Hrdí Čiernohorci kedysi a dnes

thumbnail

Vyhrotený spor o identitu parceluje Čiernu Horu. Čierna Hora s vyše šesťstotisíc obyvateľmi je najmenšou slovanskou krajinou. Jej historická tradícia však siaha hlboko do minulosti. Napriek neveľkému priestoru oplýva priam rajskou rozmanitosťou v každom ohľade. Spája v sebe kultúru Mediteránu na bohatom prímorí so starými patriarchálnymi tradíciami chudobných horských oblastí vnútrozemia. Idylu pozemského raja však posledné desaťročia narúša vyhrotený zápas o čiernohorskú identitu, ktorá najmä v nedávnom období zaznamenala značný posun smerom od geograficky poňatého lokálneho čiernohorského variantu srbskej identity k národnej svojbytnosti.
Prvou slovanskou štátnosťou na území Čiernej Hory bola Duklja (názov bol odvodený od niekdajšej rímskej provincie s centrom v meste Dioclea). Duklja bola spolu s Raškou druhým centrom rodiaceho sa srbského stredovekého štátu, ktorý sa v priebehu storočí postupne územne „prelieval“ – ak by sme použili termín užívaný v historickej spisbe. Duklja (od 11. storočia nazývaná Zeta) zápasila s výbojmi vtedy ešte silnej Byzancie. O tesné spojenie Duklji (Zety) s Raškou sa postaral zakladateľ novej vládnucej srbskej dynastie veľký župan Rašky Stefan Nemanja (sám pôvodom zo Zety). Súčasťou srbského štátu v tomto období boli aj dva menšie srbské štátne útvary na sever od Zety – Záchlmsko a Travuňsko.

■ DROBENIE RÍŠE
Po smrti najväčšieho srbského cára Stefana Dušana sa jeho mocná ríša začala rozpadať. Lokálni veľmoži začali na svojich teritóriách vládnuť nezávisle od centrálnej moci. Tak sa podarilo aj Balšićovcom odtrhnúť Zetu od postupne sa drobiacej Dušanovej dŕžavy. Druhá polovica 14. storočia sa paralelne niesla v znamení čoraz intenzívnejšieho prieniku Osmanov na Balkán. Oslabený a rozdrobený srbský štát nebol vstave im odolať a postupne sa stával korisťou nájazdníkov. Ešte pred zánikom Srbska v roku 1421 sa síce Zeta opäť ako dedičstvo po Balšićovcoch stala súčasťou srbského štátu, ale už v roku 1451 ju miestny veľmož Stefan Crnojević opätovne odtrhol od dožívajúcej srbskej despotoviny. Na niekoľko storočí sa tak osudy dvoch srbských štátov od seba vzdialili. V roku 1459 padlo Srbsko a neskôr, v roku 1499, ako posledná zo srbských dŕžav aj Zeta – od konca 15. storočia nazývaná Čiernou Horou.

■ SFORMOVANIE ŠTÁTNOSTI
Bola to však nepoddajnosť miestnych obyvateľov v kombinácii s ťažkou nedostupnosťou horských masívov, ktoré spôsobili, že Čierna Hora sa ako prvá vytrhla z tureckých pazúrov. Jadro, tzv. stará Čierna Hora s centrom v mestečku Cetinje pod Lovčenom, si v rámci neustálych stretov s Turkami v priebehu 16. ‒ 17. storočia postupne vymohlo nezávislosť. Najvyšším predstaviteľom Čiernej Hory v tomto období bol najvyšší miestny cirkevný predstaviteľ srbskej pravoslávnej cirkvi – vladyka sídliaci v cetinjskom kláštore. Teokratický charakter štátu zrušil až Danilo I. Petrović, ktorý bol prvým svetským vladárom s titulom knieža. Za vlády kniežaťa Nikolu I. Petrovića Čierna Hora získala spolu s medzinárodným uznaním na Berlínskom kongrese v roku 1878 aj značné rozšírenie teritória. V roku 1910 sa ambiciózny Nikola vyhlásil za kráľa a Čierna Hora sa stala kráľovstvom. Do balkánskych vojen, ako aj prvej svetovej vojny vstupovala Čierna Hora vždy ako spojenec Srbska. Jednotnú líniu dvoch srbských štátov narúšala len čoraz citeľnejšia rivalita medzi kráľom Nikolom I. a srbskou dynastiou Karadjordjevićovcov o vedúce postavenie v rámci „srbstva“. Táto rivalita, ako na to poukázal srbský historik Ognjen Karanović, sa stala prológom k neskorším problémom.

■ ZÁPAS O IDENTITU
Ich súboj sa skončil víťazstvom Karadjordjevićovcov, pod egidou ktorých sa v roku 1918 vytvoril nový spoločný štát – Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Zhromaždenie v Podgorici 26. novembra 1918 sa vyslovilo za spojenie so Srbskom do jedného štátu. So svojou detronizáciou sa nezmieril v Taliansku pobývajúci kráľ Nikola ani časť spoločenstva. Tento moment možno považovať za kľúčový z hľadiska ďalšieho vývoja čiernohorskej identity. Dnešní priaznivci čiernohorskej národnej svojbytnosti interpretujú tieto udalosti ako prejav srbskej okupácie, proti ktorej vedome stála väčšina čiernohorskej populácie bojujúcej za svoju nezávislosť. Korunným dôkazom tohto nesúhlasu je podľa ich výkladu Vianočné povstanie v januári 1919. Povstanie piatich tisícok Čiernohorcov v zbrani vedené Krstom „Zrno“ Popovićom napriek talianskej podpore neuspelo a bolo rýchlo potlačené. Táto epizóda čiernohorskej histórie prerástla v podaní ideológov dnešného „čiernohorstva“ do priam mýtických rozmerov. Dokazuje to okrem iného aj patetický záver najnovšieho filmového spracovania tejto udalosti, kde odznieva novokreovaný kľúčový odkaz povstania: „My musíme zahynúť, aby po nás mohla ožiť idea o slobodnej Čiernej Hore, tá idea bude žiť a jedného dňa naše deti a vnuci na tej idei vybudujú novú Čiernu Horu.“ Aj keď sa historici rozchádzajú v hodnotení tohto hnutia odporu (okrem stúpencov „čiernohorstva“ napríklad aj český historik František Šístek ho vníma ako významný, naproti tomu srbskí historici, napríklad Ognjen Karanović či Srdjan Graovac, ho bagatelizujú) v jednom sa však zhodujú: spôsob zjednotenia vyvolal separatistické tendencie v časti spoločnosti. Na rozdiel od súčasných priaznivcov čiernohorského separatizmu treba však súhlasiť so Šístekom či s vyššie zmieňovanými srbskými historikmi, že vtedajší spor sa neviedol o to, či treba spoločný štát, ale o to, či bude unitárny alebo federalizovaný. Karanović v tejto súvislosti upozorňuje, že prejavy čiernohorského separatizmu sa objavili až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Jeho prvými hlásateľmi sa stali intelektuáli ovplyvnení radikálnym chorvátskym opozičným hnutím Savić-Marković Štedimlija a Sekula Drljević (obaja neskorší spolupracovníci s ustašovcami). Skutočnými zakladateľmi čiernohorskej národnosti sa však podľa Karanovića stali komunisti, ktorí nielenže vrátili Čiernej Hore štátnosť, ale zároveň aktívne podporovali kreáciu samostatného čiernohorského národa. Na ich dielo nadviazal aj niekdajší komunista, potom srbský nacionalista až nakoniec obrátený demokrat Milo Djukanović, ktorý po rozchode s Miloševićom v úsilí o posilnenie pozícií stavil kartu na separatizmus. Jeho zásluhou sa krajina v roku 2006 osamostatnila. Práve Djukanovićov dlhoročný režim vytvoril podmienky na doformovanie idey čiernohorského národa postavenej na anticipácii jeho srbských koreňov. Špecifikom tohto nacionalizmu je komponent jeho občianskosti –, aby sa „čiernohorstvo“ mohlo presadiť, musí bojovať proti srbskosti a spojencom mu majú byť ostatné menšiny tvoriace občiansku spoločnosť. Homogenizujúcim elementom bol od začiatku režimom inštrumentalizovaný domnelý boj proti „veľkosrbskému šovinizmu“, demonštrovaný napríklad v boji proti Srbskej pravoslávnej cirkvi v Čiernej Hore, ktorá je stále najpočetnejšou denomináciou, či potláčaním srbskej cyriliky a pod. Do jeho služieb sa postavil aj rad intelektuálov na čele s profesorom Novakom Kilibardom, ktorí začali dokazovať novú identitu dôslednou negáciou srbského pôvodu Čiernej Hory. Priam emblematickým odrazom djukanovićovskej ideológie je film ním ovládanej štátnej televízie z roka 2016 pod názvom História Čiernej Hory, ktorý predstavuje novú projekciu čiernohorskej histórie, kompletne vypreparovanej z jej srbskej minulosti. Akákoľvek zmienka o Srbsku či srbskosti je výlučne podaná v kontexte údajnej okupácie.

■ VYHROTENÉ ANTISRBSTVO
Na druhej strane nemožno ignorovať fakt, že za posledné desaťročia proces rekonceptualizácie čiernohorskej identity, ako sme uviedli, do veľkej miery umelo podnecovaný konkrétnymi politickými cieľmi, zapustil svoje korene. Nemožno poprieť, že časť spoločnosti sa s ním stotožnila. Jednoducho nová čiernohorská národná identita, aj keď stále nedotvorená (ako poukazuje aj F. Šístek), je dnes faktom. Ostáva len veriť, že po terajšom období vyhroteného antisrbstva prejde časom do umiernenejších, racionálnejších pozícií umožňujúcich zlúčiť pôvodnú historickú tradíciu Čiernej Hory s novodobou nadstavbou.

Petar II. Petrović Njegoš, najvýznamnejší básnik a filozof Čiernej Hory, ktorý ako vladyka cetinjský vládol Čiernej Hore v rokoch 1833 – 1851. V svojich dielach, najmä však historickej poéme Horský veniec, oslávil históriu svojej rodnej zeme, ktorú považoval za súčasť srbského sveta.

Martin JARINKOVIČ – Foto: archív



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.