Môžete rozhodnúť, či bude mať Matica zastúpenie v Európskom parlamente. Inžinier Viliam OBERHAUSER, CSc., v rokoch 1990 ‒ 1992 minister lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu SR a poslanec Slovenskej národnej rady, v rokoch1998 ‒ 2002 poslanec Národnej rady SR, v rokoch 2013 ‒ 2017 člen predsedníctva Matice slovenskej a v roku 2017 prvý podpredseda MS. V súčasnosti je podpredseda Krajskej rady MS Trnavského kraja a predseda MO MS v Pustých Sadoch. Kandiduje do Európskeho parlamentu za stranu Kresťanská demokracia život a prosperita.
- Ako stalo, že po roku 1989 ste zrazu boli v takej významnej funkcii?
Pochádzam z kresťanskej rodiny, kde sen o slovenskej štátnosti bol stále živý. Preto hneď, ako sa spoločnosť dala do pohybu, som chcel byť pri tom. Mal som to šťastie, že tí, čo sa angažovali na vytvorení kresťanskej demokracie, poznali moju robotu za predošlého režimu, a preto ma pozvali spolupracovať pri jej zakladaní. Do týchto dramatických zmien som totiž pracoval na koncepciách rozvoja lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu, a tak som mal skúsenosti z koncepčnej práce. Vzhľadom na svoju odbornosť som sa aj preto po prvých demokratických voľbách stal ministrom slovenskej vlády v tejto oblasti.
- Čo považujete za najvýznamnejšie z toho, čo ste dosiahli vo funkcii ministra?
Rozhodne to bola dostavba vodného diela na Dunaji v Gabčíkove. Keď som nastúpil do funkcie, bola výstavba tohto vodného diela zastavená. Maďari robili problémy a aj na našej strane boli o diele rozšírené nepravdy, ktoré mali dostavbu prekaziť. Pre Maďarsko to bola aj politická otázka, lebo vodným dielom sa jednoznačne zadefinovala naša južná hranica. Obnovil som práce na vodnom diele a zabezpečil som jeho doprojektovanie tak, aby dielo bolo iba na slovenskom území, a tým nezávislé od Maďarska. Samozrejme, nedokázal by som to bez takých skvelých spolupracovníkov, ako bol môj námestník Gusto Jambor a zvlášť Julko Binder, ktorého som vymenoval do funkcie riaditeľa Vodohospodárskej výstavby a on po skončení môjho funkčného obdobia dielo dokončil.
- O čo ste sa usilovali a zaslúžili v pozícii Slovenskej národnej rady?
Za najdôležitejšie považujem vyhlásenie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Málokto dnes vie, že som v apríli 1992 predložil v SNR prvé prijaté vyhlásenie o zvrchovanosti. Iba obštrukciou poslancov SDĽ nebolo uznané ako plnohodnotné, a tak sa potom zopakovalo 17. júla po parlamentných voľbách. Takto po voľbách 1992 dospel tento proces do vyhlásenia slovenskej samostatnosti prvého januára 1993.
- Ako Slovensko štartovalo do svojej samostatnosti?
Málo sa dnes hovorí o ekonomickej reforme, tzv. „šokovej terapii“, ktorá veľmi poškodila ekonomiku Slovenska. My v slovenskej vláde sme boli proti tomu. Federálne orgány mali však tak nastavené kompetencie, že sme boli bezmocní. Pod ich velením tak prebehla tzv. demonopolizácia, ktorá rozbila naše veľké hospodárske celky, malou privatizáciou bol zničený domáci obchod a kupónovou privatizáciou ožobráčený priemysel. Rovnako zrušením štátnej podpory likvidované poľnohospodárstvo. Takže slovenská samostatnosť začínala v podmienkach radikálne rastúcej nezamestnanosti a množstva problémov. Preto sa naši neprajníci tešili, že Slovensko za krátky čas skrachuje.
- Nestalo sa tak, ale aj tak dnes sa o uvedenom období nehovorí nič dobré. Prečo?
Nuž, neprajníci slovenskej štátnosti sa nemôžu s tým zmieriť, že nemali pravdu. Pokiaľ Česi na dovtedajšie federálne orgány zavesili tabule Českej republiky, tak na Slovensku sa mnohé museli iba budovať. Dnes sa táto obrovská robota absolútne nedoceňuje. Prednášajú sa iba negatíva. Samozrejme, aj tie boli, ale nehovoriť o budovaní slovenskej štátnosti je nehoráznosť. Rovnako pri jubileách štátu vyznamenávať tých, čo boli proti nej.
- Uplynulé roky zvykneme zjednodušene nazývať úspešných príbehom. Ako ich vidíte vy?
Slovensko je ešte stále v procese budovania. Jednoducho nemáme takú dlhú tradíciu a skúsenosti ako zabehnuté štáty, a preto mnohé veci nie sú optimálne nastavené. Vstúpili sme však do nadnárodných spoločenstiev, ako je Európska únia a NATO. Nie je možné od nich iba slepo preberať veci. Musíme sa správať ako suverénny štát presadzujúci si svoje záujmy a potreby.
- A pôsobenie slovenských poslancov v Európskom parlamente?
Žiaľ, ich úloha sa podceňuje a ľudia nevenujú dostatok pozornosti, koho tam zvolia. V ústave máme nadradenosť legislatívy EÚ nad našimi zákonmi, a preto je dôležité, kto je naším poslancom. Musia byť skúsení a nepredajní. Mnohí doterajší poslanci takí neboli, a tak Slovensku nepomáhali, skôr škodili.
- Môže europoslanec pomôcť Matici slovenskej?
Slovákov žije v zahraničí viac ako milión. Treba zabojovať za ich postavenie, aby neboli občanmi druhej kategórie, čo je pre nás matičiarov samozrejmosť. Tiež treba sa postarať o to, aby nestratili svoje väzby zo Slovenskom, aby sa po získaní skúseností vrátili domov. Ak ma naši matičiari do funkcie poslanca zvolia, budem sa o to usilovať zo všetkých síl.
Zhovárala sa Elena PAŠKOVÁ ‒ Foto: volebný plagát V. O.