Národ, ktorý nemá jasné historické vedomie, je vykoľajený z dejín


Hrnko štvorecAnton Hrnko: Suverenita Slovenska sa dala dosiahnuť rôznym spôsobom

Národ, ktorý nemá jasné historické vedomie, je vykoľajený z dejín

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Má svoj blog s originálnymi názormi nielen na slovenské dejiny, ale aj na súčasnosť. Je jeden z mála historikov, ktorý usilovne čistí nánosy cudzích hegemónov v našej historiografii. Nenásytný pražský centralizmus ho vyhnal do politiky. Stal sa jedným zo spoluzakladateľov obnovenej Slovenskej národnej strany (SNS) i Matice slovenskej. Keď sa politika strany začala vzďaľovať od služby pre národ, odišiel. Ibaže v Demokratickej únii našiel ešte väčších podnikateľov s politikou ako v SNS. V roku 1998 skončil s politikou a vrátil sa k histórii. Napísal množstvo kníh a vedeckých statí, zdobí ho rad Andreja Hlinku I. triedy. Rodák zo Žiliny – PhDr. Anton Hrnko, CSc. (1955).

Patríte k zakladajúcim členom obnovenej Slovenskej národnej strany. Čo vás k tomu viedlo?

Moja rodina sa v národných otázkach angažovala od čias Uhorska, takže aj u mňa to bol prirodzený proces. Fakticky od roku 1985 som sa intenzívne zapojil do zápasu za zachovanie federácie, pretože nástupom perestrojky si v Prahe zrejme uvedomili, že premeškali čas na centralizáciu štátu a začali urýchlene odbúravať federáciu. Na čele tohto procesu stál Marián Čalfa a keď sa v decembri 1989 stal premiérom, položil som si otázku, prečo si tohto človeka nová moc vybrala za reprezentanta Slovenska, keď nijakým reprezentantom Slovenska nebol? Tiež som sa nedokázal zmieriť s tým, akým spôsobom bol odstavený Alexander Dubček od funkcie prezidenta republiky, na ktorú mal morálny nárok. Celé toto dianie mi dávalo určitý pocit, že nová Česko-Slovenská republika nepôjde správnym smerom, teda k rozvoju federácie, národných identít, ale že sa začne nový centralizmus, čo sa neskôr aj potvrdilo. Preto som sa začal politicky angažovať.

● Ako?

Najskôr ako historik vydávaním rôznych stanovísk a získavaním podpory pre ne. Keď ma v marci 1990 oslovili, aby som vstúpil do SNS, začal som ju organizovať ako politickú stranu. Niekdajšia SNS reprezentovala intelektuálny výkvet Slovenska, a to bol môj vzor. SNS si dala za cieľ riešiť slovenskú otázku smerom k suverenite slovenského národa a dokončiť národno-emancipačný proces Slovákov, ktorý sa začal v roku 1848. To bolo to, čo ma oslovilo.

Už od začiatku ste mali ideu samostatnej slovenskej štátnosti?

Nedá sa to takto povedať. Síce od začiatku išla SNS smerom k suverenite Slovenska, ale tá sa dala realizovať rôznym spôsobom. V prvom vyhlásení SNS z 25. 2.1990 sa ešte hovorilo o skutočnej federácii, hoci ja som už predtým medializoval svoj názor a tvrdil som, že minimum, čo Slovensko musí žiadať, je konfederácia. Takže tie začiatočné názory sa rôznili a až v decembri 1990 po známej haluškovej afére začala SNS definitívne presadzovať samostatnú štátnosť. Len pripomeniem, že v tom čase česká strana odmietla federáciu v pôvodnom duchu podľa zákona z roku 1968 a usilovala sa presadiť jej deformovanú podobu z roku 1970, teda bez suverenity národných štátov.

● Dlho ste v SNS nevydržali. Čo sa stalo?

Po voľbách v roku 1992 Vladimír Mečiar nezobral SNS do koalície, ale vybral si Ľudovíta Černáka za ministra hospodárstva. Zato očakával od SNS tichú podporu svojej vláde. No už niekedy v septembri, októbri začali vznikať medzi HZDS a SNS prvé konflikty týkajúce sa budúceho smerovania Slovenska, najmä výkonu politickej moci. Po strete Milana Kňažka s televíziou bol odvolaný predseda Rady STV Vladimír Miškovský, nominant SNS. Koaličné rozhovory so SNS sa začali až po tom, keď v roku 1993 odišla Kňažkova skupina od Mečiara. SNS bola vtedy ochotná vstúpiť do otvorenej koalície s HZDS so svojimi predstavami o koalícii. Mečiar sa však nechcel deliť o politickú moc, zorganizoval v SNS puč, ktorý sa odohral vo februári 1994. A vtedy sme niektorí zo SNS odišli.

● Dôvodom vášho odchodu bol rozkol s Mečiarom? Lenže vy ste na jednom blogu napísali, že to bolo z ideologických dôvodov...

Myslím si, že ten pravý dôvod spočíval vnútri SNS. Tam sa do rozporu dostala skupina, ktorá mala nejaké ideové predstavy o Slovensku i o spôsobe výkonu politiky. Na druhej strane bola skupina, ktorej išlo najmä o účasť na moci. S tým súvisela jej predstava, akým spôsobom by sa malo privatizovať, nakladať s verejným majetkom, ako by mal štát spravovať okrajové územia, a to nekorešpondovalo s našimi predstavami. Kdesi som to nazval tak, že mnohí členovia SNS zistili, že z vlastenca sa môže stať aj vlastník. Skrátka, politika sa stala klondajkom a nie službou verejnosti a odvtedy sa to so slovenskou politikou ťahá až dodnes.

● Opustili ste teda konzervatívnu Slovenskú národnú stranu a vstúpili ste do liberálnej Demokratickej únie. Tam to bolo lepšie?

Oni viac-menej neboli liberálni. Moja skúsenosť bola v tomto prípade omnoho dramatickejšia ako so SNS, z ktorej som odišiel. Pretože to, čo sa vtedy v SNS ukazovalo ako neželaný trend, v tomto zoskupení to už bola úplne rozvinutá politická prax. A tam som, samozrejme, nemohol zapadnúť. Aj táto skúsenosť rozhodla, že som opustil politiku.

Váš blízky spolustranník Ľudovít Černák mal radikálne názory aj na mediálnu politiku. Tvrdil, že úspech vlády závisí od ovládnutia médií, a vieme, že v roku 1998 nová moc kompletne deratizovala verejnoprávne médiá, čím politicky ovládla aj tento priestor.

HrnkoTáto koncepcia funguje v režimoch, ktoré nie sú primárne založené na uplatňovaní demokratických princípov. To je veľký deficit demokracie na Slovensku, myslím si, že dodnes. Médiá sa nesnažia byť vykladačom politiky a politických zámerov, ale usilujú sa priamo intervenovať do politiky a utvoriť zo seba ďalšiu politickú moc. Nie kontrolnú, ale politickú. Som presvedčený o tom, že 80 percent zodpovednosti za to, ako dnes Slovensko vyzerá, majú médiá.

● Za plnenie ústavných práv občanov je zodpovedná vláda. Nemyslíte?

Asi je to širší problém a nielen náš slovenský. Horšie je, ak sa vlády stanú predĺženou rukou záujmových skupín. Tam je potom úloha parlamentu nezastupiteľná. Na Slovensku si však parlament plnil svoju úlohu kontroly výkonnej moci len do roku 1994. Potom sa dostal do určitej závislosti od exekutívy a vlastne poslanci prestali byť tým, čo im káže ústava, a stali sa nástrojmi realizácie politiky straníckych špičiek. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som odišiel z politiky. Odmietol som sa stať príveskom hlasovacieho zariadenia, ktoré je na pulte každého poslanca.

Takto ste sa cítili ako poslanec?

Takto som sa začal cítiť po roku 1994. Nikto nemal záujem o moje názory, postoje, ale každý len stlač, nepýtaj sa prečo.

● Partokracia zapustila u nás silné korene. Nie je v rozpore so slobodným výkonom mandátu?

Ústava síce zariaďuje výkon slobodného mandátu, ale ako mi povedal jeden bývalý tajomník KDH: „Keby každý rozmýšľal ako vy, vôbec by nebolo možné sa dohodnúť na nejakom konštruktívnom riešení.“

● A nevidíte v Matovičovi vzopretie sa partokracii?

Matovič je anarchista. V podstate celá jeho politická strana je chorá, myšlienka je chorá. V normálnom politickom systéme človek ako Matovič nemá čo hľadať.

Ale tu sa dostávame do rozporu medzi slobodným výkonom mandátu poslanca a straníckou disciplínou.

Tam nie je rozpor. Politická strana má svoj politický program zaväzujúci jednotlivých poslancov. Napríklad ja som sa prihlásil k programu SNS, potom k DÚ, teda k nejakým politickým víziám schválenými orgánmi strán. To je stranícky princíp. Ale ak niekto zmení program a žiada od poslancov, aby plnili niečo, na čom sa stranícke orgány nedohodli, to je v rozpore s výkonom mandátu poslanca a vtedy sa začína partokracia. Keď stranu ovládne skupinka ľudí a svoje zámery vnucuje poslancom.

● V súčasnosti máme na Slovensku viac strán, s ktorými sa poslanci rozchádzajú. Napríklad Procházka s KDH...

KDH bola strana, ktorá mala pri svojom vzniku moje sympatie, ale už po prvom sneme v roku 1990 ich stratila. V prípade Procházku však neviem, kto sa mýli, či KDH alebo Procházka. Keď som počul jeho ostatné vyjadrenie o tom, že tradičná rodina dožila, treba homosexuálne páry a podobne, tak sa pýtam, čo robil tie roky v kresťanskej strane. Lebo tradičná rodina je základ akéhokoľvek kresťanského svetonázoru a akejkoľvek kresťanskej politiky. Rodina celé stáročia bola chránená zákonmi a štátom, pretože zabezpečovala reprodukciu a pokračovanie spoločnosti, nie pre... Principiálne nemám nič proti tomu, ako ľudia žijú. Ak si to tak ako ja 96 percent slovenskej populácie vie vyriešiť za dverami svojej spálne. Myslím si, že aj tie zvyšné percentá by to tam mali nechať.

● Ťažko povedať, či odchádzajú strany od svojej politiky, keď vystupujú poslanci zo strán, no proces atomizácie ťažko postihuje pravicu. Nielen z KDH odišli Mikloško, Palko, Lipšic a ďalší, ale aj zo SaS, a v SDKÚ-DS si tiež Žitňanská s Beblavým sformovali vlastnú víziu. V čom je príčina?

Na Slovensku stále chýba dlhodobá skúsenosť zo spravovania štátu. Tu si totiž každý myslí, že všetko môže a že je na všetko predurčený. Keď sa neuspokoja jeho osobné ambície, tak si založí vlastnú stranu. Ťahá sa to so Slovákmi celé stáročia, lebo si nedokázali vytvoriť kompaktnú politickú nadstavbu, ktorá by im zabezpečila štát ako ostatným národom od raného stredoveku až doteraz.

Slovenskú spoločnosť fatálne rozdeľuje otázka prvej Slovenskej republiky. Ste historik, ako hodnotíte túto etapu slovenských dejín, ktorá dodnes akoby patrila do trinástej komnaty?

Myslím si, že názor na dejiny je výrazom názoru na prítomnosť a budúcnosť. To, že sa vieme sporiť napríklad o Svätoplukovi, ktorý žil pred 1 100 rokmi, a dokážeme z toho vyvolať také vášne až je celý národ pobúrený, tak v princípe nejde o Svätopluka. Ide o názor, akoby sa mala robiť politika na Slovensku a ako by sa mala politika uberať do budúcnosti. Každý spor o minulosť je sporom o prítomnosť a budúcnosť. Keď si povieme, že Svätopluk predstavoval suverénneho vládcu Slovenska, našej vlastnej slovenskej krvi, pochopíme, prečo jedna časť ho nemôže ani cítiť, pretože nemá záujem, aby Slovensko bolo suverénne. Nemá záujem, aby Slovensko malo suverénneho vládcu a nemá záujem, aby aj pre budúcnosť toto bolo zachované. To je spor. V čom je spor o Slovenskú republiku z rokov 1939 – 1945?   Myslím si, že ani tí najkrajnejší pravičiari si nepredstavujú, žeby na Slovensku mal byť taký režim, aký bol vynútený vtedajšími okolnosťami, ale vidia niečo iné ako prioritné než tí druhí. No opýtal by som sa všetkých tých, ktorí oslavujú SNP (a ja som medzi nimi), mohlo by SNP vzniknúť, keby nejestvovala Slovenská republika? Jej ozbrojené sily? Jej mocenský aparát, ktorý povstalci využili proti nacistickému Nemecku? Dejiny musíme vidieť v ich súvislostiach, komplexne, nielen izolovane. Ak Slováci nebudú mať jednotný názor na svoju súčasnosť a budúcnosť, nevyrovnajú sa ani so svojimi dejinami.

To však znamená, že časť Slovákov odmieta svoju identitu?

Myslím si, že áno. Pritom nejde o jednoduchých ľudí. Tí majú podľa môjho názoru v týchto záležitostiach veľmi jasno. Ide zväčša o inteligenciu, konkrétnejšie humanitárnu. A vyplýva to z jedného prostého historicky podmieneného faktu. Maďari v čase maďarizácie jednoducho cez celý školský systém vštepovali do verejnosti názor, že vlastne vzdelaní ľudia sa nemôžu hlásiť za Slovákov, lebo Slováci sú len bačovia, opilci, halenári atď. Česko-Slovenská republika to už tak otvorene nerobila, ale určitým spôsobom táto myšlienka v pozadí existovala a stále má časť slovenských vzdelaných ľudí problém s tým, že sú Slováci.

Ako vidíte budúcnosť Slovenska a Slovákov?

Verím v silu slovenského ľudu a verím tomu, že nijaká pseudokozmopolitná ideológia tu nenájde miesto. Pravda však je, že politici, ktorí sú pri moci, a je jedno, či sú praví alebo ľaví, nevážia si svojich podporovateľov a voličov. Politická scéna je viac-menej štandardizovaná, neštandardizované sú len politické strany. Osobne si myslím, že v podmienkach samostatného štátu by národná strana ani nemusela existovať. Keby... keby sa ostatné strany správali tak, ako sa správajú strany napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku, kde sú všetky strany národné. Pretože obhajujú národný záujem štátu. U nás sme doteraz neboli schopní definovať, čo je náš národný záujem. Každý si ide svojím smerom, nikto nerešpektuje toho druhého, každý si presadzuje svoje úzke partikulárne záujmy. To všetko súvisí s tým, že sme nejakým spôsobom vykoľajení z histórie. Národ, ktorý nemá jasné historické vedomie, nevie, čo jeho predkovia od života očakávali, kam to Slovensko chceli posúvať, kde urobili chybu, kde treba korigovať, kde treba pokračovať, vlastne toto v slovenskej politike chýba. Slovenská politika je bez kontinuity. Každý, kto príde k moci, sa správa, ako keby dejiny začali ním samým, a žiaľbohu tak to potom aj dopadne.

Čo by ste želali Matici?

Aby sme si vážili samých seba. Inak si nás nikto vážiť nebude.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.