Alexander ČUNDERLÍK - Najstarší generál to dotiahol najďalej - 3 časť


Čunderlík štvotrecNa pleciach mali nielen výložky s hviezdami, ale aj osudy národa - 3. časť

Najstarší generál to dotiahol najďalej

Text a foto: Branislav KINČOK

Generál I. triedy Alexander Čunderlík bol vekovo a služobne najstarším generálom armády prvej SR. Svoju kariéru začal v rakúsko-uhorskej armáde a zo Slovákov to vtedy dotiahol najďalej – do hodnosti majora. Napriek tomu, že dlhé roky pôsobil mimo územia Slovenska, zachoval si silné slovenské povedomie, ktoré ho po rozpade monarchie priviedlo najskôr do československej armády, kde dosiahol hodnosť plukovníka, a potom i do slovenskej armády, kde dosiahol absolútny vrchol – hodnosť generála I. triedy. Zdravotné problémy, ktoré si priniesol z bojísk 1. svetovej vojny spôsobili, že sa v slovenskej armáde prakticky nezúčastnil ani na jednom frontovom ťažení a ako generál pôsobil skôr reprezentatívne. Napriek tomu má výraznú zásluhu na jej budovaní.

Alexander Čunderlík (do polovice 30. rokov 20. storočia používal tvar mena Csunderlik) sa narodil 18. októbra 1878 v malej obci Motyčky neďaleko Banskej Bystrice. Vyrastal vo viac-menej zmiešanom slovensko-nemeckom prostredí. Po maturite na gymnáziu v Kremnici (1894) si podal prihlášku na pešiu kadetskú školu v Budapešti. Štúdium ukončil 18. augusta 1898 s prospechom veľmi dobrým a zároveň mu bola udelená hodnosť kadet.

NA NEPOKOJNOM BALKÁNE

Po skončení štúdia ho vojenský osud zahnal na nepokojný Balkán, kde pôsobil vo viacerých vojenských posádkach a funkciách. V roku 1902 sa preškolil na dôstojníka delostrelectva a neskôr ho zaradili k vznikajúcemu honvédskemu delostrelectvu. Vypuknutie 1. svetovej vojny ho zastihlo v meste Vršac vo funkcii veliteľa náhradnej delostreleckej batérie. Kapitán Čunderlík sa však na prvých bojoch svetového vojenského konfliktu nezúčastnil, pretože jeho delostrelecký pluk prevelili na východný front až 6. marca 1916. O niekoľko mesiacov neskôr bol spolu so svojou jednotkou premiestnený do Sedmohradska, kde bojoval proti rumunskej armáde. Počas ťažkých bojov v zime 1916 prechladol a z rumunského bojiska si priniesol trvale poškodené zdravie. Po uzavretí separátneho Brest-litovského mieru bola jeho jednotka prevelená na taliansky front, kde zotrvala až do konca 1. svetovej vojny.

RAKUŠÁK V ARMÁDE ČSR

Koniec vojny zastihol A. Čunderlíka v domácom liečení. Ešte pred jej koncom ho 1. novembra 1918 povýšili do hodnosti majora, čím sa stal hodnostne najvyššie postaveným Slovákom v rakúsko-uhorskej armáde. Po liečení sa vrátil k svojej jednotke, ale už začiatkom januára 1919 odcestoval na Slovensko a rozhodol sa spojiť svoju budúcnosť s ČSR a jej vznikajúcou armádou. V Košiciach si podal žiadosť o prijatie do československej armády a po absolvovaní všetkých previerok nastúpil 30. júna 1919 v hodnosti majora delostrelectva do funkcie veliteľa 1. oddielu československého ľahkého delostreleckého pluku č. 9 v Bratislave.

Čunderlík 2Ako tzv. Rakušák a navyše Slovák to v československej armáde nemal ľahké a jeho funkčné zaradenie dlhodobo nezodpovedalo hodnostnému postaveniu. V novembri 1919 bol jeho pluk premiestnený do Žiliny, ktorá sa odvtedy stala jeho druhým domovom. V roku 1922 absolvoval dvojmesačný taktický kurz pre štábnych dôstojníkov vo francúzskom  meste Metz. V roku 1923 ho povýšili na podplukovníka a vymenovali za veliteľa 9. delostreleckého pluku v Žiline.

Jeho nadriadení mali v tomto období na A. Čunderlíka len slová chvály a uznania: „Mužná, pevná, skromná a šľachetná povaha. Iniciatívny veliteľ s rozsiahlymi skúsenosťami. Rozhoduje sa rýchlo a správne a má veľmi dobré znalosti vo vedení modernej vojny a v spolupráci zbraní. Dobrý a svedomitý. Veľmi dobrý dôstojník a veliteľ.“

Pravdepodobne pre pretrvávajúce zdravotné problémy si podal žiadosť o preloženie do výslužby a 1. mája 1932 bol vo veku necelých 54 rokov a v hodnosti plukovníka preložený do výslužby.

V SLOVENSKEJ ARMÁDE

Po preložení do zálohy postihla A. Čunderlíka rodinná tragédia – 18. októbra 1937 mu zomrela milovaná manželka. Keďže ich manželstvo bolo bezdetné, zostal úplne sám. Zo samoty ho onedlho vytrhli zahranično-politické udalosti, ktoré sa začali bytostne dotýkať aj ČSR. Po vyhlásení autonómie Slovenska mu K. Sidor ponúkol funkciu náčelníka vojenského štábu Hlinkovej gardy (HG). Jeho úlohou bolo vytvoriť z HG jedinú povolenú brannú organizáciu na Slovensku, ktorá mala plniť úlohy brannej výchovy obyvateľstva a v prípade mobilizácie mala byť k dispozícii ako platná branná zložka štátu.

Po vyhlásení Slovenského štátu Čunderlík rezignoval na svoju funkciu v HG a už 24. marca 1939 bol na základe osobnej žiadosti prezentovaný na ďalšiu vojenskú službu v tvoriacej sa slovenskej armáde. Od 1. mája 1939 bol ustanovený do funkcie veliteľa Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici a 17. mája 1939 bol ako najstarší a najdlhšie slúžiaci dôstojník slovenskej armády povýšený do hodnosti generála II. triedy.

V čase ťaženia proti Poľsku pôsobil gen. Čunderlík vo funkcii veliteľa 2. divízie (krycie meno „Škultéty“) v Bardejove. Pre takmer 62-ročného generála bolo toto ťaženie poslednou službou v poli a po ňom sa stal už „iba“ reprezentatívnou postavou slovenskej armády. V roku 1939 bol ustanovený za inšpektora slovenskej brannej moci, generálneho sekretára obrany štátu a zástupcu hlavného vojenského veliteľa. V novembri 1940 ho vymenovali do funkcie veliteľa pozemného vojska v Banskej Bystrici. V období neprítomnosti ministra F. Čatloša, ktorý v roku 1941 často navštevoval východný front, preberal gen. Čunderlík niektoré jeho právomoci a stal sa prakticky druhou najvýznamnejšou osobou v slovenskej armáde.

Na Nový rok 1942 bol A. Čunderlík povýšený do hodnosti generála I. triedy a neskôr vymenovaný do funkcie inšpektora generálneho štábu slovenskej brannej moci. Koncom roku 1942 si pre pretrvávajúce zdravotné problémy podal žiadosť o preradenie do výslužby, ktorú MNO akceptovalo v apríli 1943. V súvislosti s jeho odchodom do výslužby mu prezident Dr. Jozef Tiso zdôraznil, aby „si bol vedomý toho, že odchádza po dobre vykonanej práci, a zaželal mu, aby v dobrom zdraví a spokojnosti ešte dlhé roky trávil na zaslúženom odpočinku“. No pre nedostatok dôstojníkov bol v rokoch 1943 – 1944 dvakrát povolaný do činnej služby. Až 5. októbra 1944, teda v čase SNP, bol gen. Čunderlík definitívne preradený mimo činnú službu.

KONIEC V SAMOTE

Po skončení vojny si A. Čunderlík dvakrát podal žiadosť o prijatie do novej československej armády, ale vedenie armády ju neakceptovalo. Zostal osamotený, zabudnutý a bez finančných prostriedkov. Až 15. októbra 1947 bol prevzatý ako gážista vo výslužbe a boli mu priznané zaopatrovacie platy. Pre A. Čunderlíka však už toto rozhodnutie prišlo neskoro, pretože 21. októbra 1947 vo veku 69 rokov zomrel. Je pochovaný na katolíckom cintoríne v Banskej Bystrici v hrobe bez náhrobného kameňa a bez akéhokoľvek označenia, ktoré by adekvátne upozorňovalo, že na tomto mieste odpočíva jeden z prvých slovenských generálov.

Anton Pulanich sa narodil 25. mája 1884 v Holíči. Do armády monarchie vstúpil v roku 1903 a stal sa dôstojníkom z povolania. Počas vianočných sviatkov v roku 1914 odišiel do zákopov na ruskom fronte, kde bojoval až do podpísania Brest-litovského mieru v marci 1918. Absolvoval aj boje počas známej Brusilovovej ofenzívy na východe Slovenska. Do Pulanichovej pamäti sa nezmazateľne vryli útrapy, ktoré ako dôstojník zažíval v zákopoch. Po porážke Ruska sa Pulanich presunul na talianske bojisko, kde sa už armádam monarchie toľko nedarilo a ich porážka viedla k zániku rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nástupníckych štátov, medzi ktoré patrilo aj Československo.

OHROZENIE Z MAĎARSKA

Pulanich sa prihlásil do ďalšej vojenskej služby v československej armáde, ktorá mala aj krátko po vojne stálu bojovú pohotovosť. Hoci dohodové veľmoci uznali Československo ako spriatelený štát, jeho susedia nastoľovali voči nemu územné nároky. V polovici januára 1919 odišiel na nepokojnú poľsko-československú hranicu do Sliezska, kde prebiehali boje o toto, na uhlie bohaté územie. Ešte väčším ohrozením Československa sa stalo Maďarsko, kde sa po období nepokojov vlády zmocnili boľševici, ktorí vyhlásili Maďarskú republiku rád a ako jeden z prvých krokov napadli slovenské územie. V máji 1919 prenikli maďarské oddiely cez hranice a Pulanich sa ocitol v epicentre bojov. So svojou jednotkou bojoval v bitkách o Zvolen a Banskú Bystricu.

VYCHÝRENÉ POĽOVAČKY

generáli Slvoenský štát

Armáda Slovenského štátu mala skúsených a oddaných generálov. Na fotografii sledujú cvičenie slovenského letectva. Anton Pulanich je prvý zľava.

Po vojne pôsobil ako dôstojník v československej armáde, v novembri 1936 bol superarbitrovaný a s pochvalným uznaním preložený do výslužby. Usadil sa v rodnom Holíči a angažoval sa pri organizovaní miestneho spoločenského života usporadúvaním vychýrených poľovačiek. Všetko nasvedčovalo tomu, že jeseň života prežije v ústraní.

Veľmocenské rozhodnutie prijaté 30. septembra 1938 v Mníchove prinieslo zásadné zmeny do geopolitického usporiadania strednej Európy. Po Mníchove prišlo aj k reorganizácii štátoprávneho usporiadania a Slovensko dosiahlo 6. októbra 1939 autonómiu. V nových politických pomeroch vznikali oddiely Hlinkovej gardy, ktorým však chýbala disciplína, preto slovenskí armádni dôstojníci pomáhali pri ich výcviku. A keďže slovenských dôstojníkov bolo v československej armáde ako šafranu, spomenula si slovenská vláda na plukovníka vo výslužbe Pulanicha. Ten na požiadavku vstúpiť opäť do armády prikývol a nastúpil do funkcie zástupcu náčelníka vojenského štábu pri Hlavnom veliteľstve HG.

POVÝŠENIE ZA SÚHLAS

Po vzniku Slovenského štátu 14. marca prešli všetci dôstojníci pridelení ako inštruktori HG do služieb slovenskej armády. Pulanich bol povýšený na generála II. triedy a stal sa veliteľom Vyššieho veliteľstva 1 v Trenčíne. Medzitým sa cieľom Hitlerových expanzívnych plánov stalo Poľsko. Vojna vypukla 1. septembra 1939 a k nemeckému útoku sa pridala ako spojenec aj slovenská armáda. Pri rozhodovaní Slovenska o účasti na ťažení zohrávala dôležitú úlohu možnosť navrátenia slovenských území obsadených Poľskom v rokoch 1920 a 1938. Pulanich počas tohto ťaženia stál na čele 1. divízie. Už v poslednej dekáde augusta 1939 pripravoval divíziu na bojové nasadenie, veď práve jemu pripadla prestíž bojovať na území slovenských obcí, o ktorých navrátenie sa Slovensko usilovalo.

Keď 1. septembra v ranných hodinách prišiel rozkaz, jeho formácie vyrazili do útoku a postupovali rýchlo vpred. Do 3. septembra obsadili všetky slovenské obce. Obyvatelia Javoriny vojakov srdečne vítali a Pulanichovi sa dostalo od miestneho obyvateľstva osobitné poďakovanie za oslobodenie. Skutočné bojové nasadenie Pulanichovej divízie sa obmedzilo na niekoľko menších stretnutí s ustupujúcimi Poliakmi. Jeho divízia v nich obstála veľmi dobre, veď práve ona obsadila územia obývané Slovákmi a tým jej pripadla najväčšia miera vojnovej slávy.

V januári 1940 prešiel Pulanich do pozície veliteľa slovenského letectva, kde ho zastihlo vypuknutie vojny so Sovietskym zväzom v júni 1941. Po reorganizácii poľnej armády v lete 1941 bol dosadený do čela spojovacieho štábu, ktorý vznikol s cieľom koordinovať slovenské formácie na východnom fronte. Išlo však len o predstavu, ktorú Nemci zmietli zo stola a rozhodli sa rozdeliť slovenské divízie podľa svojich potrieb. Tým stratil spojovací štáb praktický zmysel a bol rozpustený.

PAPIEROVÝ VELITEĽ

Anton Pulanich odišiel domov. Po čiastočnej rekonvalescencii sa vrátil do pozície veliteľa slovenského letectva, kde zostal do mája 1942. Tu ho zastihlo povýšenie do hodnosti generála I. triedy. V máji 1942 bol vymenovaný za šéfa Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. V januári 1944 odišiel na post generálneho inšpektora slovenskej armády do Bratislavy. Hoci mal zdanlivo rozsiahle kompetencie, zdravotný stav a pokročilý vek mu nedovoľovali vykonávať ich v plnej miere, bol skôr veliteľom na papieri.

Pulanicha nikto z prostredia vojenského odboja neoslovil s ponukou na spoluprácu a jeho šance zapojiť sa do povstania boli objektívne minimálne. V deň vypuknutia povstania podpísal obežník informujúci o príchode nemeckých vojsk, vyzývajúci slovenské oddiely neklásť ozbrojený odpor. Spolu s Čatlošom mal vydať bratislavskej posádke rozkaz na odzbrojenie. Obaja prezidentovi Tisovi argumentovali, že ako dôstojníci takýto rozkaz vydať nemôžu, pretože učili vojakov nevzdávať sa. Tiso ich argumentáciu neuznal, rozkaz vydal svojím menom a Pulanicha vymenoval do funkcie šéfa Veliteľstva pozemného vojska. Pulanich sa zdráhal, napokon však rozkaz vykonal a funkciu prevzal. Jeho zdravotný stav sa však pod vplyvom stresov zhoršil, a tak odišiel definitívne do výslužby. Tesne pred príchodom Červenej armády opustil Bratislavu a ušiel spolu s vládou do Holíča a neskôr aj do Rakúska.

POSTAVIL SA NEMCOM

Po skončení vojny sa vrátil do rodného Holíča. Nová moc začala už od príchodu Červenej armády tvrdo účtovať s porazenými. Retribučné súdy súdili popredných funkcionárov bývalého režimu, vrátane najvyšších dôstojníkov. Pulanichovi veľmi pomohlo svedectvo, podľa ktorého zakročil pri veliteľstve nemeckej okupačnej armády proti neľudskému zaobchádzaniu s civilistami a zachránil väčší počet mužov pred odsunom do Nemecka. Po zbavení podozrenia z kolaborácie si podal prihlášku do československej armády, ktorá ho prijala ako generála vo výslužbe. Ocitol sa na penzii a usadil v Dunajskej Strede. V roku 1950 mu odobrali hodnosť generála a po smrti svojej družky sa vrátil do Holíča, kde 4. januára 1962 zomrel.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.