thumbnail

KOMENTÁR

Komu o čo pôjde vo voľbách

Eva ZELENAYOVÁ  

 

Ak sa hovorí, že vyhlásením volebných výsledkov sa začína nová kampaň, tak to nie je len bonmot, je to fakt. Čím brutálnejší je útok na vládne strany, tým je výsledok efektívnejší a zmena zaručená. Prvá veľká zmena sa uskutočnila v roku 1998 a výdatne jej pomohla kauza Zachráňme Markízu! V roku 2002 nielenže neboli opozičné strany také agresívne ako vládne, ale tiež im chýbali médiá. Dzurindovci dokonale vyčistili priestor od politickej i mediálnej opozície a zostali pri moci. V roku 2006 ich  prevalcovali vlastné kauzy. Ale vzchopili sa a v roku 2010 opäť prišla zmena, no nie nadlho. Riško nedal na radu Ivety Radičovej a nevydržal dlho držať balónik. Vláda sa položila sama. V roku 2016 pribudla do parlamentu  protestná strana, ibaže bez koaličného potenciálu. Krehká koalícia  napriek enormnému úsiliu parlamentnej i mimoparlamentnej opozície a prezidenta udržiava chod štátu. S veľkými jazvami, na ktorých má značný podiel práve opozícia.

Pomaly sa politická scéna kryštalizuje a pred nastávajúcimi parlamentnými voľbami sa ukazujú dva bloky, ktoré stoja proti sebe. Na jednej  strane sú parlamentné  strany Smer-SD a SNS, na strane druhej opozičné SaS a OĽaNO. S ĽSNS a Sme rodina zatiaľ akosi nikto neráta. Aj na mimoparlamentnej úrovni sa črtajú dva bloky, medzi ktorými sa  rozhodne, kto po voľbách prevezme zodpovednosť za riadenie štátu. Či to bude konzervatívne, národno-kresťanské zoskupenie alebo liberáli. Eurovoľby veľa naznačili, ale tiež ukázali veľkú roztrieštenosť konzervatívcov. Okrem parlamentnej SNS sem patria ĽSNS, Záborskej Kresťanská únia a Kuffova Kresťanská demokracia-Život a prosperita. Nová strana neúspešného prezidentského kandidáta Róberta Šveca (Slovenské hnutie obrody) sa na eurovoľbách nezúčastnila, lebo ešte nebola zaregistrovaná. Ostatné konzervatívne strany hlásiace sa k národu a ku kresťanským koreňom nedosiahli ani jednopercentný výsledok, a bolo ich neúrekom. Veľa nezavážia, iba čo zbytočne uberajú hlasy bloku ako takému. KDH sa už nielen slovami, ale aj reálne hlási k liberálom.

Je reálne, že do volieb pôjde ďalšia nová strana, a tou by mali byť harabinovci. Ak sa postaví do čela strany Štefan Harabin, má reálnu šancu uspieť. Na konzervatívnom krídle by mohli pritiahnuť voličov osobnosti, ako sú Danko, Kotleba, Harabin, Švec, Kuffa a možno aj Mečiar, ktorý dlhodobo tvrdí, že pripravuje stranu do volieb. Ak sa zdá, že výrazných lídrov je akosi priveľa, treba tiež povedať, že ani jeden z nich nemá  univerzálny potenciál pre konzervatívneho voliča. Treba súhlasiť s exprezidentom Kiskom, že nie každému voličovi z liberálneho spektra imponuje Truban či Beblavý, a preto ide do volieb so svojou stranou Za ľudí. Ak by sa do volieb vyprofilovali strany do dvoch táborov, mal by volič jasno, koho volí. Na jednej strane sú zástancovia národno-kresťanských hodnôt, na strane druhej liberáli s ponukou modernej ateistickej spoločnosti bez morálnych zásad.

Kiska medzi hlavnými prioritami strany predstavil spravodlivosť v podobe nezávislej policajnej inšpekcie či nezávislých súdov. O spravodlivosti hovorí úžerník, človek s kriminálom zaváňajúcou minulosťou, usvedčený podvodník s daňami, človek bez úcty k zákonom. Jeho partnerom  Trubanovi a Beblavému to však neprekáža. Majú jediný cieľ ‒ výmenu starej generácie politikov za novú. V diskusnej relácii televízie TA3 predstavil Truban hodnoty, na ktorých jeho strana stojí. Povedal: „Základné hodnoty novej generácie politikov to je spolupráca, to je kľud, to je nehádanie sa, nevyťahovanie starých konfliktov, ale pozeranie sa dopredu... aby nový druh politikov išiel do priestoru a dúfam, že ho aj opraví.“  Ako? Nuž Truban chce moderné Slovensko. Síce vyrastal v kresťanskej rodine, ale pochopil, že treba byť ústretový voči sexuálnym menšinám, voči migrantom. V programe strany nechýba uzákonenie registrovaných partnerstiev. Európa národných štátov je liberálom cudzia. Čiže bezbrehá amorálna anarchia je program progresívnych a ako taký môže imponovať  mladým ľuďom vzdorujúcim akejkoľvek autorite.                 Nedá sa v tejto súvislosti nepoukázať na spriaznené liberálne médiá, disponujúce rovnakými morálnymi autoritami. Napríklad Alexander Fulmek, šéf vydavateľstva denníka Sme, v knižke Bol som dlho v SME sa pochválil, v čom spočíval odpor jeho generácie voči bývalému režimu: „Pestovali sme v črepníkoch na balkónoch marihuanu a potom sme ju fajčili, hoci bola často veľmi slabá. To bol náš odpor. Nie disent, ale ľahké drogy, cigarety a alkohol...“

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.