Miss Totica a ďalšie frčky slovenskej povahe


prísloviaAj v žilách Maďarmi zbožňovaného Lajosa Kossutha kolovala slovenská krv

Ivan MRVA

Zrkadlom národných vlastností môžu byť aj príslovia, ktorými sa susediace etniká vzájomne charakterizovali. Obvykle bývajú výstižné, hoci sa len v skratke vyjadria o hlavných črtách toho či onoho národa. Také sú aj maďarské príslovia o Slovákoch. Ako to už medzi susedmi býva, nie sú lichotivé, no môžu byť pre nás poučné. Len im treba správne porozumieť.

Bezpochyby najznámejšie je to hanebné: „Tót nem ember.“ Prekladá sa ako Slovák nie je človek. Pôvodne bolo súčasťou dlhšieho veršíka: „Kása nem étel, bot nem fegyver, Tót nem ember.“ Kaša nie je jedlo, palica nie je zbraň a Slovák nie je... človekom? Je však správne takto preložiť slovo ember? Má to vari znamenať, že Maďari, ktorí kedysi stvorili toto príslovie, nepovažovali Slovákov za ľudí? Svojich učiteľov a budovateľov spoločného štátu by takto ponížili?  

NEHORÚCA KAŠA

V staršej slovníkovej literatúre význam slova ember znamená nielen človek, ale aj chlap. Takže správny preklad by mal znieť: Kaša nie je jedlo, palica nie je zbraň a Slovák nie je chlap. Maďari akiste mali na mysli, že Slováci sú málo výbojní, málo vzdorovití, viac poddajní, a preto sa im zdali málo mužní či chlapskí. Takto príslovie chápali aj niektorí rozhľadenejší slovenskí národovci v 19. storočí a dávali mu za pravdu. Naši buditelia sa právom sťažovali na mäkkosť, poddajnosť, nevýbojnosť, na obnažené a sklonené hlavy robotou zocelených Slovákov pred telesne chatrnými, ale pansky oblečenými osobami. Tiež na ich poklonkovanie – „pán veľkomožný, osvietený, urodzený“, na onikanie slúžnemu, notárovi i nájomcovi začadenej krčmy a to aj v časoch, keď už polstoročie panovala občianska rovnosť. Ešte aj na konci 19. storočia agitátori Ľudovej strany vyzývali Slovákov, aby sa nebáli slúžneho ani notára, ak platia dane a dodržiavajú zákony...

POVESTNÁ PODDAJNOSŤ

prísloviaPonechajme stranou úvahy, prečo sa ujal účelový preklad – Slovák nie je človek, čo napokon vyhovovalo aj Maďarom. Aj dnes sa môžeme presvedčiť, že submisívnosť (ústupčivosť, podriadenosť) máme azda aj zakódovanú v génoch. Kde hľadať korene našej mäkkosti a poddajnosti? Nuž u ruského kronikára Nestora, ktorý začiatkom 12. storočia zredigoval staré letopisy zachytávajúce aj dávnu ústnu tradíciu, čím vznikla tzv. Nestorova kronika, známejšia pod označením Povesť vremenich let. Hovorí sa v nej: „Slovania sa v pradávnych dobách usadili popri Dunaji, tam, kde je dnes (v Nestorovej dobe) uhorská a bulharská krajina. Keď však Vlachovia (Kelti) napadli dunajských Slovanov a usadili sa medzi nimi, títo odíduc usadili sa na Visle a nazvali sa Ľachmi, druhí Ľuticmi, iní Mazovčanmi a Pomoranmi, ktorí sa usadili na Dnepre, nazvali sa Poľanmi, druhí Drevľanmi atď.“

Z Nestorovho tvrdenia vyplýva, že časť slovanských plemien, čo nechceli znášať keltské jarmo, opustili svoju pravlasť. Realisti si povedali: „Nejak bolo a nejak bude,“ a prijali nadvládu Keltov. Keďže si na poddanstvo zvykli, po páde Keltov sa ľahšie podrobili novým pánom – najprv Rimanom, potom Gepidom, Gótom i Avarom, až napokon sa natrvalo ocitli v susedstve a neskôr aj v spojení so siedmimi kočovnými kmeňmi, z ktorých jeden sa nazýval Meder. A táto prispôsobivá, realistická a menej výbojná časť Slovanov, to sme my Slováci. Na našu starobylosť môžeme byť právom hrdí, už menej však na ochotu znášať cudziu nadvládu. Poddanstvo voči domácej aj zahraničnej vrchnosti koluje v našich žilách podnes. Berme si príklad trebárs aj z Maďarov, ktorí nedbajú na vyhrážky Bruselu, Medzinárodného menového fondu a ktovie koho ešte a rozpočtový deficit znižujú zdanením zahraničných monopolov. U nás je to naopak...

DRUHÉ PRÍSLOVIE

Podobnú charakterovú vlastnosť Slovákov glosuje aj druhé maďarské príslovie:     „Attilának csak a neve hallására, kibujt a Tótból egész pára.“ Len čo Slovák začul meno Attilovo, stratil všetku paru. V týchto slovách sa opäť zrkadlí náš strach pred mocnými. Zároveň tým však Maďari potvrdzujú existenciu Slovákov v Karpatskej kotline už v časoch Atilových, teda v piatom storočí. Viacerí po slovensky píšuci historici však nechcú o tom ani počuť. Nuž vďaka, Maďari, za uznanie našej starobylosti, aj keď sme sa vraj toho Atilu predsa len trocha báli. Neboli sme sami. Triasla sa pred ním celá Európa.

SRBSKÁ SLOVESNOSŤ

Ešte treba pripomenúť jedno, dnes už zabudnuté srbské príslovie o Slovákoch a aj o Maďaroch: „Nebi bili Toti, nebi bili Madžari.“ Ak by nebolo Slovákov, neboli by ani Maďari. Srbi, ktorí obývali južné územia Uhorska, pozorovali, ako sa zo Slovákov stávajú Maďari. Kde sa Slováci hromadne usadili, tam si dlhšie udržali svoju identitu. Veď ešte za prevratu v roku 1918 najväčším slovenským mestom v Uhorsku bola Békešská Čaba, vzdialená od slovenského etnického územia 150 kilometrov, s takmer 30 tisíc Slovákmi. V Bratislave ich žilo necelých 12 tisíc. V prvej polovici 18. storočia Slováci prichádzali na Dolnú zem organizovane vo väčších skupinách a vytvárali tam slovenské dolnozemské osady. Potom však hromadná migrácia slabla a rýchlo ju prevýšilo sťahovanie jednotlivcov. Tí sa usadili v krajoch, kde boli Maďari, a zakrátko sa tam asimilovali. Ak nie rodičia, tak celkom iste ich deti. Ako príklad môže poslúžiť slovenský národovec Samuel Hojč, autor po nemecky písanej národnej obrany Máme sa stať Maďarmi? Koncom päťdesiatych rokov 19. storočia sa z Mičinej, kde pôsobil ako evanjelický kňaz, presťahoval do jednej obce v Zadunajsku a na zdedenom statku začal hospodáriť. V čisto maďarskom prostredí sa jeho deti pomaďarčili. Syn už bol Hoitsy Pál a patril k najradikálnejším poslancom Strany nezávislosti. Sníval o jednorečovom, tridsaťmiliónovom Uhorsku.

KOŠUTOVA MAĎARČINA

Aj v žilách povestného diktátora Uhorska v meruôsmych rokoch Ľudovíta Košuta, kolovala slovenská krv. Maďarom sa stal až na chýrnej škole v Blatnom Potoku, kam ho otec poslal, aby sa riadne naučil po maďarsky. V dome svojich rodičov v juhozemplínskom Monoku maďarčinu sotva mohol počuť, iba ak na ulici. Ako malý chlapec počas dlhšieho pobytu u starých rodičov v Košútoch, neďaleko Martina, veľa z maďarského jazyka zabudol. Ešte v sedemdesiatych rokoch 19. storočia ukazovali v Martine slovenský šlabikár, z ktorého sa malý Lajko učil čítať...

Aj ďalšia veľká postava revolúcie Alexander Petrovič alias Šándor Petöfi bol pôvodom čistý Slovák s veľkým talentom pre maďarskú poéziu. Maďari usilovne zahladzovali stopy po jeho slovenských koreňoch, a preto z peštianskej evanjelickej matriky v šesťdesiatych rokoch predminulého storočia vytrhli záznam o konfirmácii Alexandra Petroviča, zapísaný Jánom Kollárom v biblickej češtine.

Celé dve storočia z málo úrodných slovenských krajov každú jar odchádzali desaťtisícové zástupy, aby si na dolniackych panských majeroch zarobili nejaký ten groš a doviezli si domov výmlatok – niekoľko meríc dobrej pšenice. Koľkí tam ostali natrvalo, to už sa nedá porátať. Za Uhorska sa hovorilo, že keď si v hociktorom maďarskom meste sadnú k stolu traja muži, jeden má iste priezvisko slovenského pôvodu. Nad vyľudňovaním Slovenska si povzdychol aj Andrej Sládkovič: „Hej, unáša Váh Hron, unáša sypkú zem hornú na tie pusty Dolnej zeme... tajde zem i ľud, hej, biedna ty Slovač, tamhor vyhynieš a dole sa stratíš...

REČ ČÍSEL

Čísla štatistík sú síce suché, ale veľa napovedia. V roku 1720 žilo v Oravskej stolici 22 750 ľudí, v roku 1787 už 74 144, ale do roku 1910 pribudlo už len štyri a pol tisícky obyvateľov. Osem rokov pred rozpadom monarchie mala Orava 78 745 obyvateľov. V deviatich slovenských stoliciach na ľavom brehu Dunaja (Orava, Tekov, Hont, Novohrad, Bratislava, Nitra, Zvolen, Turiec a Liptov vzrástlo medzi rokmi 1720 a 1910 obyvateľstvo štvornásobne, z 508 tisíc na 2 085 000. V tom istom období v jedenástich zadunajských stoliciach sa obyvateľstvo rozmnožilo šesťnásobne, z 507 tisíc na 3 175 000. Ešte markantnejší vzostup zaznamenali stolice medzi Dunajom a Tisou, kde v roku 1720 napočítali 200 000 ľudí, no v roku 1910 už 4 213 000, teda 21-násobný vzrast. Békešská stolica, kam smerovali zástupy slovenských migrantov, je opakom Oravy: zo 6 200 obyvateľov v roku 1720 stúpol ich počet do roku 1910 na 298 000. Väčšina z nich boli pôvodom Slováci. Pravdu mali Srbi – ak by nebolo Slovákov, ani Maďarov by nebolo. Nech nás ale nemýli, že nás nazývali Totmi, azda to pochytili od svojich maďarských susedov, pre ktorých Slovák bol len Tót. Oficiálne dokumenty ani tlač iné pomenovanie nepoznali.

BOLI SME IM DOBRÍ

Na sklonku 1. svetovej vojny sa to akoby šibnutím čarovného prútika mení. Maďarské noviny sa hemžia cituplným „kedves szlovák szomszédunk“ (milí naši slovenskí susedia), politici spomínajú „hü szlovák nép“ (verný slovenský ľud) alebo aj „mi Szlovák testvérünk“ (naši slovenskí bratia). Za Dunajom a Ipľom až do 2. svetovej vojny sa namiesto Felvidék viac používal geografický termín Szlovenszkó, oveľa dôslednejšie ako dnes. Srbi označenie Toti účelovo nezmenili. Ešte v lete roku 1933 v Belehrade usporiadali súťaž Miss Totica – o najkrajšiu vojvodinskú Slovensku. Zo Slovenska sa ozývali hlasy nevôle. Tót sa považovalo za ponižujúce a hanebné pomenovanie. Ale znalec slovenskej minulosti Jozef Škultéty upokojoval rozpálené mysle. Pripomínal, že Slováci majú byť skôr hrdí, lebo Tót vraj poukazuje na našu starobylosť. Jeho argumenty, že Maďari skomolili jedno z našich dávnych mien Got na Tot, si však málokto všímal. Môžu mať Slováci niečo spoločné s Gótmi, Gotinmi či Kotínmi? Ale to je už iná téma...

Na sklonku 1. svetovej vojny sa to akoby šibnutím čarovného prútika mení. Maďarské noviny sa hemžia cituplným „kedves szlovák szomszédunk“ (milí naši slovenskí susedia), politici spomínajú „hü szlovák nép“ (verný slovenský ľud) alebo aj „mi Szlovák testvérünk“ (naši slovenskí bratia). Za Dunajom a Ipľom až do 2. svetovej vojny sa namiesto Felvidék viac používal geografický termín Szlovenszkó, oveľa dôslednejšie ako dnes. Srbi označenie Toti účelovo nezmenili. Ešte v lete roku 1933 v Belehrade usporiadali súťaž Miss Totica – o najkrajšiu vojvodinskú Slovensku. Zo Slovenska sa ozývali hlasy nevôle. Tót sa považovalo za ponižujúce a hanebné pomenovanie. Ale znalec slovenskej minulosti Jozef Škultéty upokojoval rozpálené mysle. Pripomínal, že Slováci majú byť skôr hrdí, lebo Tót vraj poukazuje na našu starobylosť. Jeho argumenty, že Maďari skomolili jedno z našich dávnych mien Got na Tot, si však málokto všímal. Môžu mať Slováci niečo spoločné s Gótmi, Gotinmi či Kotínmi? Ale to je už iná téma...



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.