Zatuchnutý čechoslovakizmus

thumbnail

MEDZI NAMI

Prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky stále rozdeľuje politikov a niektorých glosátorov historických chvíľ, ktoré boli kľúčovými krokmi k vzniku slovenskej štátnosti . Nie je bez zaujímavosti, že pamätný deň si 17. júla 1992 pripomenuli na Slovensku iba dve politické strany ‒ SNS na Devíne a Smer-SD v Starej Bystrici. Akoby Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola len „bezobsažnou bublinou, prázdnym dokumentom“, ako sa vyjadril historik Dušan Kováč, hlavný účinkujúci vo verejnoprávnej televízii a v TA3. Čechoslovakistovi Kováčovi sa nikto zo serióznych historikov nečuduje, lebo svoje súkromné, ideologicky zafarbené názory vždy vydával za historickú pravdu, zato je skôr čudný prístup editorov spravodajstva uvedených televízií, že tento významný dokument posudzovali ľudia ako Kováč a Čarnogurský, ktorí ostro vystupovali proti Deklarácii aj Ústave Slovenskej republiky. K nim sa teraz pridal i Milan Kňažko...

Prirodzene, dokument nemal nijaký právny účinok, bol však dôležitým symbolom, ktorým zástupcovia ľudu deklarovali prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie. Nebolo to prázdne gesto. Takto ho nechápala ani česká strana a takto ho nechápe ani dnes, ako sme mali možnosť počuť od priameho svedka udalostí v roku 1992 Jiřího Weigla, neskoršieho šéfa kancelárie prezidenta Václava Klausa. To len na Slovensku máme ešte ľudí, ktorí sa nezmierili so samostatnosťou Slovenska a doteraz ťažko skrývajú svoju nevraživosť voči vlastnému štátu. Za všetky „vzácne myšlienky dňa“ z televízneho vystúpenia Dušana Kováča aspoň jeden citát: „Ústava nemala zmysel. Prečo je Deň ústavy štátny sviatok, tomu nerozumiem.“

Na rozdiel od pohrobkov čechoslovakizmu ľudia na Slovensku rozumeli vtedajším udalostiam inak. Pár hodín po tom, čo Slovenská národná rada schválila 17. júla 1992 Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, presne o 19. hodine sa po celom Slovensku rozozvučali kostolné zvony. Historický dokument, ktorý neskôr vyústil do prijatia Ústavy SR, prijali ľudia nadšene. Všade viali slovenské zástavy a na Kriváni sa rozhorela Vatra zvrchovanosti. Bolo to nevyhlásené, spontánne ľudové referendum.

Prijatiu dokumentu predchádzali búrlivé diskusie na pôde parlamentu. Z rokovania SNR 2. mája 1992 vyplýva, aká to bola doba a aké názory hýbali osudom Slovenskej republiky. Tu sú výňatky z vtedajšej diskusie. Ján Čarnogurský, predseda vlády (KDH): „Nech mi je dovolené povedať, že návrh (Deklarácie o zvrchovanosti) považujem buď za vrchol politického primitivizmu, alebo za kriminálne hazardérstvo s osudmi občanov tejto republiky.“ Martin Porubjak, prvý podpredseda vlády (VPN): „Majte na pamäti, kde sa ocitne Slovensko po tomto čine. A uvedomte si, prosím, že prijatím deklarácie urobíte prvý krok k rozbitiu spoločného štátu.“ Peter Tatár (VPN): „Považujeme celý tento proces naozaj za politický hazard a za ohrozenie vývoja tejto krajiny.“ A. M. Húska (HZDS): „Chcete pre slovenský národ zvrchovanosť, ako má každý moderný národ, alebo nechcete? Pre budúcnosť bude dobré, keď si zapamätáme, kto kde stál, kto kde a kedy hovoril o svojej vernosti národu a svojej vlasti a ako sa k nej potom postavil.“Anton Hrnko (SNS): „Slováci dodnes nikdy nedosiahli najvyššiu métu, vlastnú zvrchovanosť, pretože mali takých politikov, ako je pán Čarnogurský, čo po každom kroku, ktorý smeroval dopredu, k suverenite a štátnej identite, to začali spochybňovať a prešli na druhú stranu...“

O šesť týždňov neskôr udalosti dostali rýchly spád. Bolo po voľbách a na slávnostnom

zasadnutí novozvolenej SNR 17. júla 1992 Ivan Gašparovič prečítal text deklarácie, ktorý sa končil slovami: „Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základu suverénneho štátu slovenského národa.“ Na hlasovaní sa zúčastnilo stoštyridsaťsedem prítomných a z tohto počtu za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky hlasovalo stotrinásť poslancov. Proti boli poslanci KDH a sedem poslancov z vtedajšieho hnutia Együttélés-Spolužitie. Hlasovania sa zdržalo desať poslancov. Ešte v ten istý deň prezident Václav Havel oznámil, že odstúpi z funkcie prezidenta ČSFR. V abdikačnom prejave povedal, že nebude „prekážkou emancipačných snáh Slovenskej republiky, ktorých politickým výrazom je aj Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky prijatá dnes Slovenskou národnou radou“. Nemecké noviny Die Welt napísali, že príčinou Havlovho odchodu bolo nepochopenie slovenskej otázky a jeho čechoslovakizmus. Vystihli tak podstatu starého českého syndrómu lepšie ako niektorí slovenskí politici, ktorí sa z masarykovsko-benešovských ideí čechoslovakizmu nevymanili doteraz.

Ľudovít ŠTEVKO