službu pri žandárskej stanici v Kelči ako člen asistenčnej vojenskej jednotky. O udavačstve svedčí aj fakt, že prepad sa stal počas jeho dovolenky, ktorú dostal na základe priepustky.

Po odchode partizánov „do okolitých lesov“ ostal A. Vagovič dobitý do bezvedomia ležať na podlahe svojho obchodu, mal viaceré vážne zranenia na tele a hlave. Život mu zachránil urýchlený prevoz do štátnej nemocnice v Humennom. V priebehu jesenných a zimných mesiacov v roku 1944 sa po celom Slovensku stali stovky takýchto prípadov, ale dnešná slovenská historiografia i slovenská spoločnosť s týmito kriminálnymi deliktami partizánov nie je do dnešných dní vyrovnaná a zdá sa, že ani tak skoro nebude. A tak historická objektivita a pravda musí znovu kapitulovať pred starostlivo pestovanými a politicky „korektnými“ legendami druhého odboja. Slovenská historiografia by mala demytologizovať partizánsku legendu a odlíšiť úprimných bojovníkov antinacistickej rezistencie od obyčajných rabiátov a kriminálnikov.



1 Komentár

  • Vlado

    Z článku nie je jasné, čo znamená vyjadrenie "Pomerne často sa stávali prípady" alebo "stovky takýchto prípadov". Takže ak to bolo častejšie ako ozbrojený odpor voči Nemcom, tak SNP bola len rabovačka vlastného obyvateľstva? Pravdepodobne sa takéto prípady stávali, nikto to nepopiera a najjednoduchšie je to zovšeobecniť: partizáni. Alebo ako je dnes aktuálne: Putin. A kto boli partizáni? Každý, kto držal v ruke samopal? Alebo po rusky hovoriaci banderovec? Aj dnes by sme mohli obyčajných ozbrojených lupičov nazývať partizáni alebo islamskí teroristi.

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.