Slovanské Vianoce

Krása slovanských Vianoc spočíva v zachovávaní tradícií. Slávenie vianočných sviatkov, ktoré patria k najkrajším a najtradičnejším kresťanským sviatkom, tvorí súčasť národného dedičstva každého národa. Slovanské Vianoce napriek pestrosti zvykov a obyčají majú výrazné spoločné črty, ktoré svedčia o spoločnom kultúrnom pute, ktoré nás spája. V nasledujúcom článku si aspoň v skratke (inak to ani nie je možné) predstavíme vianočné tradície Slovanov.

Slávenie príchodu Ježiša Krista na svet má u Slovanov viacero spoločných znakov. Očakávanie Ježiša sprevádza pôst, ktorý vrcholí Štedrým večerom. Dôraz je kladený na spoločné rodinné prežívanie sviatkov. Súčasťou ich duchovnej dimenzie je modlitba, pamäť na zosnulých predkov a želania úspechu v budúcnosti. Vonkajšou stránkou sviatkov je spoločné stolovanie, ktoré má výrazný obradný nádych. Na stole sa podľa tradície objavujú jednoduché pokrmy z toho, čo hospodár počas roka dopestoval. Všetko má svoju hlbšiu symboliku a podstatou je zameranie na duchovno.

■ U ZÁPADNÝCH SLOVANOV

Pomenovanie Vianoce sa v slovenskom a českom jazyku údajne prevzalo z nemčiny (Wieihnachten). Úvahy nad správnosťou tohto výkladu ponechajme etymológom. Dnešné Vianoce tak ako ich poznáme, podliehajú vývojovým trendom. Mizne kedysi rozšírený zvyk betlehemcov či koledovania, mení sa zostava jedál. Dnes napríklad namiesto českej tradície vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom ľudia vyberajú aj iné ryby či inakšie šaláty, žiaľ, nedržia sa pôstneho charakteru Štedrej večere a pod. Jedno sa však nemení a nemalo by sa meniť ani pod návalom konzumizmu – duchovná podstata týchto sviatkov a koncentrácia na ich spoločné prežívanie. Na rozdiel od Čechov a Slovákov Poliaci tieto sviatky pomenúvajú podľa slovanskej tradície ako święta Bożego narodzenia. Začínajú sa Wigiliou, teda Štedrým večerom. Kedysi sa tento deň zrána začal donesením połażniczky – vrcholku jedličky do domu. Połażniczka sa uväzovala na trám stropu. Zdobila sa papierovými a slamenými ozdobami, orechmi a jablkami, niekedy aj guľou zlepenou z oblátok – „świat“. K večeri sa sadalo s prvou hviezdou na nebi. Menu sa skladalo z dvanástich pokrmov. Aj keď sa podľa regiónov jeho zloženie mierne líšilo, chýbať nikdy nemohol červený pôstny boršč s uškami (taštičky plnené hríbmi), kapor, rôzne druhy pirohov, koláče. Špecifikom prevzatým z východoslovanskej tradície z oblastí historických „kresov“ je podávanie kutii – varenej pšenice, dosladenej makom, medom a orechmi. Stolovanie začala modlitba a podelenie sa s oplátkami medzi rodinnými príslušníkmi. Vždy sa pamätalo na nečakaného hosťa jedným prázdnym tanierom navyše. K tradícii patrila „pasterka“ ‒ polnočná omša. Božie narodenie 25. decembra ľudia trávili doma, spievali sa koledy a odpočívali. Od sv. Štefana až do Troch kráľov sa navštevovali.

■ VÝCHODNÍ SLOVANIA

Ukrajinské Vianoce – Rizdvo Christovo ‒ odrážajú kultúrne vplyvy poľského pôsobenia. Vianočné zvyky týchto národov sa napriek rozdielom vo viere a v kalendári prelínajú. Na slávnostnom stole Svjatvečera (Štedrého večera) musí byť podľa prevzatej tradície dvanásť jedál. Základným pokrmom je kuťa – varená pšenica zmiešaná s makom, orechmi, medom, prípadne so zaváranými višňami. Základným nápojom je „uzvar“, získaný zovretím sušeného ovocia.  Tento nápoj vďaka špeciálnemu sušeniu dymom, dalo by sa povedať údením, získava neopakovateľnú „pečenú“ arómu. Podáva sa aj pôstny boršč s uškami či hríbová „juška“ (polievka na kyslo). Nechýba „vinehret“ – šalát z cvikly, zo zemiakov, z fazule a z uhoriek, „vareniky“, čiže pirohy, s nemäsovou plnkou, „holubci“ (holúbky – závitky v kapustnom liste), ryba – zvyčajne kapor, nakladaná zelenina, sušené ovocie a ďalšie doplnky. Všetko sa v súlade s tradíciou ukrajinskej kuchyne podáva v hlinených ľudových nádobách. Kuťa sa jedáva spoločne z jednej misy. Je sa lyžicami, ktoré sa počas večere nepúšťajú z ruky. Nedojedená kuťa sa necháva na stole pre pohostenie predkov. Znakom pohostinnej tradície je aj jedna lyžica na stole pre hosťa. Napriek tomu, že Ukrajinci si vo všeobecnosti v oveľa väčšej miere zachovali tradíciu slávenia Vianoc než Rusi, spoločným sovietskym dedičstvom je zdobenie novoročnej jedličky.

■ RUSKÉ VIANOCE

Podobne ako Ukrajinci aj Rusi slávia Vianoce – Roždestvo Christovo ‒ podľa juliánskeho kalendára. Vyústením štyridsaťdňového pôstu je Sočeľnik, teda Štedrý večer, v znamení očakávania príchodu Ježiša Krista. Stolovanie podľa pravoslávnej tradície je jednoduché (ako ruskí pravoslávni hovoria ‒ „sytye brucho k molitve glucho“). Jeho základným elementom je kuťa, kedysi nazývaná aj sočivo – od sočiva je odvodený i názov sviatku. Podstata sviatku spočívala v ruskom tradičnom ponímaní v očakávaní a večernej liturgie. Západný symbol Vianoc – jedlička ‒ sa v Rusku objavila v roku 1780. Zaviedol ju ako súčasť vítania Nového roka Peter I. Po jeho smrti sa k jedličke vrátil až Mikuláš I., tentoraz už ako k vianočnému symbolu. Veľký zvrat v ruskom slávení Božieho narodenia priniesol boľševický prevrat. Boľševici tento sviatok ako buržoázny prežitok zakázali. Dovolené neboli ani vianočné stromčeky. Zmena nastala až v roku 1936, keď sa jedličky vrátili, ale už ako súčasť novoročnej výzdoby. Režim v snahe oslabiť náboženské cítenie ľudu dôraz preniesol na oslavu Nového roka, ktorý sa stal ústredným „zimným“ sviatkom. Sedemdesiat rokov nadvlády komunistického režimu nad Ruskom takmer úplne zdevastovali tradičnú duchovnosť, a tým aj slávenie  Kristovho narodenia, ktoré ani dnes nemá v spoločnosti svoj pôvodný význam. Novoročné veselie spojené s dedom Mrázom, so Snehulienkou a s darčekmi pod novoročnou jedličkou tak aj dnes zatieňujú sviatok, ktorý bol kedysi na Rusi najkrajším sviatkom. Podobná situácia vládne aj v Bielorusku, kde však popri pravoslávnej tradícii existuje aj katolícka, ktorá sa slávi podľa gregoriánskeho kalendár

■ BADNJI DAN

Štedrý večer, ktorý Srbi slávia podľa juliánskeho kalendára, pripadá na 6. január gregoriánskeho kalendára. Tento deň nazývajú „Badnji dan“ podľa „badnjaka“ ‒ mladého duba, ktorého v súlade s tradíciou  mužské pokolenie musí zrána vyťať v hore a doniesť domov. Badnjak symbolizuje drevo, ktoré pastieri doniesli Svätej rodine na zahriatie po narodení Ježiša Krista. Gazdiná medzitým chystá sviatočné, ale pôstne jedlo. Na „Badnji dan“ totiž vrcholí štyridsaťdňový pôst. Tento deň sa až do zotmenia nezvykne nič jesť. Pred samotnou večerou bolo zvykom doniesť do domu jednu z vetiev „badnjaka“ a oprieť ju do rohu miestnosti k rodinnej ikone. Podlaha sa pokryla slamou. Aj sviatočná „štedrovečerná“ tabuľa sa zvykla uložiť na nízky stôl – „sofru“ ‒ a všetci domáci si k nej posadali na slamou pokrytú podlahu, čo malo pripomínať maštaľ, v ktorej sa narodil Ježiš Kristus. Dnes, najmä v mestách, sa pod stôl uloží symbolicky otiepka slamy a dubové vetvičky „badnjaka“. Tam pod stôl alebo pod vetvu „badnjaka“ v rohu miestnosti sa zvykli uložiť sladkosti a darčeky pre deti. Na sviatočne prestretej tabuli nesmie chýbať „badnjački kolač“ (pripomínajúci zemplínsky koláč). Tiež pražená ryba a „prebranac“ ‒  zapečená fazuľa a na zahryznutie pochutiny ako vlašské i lieskové orechy, jablká, sušené ovocie.  Večera sa začína zapálením sviece a modlitbou. Potom hlava rodiny odlomí každému z koláča a všetci si pripijú čašou vína. Po večeri sa zvyklo ísť do chrámu, pričom v priestore pred ním spoločenstvo veriacich rozložilo veľkú vatru – pálil sa „badnjak“ a čakalo  sa narodenie Spasiteľa. Tieto vatry pred kostolmi sa v súčasnosti rozkladajú najmä v mestách, kde ľudia nemajú vlastný dvor. Súčasťou tradície je aj pečenie „pečenice“, čiže zvyčajne mladého prasaťa, prípadne jahňaťa či kozľaťa. Najvýznamnejším sviatkom Vianoc je Božie narodenie, po srbsky zvané Božić. Ráno siedmeho januára sa rozozvučia kostolné zvony a veriaci sa zúčastňujú na liturgii. Podľa obyčaje zvykne na Božie narodenie domácnosť navštíviť „položajnik“ alebo „polaznik“ (polaziti – vychádzať, chodiť), symbolizujúci mudrcov z Východu. Zvyčajne je to chlapec, ktorý zaželá hospodárovi i jeho celej rodine šťastie, zdravie a úspech. Ostatných členov rodiny pozdraví klasickým vianočným pozdravom: „Hristos se rodi.“ Odpoveďou je: „Vaistinu se rodi.“ Kristus sa narodil – skutočne sa narodil. Najočakávanejšou časťou dňa je slávnostný obed. Začína sa zapálením sviece a modlitbou. Prítomní si zaželajú šťastné Vianoce – „srećan Božić“. Potom hlava rodiny vezme do ruky „česnicu“ ‒ sviatočný zdobený koláč upečený na počesť Ježiša Krista. Poleje ju červeným vínom a rukami rozdelí medzi všetkých prítomných, pričom ten, kto v nej nájde zlatú či striebornú mincu, bude mať šťastie po celý rok. Božím narodením sa končí pôst. Sviatočná tabuľa preto musí byť plná a bohat

■ MACEDÓNSKY BADNIK

Pravoslávni Macedónci slávia Vianoce podobne ako Srbi podľa juliánskeho kalendára. Najdôležitejším elementom sviatkov je ich duchovný rozmer. Na Badniḱ, Štedrý večer, v žiadnej pravoslávnej domácnosti nesmie chýbať zapálená sviečka pod rodinnou ikonou či zapálený tymian v kadidle. Na stole je kríž. Súčasťou zvykov býva tradičná úprava stolovania – slama kladená pod stôl. Večera sa začína Otčenášom. Na stole nesmie chýbať najdôležitejšia zložka slávnostnej večere – „lepče“, čiže chlieb zvaný aj ako „badniḱova pogača“, ktorý je zdobený krížom. Ten chlieb hlava rodiny rukami delí tak, že prvý kúsok je pre Pána, druhý pre dom a potom dostane každý člen rodiny zoskupenej pri stole. Na prestretej tabuli nesmie chýbať ani pôstny variant zapečenej fazule  ‒ „tavče gravče“, v miske varená pšenica, pečená sladká tekvica, koláče – baklavy, rôzne suché ovocie.

V rigoróznej pravoslávnej tradícii sa na Štedrý večer pôvodne nepodávala ryba, ale dnes pod vplyvom západného kresťanstva už tvorí súčasť menu (podobne ako v Srbsku). Vianoce sa nezaobídu bez očakávania Kristovho príchodu spojeného s liturgiou, pálením vatry a koledami. Nasledujúci deň ‒ Božiḱ, teda sviatok narodenia malého Boha (Bog, Božiḱ), sprevádza tradičný pozdrav: Hristos se rodi! a bohatý už nepôstny obed s pečeným mäsom.

■ BULHARSKÁ KOLEDA

Na rozdiel od Srbov a Macedóncov pravoslávni Bulhari slávia vianočné sviatky ‒ Roždestvo Hristovo alebo Koledu,  už podľa gregoriánskeho kalendára. Vianočný cyklus sa začína 20. decembra na „Ignažden“, ktorý je sprevádzaný vzájomným navštevovaním. Štedrý deň sa nesie v znamení očakávania príchodu Božieho Syna. Muži zrána idú do lesa vyťať „badnik“ a ženy od rána miesia cesto na „pitu“, okrúhly obradný koláč, ako základný element slávnostnej tabule. Okrem pity sa na Štedrý večer ‒ Badni večer, ktorý volajú i „Malkata Koleda“, ponúka aj zapečená fazuľa, pôstne sarmy s ryžovou náplňou, pečené papriky (čušky) plnené fazuľou ochutenou bulharským korením čubrica, „vareno žito“, čiže uvarená pšenica, ktorá však na rozdiel od východoslovanskej tradície nie je dochucovaná. Nechýba ani cesnak, suché ovocie a červené víno. Celkovo sedem, deväť alebo dvanásť pokrmov. Stoluje sa podobne ako inde na Balkáne na slamou pokrytej podlahe pri nízkom orientálnom stole – „sofre“. Od sofry sa nevstáva. Čo sa nezje, ostáva na stole – pre Bohorodičku a predkov. Po polnoci sa očakáva príchod koledníkov, ktorí sú odmeňovaní tradičným pečivom „kravajčeta“, pripomínajúcim praclíky. Na Božie narodenie, zvané aj „Goljama Koleda“, deti vinšujú tradičný pozdrav: „Bog se rodi Koledo!“ a dostávajú darčeky.

■ CHORVÁTSKE VIANOCE

Kultúrna pestrosť Balkánu sa prejavuje aj na vzájomnom prelínaní a ovplyvňovaní vianočných zvykov. Dobre to dokumentuje príklad Bosny a Hercegoviny, kde v tradíciách miestnych katolíkov – Chorvátov ‒ a pravoslávnych (Srbov) vystupujú rovnaké elementy. Základným je stolovanie za „sofrou“ na podlahe pokrytej slamou, štruktúra menu a pálenie badnjaka, ktoré však už v Chorvátsku nepraktikujú. Vytlačilo ho zdobenie vianočných jedličiek, ktoré  Chorváti poznajú od polovice 19. storočia. Vianočné prípravy sa začínajú na sv. Luciu siatím pšenice do nádobky, aby vyrástla do Vianoc. Takýto „kochlík“, zvyčajne dookola opásaný stužkou vo farbách chorvátskej trikolóry a so sviečkou zapichnutou uprostred, zdobí štedrovečerný stôl. Vianočné zvyky v Chorvátsku však majú výrazné regionálne odlišnosti. Prejavuje sa to najmä v skladbe menu podávaného na Badnjak ‒ Štedrý večer. Kým v Medzimurí nesmú chýbať rezance s makom a orechmi, v Zagorji fazuľa a pečené zemiaky a v prímorských oblastiach cestoviny s cesnakom a olivovým olejom, rybacia polievka a, samozrejme, ryba. Najčastejšie sa dnes v Chorvátsku jedáva „bakalar“, teda treska na víne. Spoločnou národnou tradíciou je „polnoćka“, polnočná omša. Božie narodenie sprevádza slávnostný obed, kde už nechýbajú mäsité pokrmy.

Vianoce sú naším spoločným bohatstvom, udržiavajme ho!

Martin JARINKOVIČ - Foto: Štefan KAČENA

Obrázok1: zdroj internet,

Tradične prestretý ukrajinský štedrovečerný stôl

Obrázok2: zdroj internet,

Kuťa či kutia, pokrm z varenej pšenice ‒ jeden z tradičných slovanských symbolov štedrovečerného stola