Odišla herecká diva Mária Kráľovičová

thumbnail

Mária KRÁĽOVIČOVÁ ( 7. jún 1927 Čáry ‒  5. december 2022 Bratislava). Hereckú kariéru začala v Komornom divadle v Martine. Za postavu Aničky v Tajovského Ženskom zákone dostala na Divadelnej žatve v Prahe cenu Talent roka. V roku 1948 sa stala členkou Slovenského národného divadla.  Stvárnila vyše štyristo divadelných, filmových a televíznych postáv. Bola  Shakespearovou Júliou, Oféliou či pani Fordovou, Schillerovou Amáliou, Čechovovou Sárou aj Ranevskou, Williamsovou lady Torrancovou, Iwaszkiewiczovou George Sandovou, zažiarila v Costeaovej monodráme Ľudský hlas. Po milenkách a elegantných dámach si s rozkošou zahrala dedinskú kofu Doru v Ženskom zákone, ktorý do záhoráčtiny prebásnili bratia Moravčíkovci.  Marína  napriek vysokému veku zatancovala na scéne, kým mladšie herečky mali problémy s pohybom. V roku 1957 ju režisér Ján Roháč obsadil spolu s Elom Romančíkom do prvej televíznej inscenácie Do videnia, Lucienne! Na piešťanskom Festivale rozhlasovej hry získala dvakrát Cenu za najlepší herecký výkon. Marína milovala slovenskú poéziu a prezentovala ju doma i v zahraničí.  Jej umenie ocenili titulom národná umelkyňa, je dvojnásobnou laureátkou štátnej ceny KG, nositeľkou Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Udelili jej Krištáľovú ružu, Cenu Andreja Bagara Zlatého krokodíla a Krištáľové krídlo. Od roka 2006 bola richtárkou Spolku Záhorákov. S manželom básnikom, spisovateľom a novinárom  Mirom Procházkom  mala dve deti ‒ Janu a Miroslava.

So smútkom sme prijali správu, že zomrela prvá dáma slovenského divadla Marína Kráľovičová. Keď ju svojho času uvidel ako mladú herečku slávny francúzsky režisér Jean Vilar v postave Salome, zvolal: „Duseová“, čím ju prirovnal k jednej z najväčších herečiek všetkých čias. Marína rástla popri zlatej hereckej generácii ‒ osobnostiach ako  Karol Machata, Ctibor Filčík, Gustáv Valach, Viliam Záborský, Mikuláš Huba, František Dibarbora, František Gregor či Zdena Grúberová.   S pani Kráľovičovou som absolvoval viacero duchaplných rozhovorov. K niektorým myšlienkam je čas sa vrátiť.  S úsmevom vravievala: „Môj život je ako z červenej knižnice pre slúžky. Podľa neho by mohli pokojne nakrúcať mexické telenovely.“ Ako školáčka v Čároch hrala lotra na kríži v hre o Ukrižovaní. Počas predstavenia stratila rovnováhu a spadla aj s krížom do lona manželky pána richtára. Bolo po predstavení. Riaditeľ školy na ňu nakričal: „Ty už hrať divadlo nikdy nebudeš!“  Jeho slová poprel kúzelník Čung Júlis, ktorý si ju vybral za asistentku a prorocky vyhlásil: „Dzifčátko, z tebja bude herečka!”

■ SAMÉ JEDNOTKY...

Učila sa na samé jednotky. Učiteľ rodičom navrhol, aby ju dali do gymnázia. „To by vyzeralo, my máme ešte štyri,“ oponoval otec. Nuž, vybrala sa do Bratislavy. Keď išla okolo tabule Holičstvo – kaderníctvo, zaujal ju oznam: „Prijmeme učnicu!“ Prijali ju. Dlho sa tam neohriala, lebo akejsi paničke pripálila nahriatou kulmou čelo. Učnicu hľadali v odevnom obchode. Aj tam ju prijali. V Kartonážnom a papiernickom priemysle v Skalici hľadali zamestnankyne do skladu.  Prihlásila sa. Prijali ju. Po skončení vojny uvidela inzerát, že vypisujú konkurz do Slovenského národného divadla. Prihlásila sa. Na konkurze predviedla aj vlastnú prácu, v ktorej po záhorácky rapotala ako mama, revala ako otec, bučala ako krava a štekala ako pes, čím rozrehotala porotu a pozvali ju na pohovor. Sám  Andrej Bagar sa jej opýtal: „Čo by ste povedali na to, keby sme vás prijali do divadla?“ Mária sa zdesila: „Preboha, ja nechcem byť herečka v Bratislave, radšej ma dajte niekde ďalej, aby mi doma v Čároch nemohli nadávať do komediantov.“ Bagar ju poslal do martinského divadla.

■ MARTINSKÁ EPIZÓDA

V Martine sa do mladého dievčaťa zahľadel Tibor Filčík. K divadlu sa tiež dostal ako zo slúžnovského románu. Chlapec z chudobnej rodiny sa vyznamenal ako vojak za prvej Slovenskej republiky, vďaka čomu ho prijali k finančnej stráži a mohol si zahrať u bratislavských ochotníkov. Tam si ho všimol Andrej Bagar a odštartoval jeho kariéru.. Divadelnej elévke imponovalo, že pozná herca, ktorý hrával milovníkov, uznávali ho miestne osobnosti, ako boli Pietrovci, Naďa Hejná, Ján Boor, Karol Rosenbaum či Zoltán Rampák. Nasávala ich múdrosť ako špongia. Martin bol srdcom kultúrneho Slovenska. Tu stretla prvého „živého“ básnika Štefana Krčméryho. On ju previedol po Národnom cintoríne a priblížil jej históriu každého hrobu. To bola jej prvá a úžasná učebnica z literatúry. Krčméry ju prekrstil na Marínu a dievčatku z Čárov otvoril bránu do sveta umenia.

Ctibor (v tom čase si zmenil meno) Filčík ju bral otcovsky vážne. Marína spomínala: „Keď na zájazde hrozili divokejšie posedenia, zavelil:  „Ešte si mladá. Máš dosť času! A  zamkol ju v hotelovej izbe.“

Spolu si zahrali vo viacerých predstaveniach. Filčíkovi stále viac prekážala jej herecká profesia, čo jej dal surovo najavo: „Keď ťa vidím na javisku, nepáči sa mi to. Chcem mať ženu doma, aby sa starala o rodinu...“

■ VYHRALA HEREČKA

Šporheltové poslanie manželky sa jej protivilo. Ustavičné obmedzovanie ju začalo otravovať. Rozhodla sa, že z Martina odíde. Od prvého septembra 1947 začala študovať herectvo na bratislavskom Štátnom konzervatóriu a prvého januára 1948 ju prijali do činohry SND, kde si Sládkovičovu Marínu zahrala naživo. Režíroval ju Jozef Budský, dramaturgoval Jozef Felix s Alexandrom Matuškom, scénu navrhli Ján Mudroch s Deziderom Millym a hudbu skomponoval Andrej Očenáš. Bola to úžasná plejáda osobností. Romantické predstavenie nepasovalo do koncepcie úderníčky z továrne, ktorá nesníva o láske, ale o lámaní noriem. Provládni kritici roztrhali predstavenie na franforce. Politici ho chceli stiahnuť. Andrej Bagar sa zaťal a odohrali pätnásť repríz. Na tú poslednú im poslal povereník Laco Novomeský kyticu pätnástich ruží s vlastnoručne napísaným lístkom: „Odpusťte, nedalo sa viac. Váš: L.N.“

Zo štúdia na konzervatóriu rada spomínala na skvelého pedagóga a kolegu Viliama Záborského. Mohli flámovať do rána, ale do školy prišiel vždy pripravený a nikomu nič neodpustil. Spolu otvárali Hviezdoslavovo divadlo. Prvú premiéru v Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias 25. mája 1955 odohral Záborský. Zachar navrhol Maríne, ktorá hrala Salome, kostým z priehľadnej padákoviny a z korálikov. Na prezlečenie pred tanečným výstupom mala minútu. Zdesená garderobierka jej zvestovala, že jej zmizol kostým. Ostali len šnúry s korálikmi. Marína odtancovala svoj výstup temer holá len v zásterke z čačiek. Bála sa, čo povie Záborský, ktorý trval na dodržiavaní režijnej koncepcie. Ten ju prekvapil: „Bola si skvelá, aspoň vidím, že tu máme jednu naozaj krásnu dámu.“  Kto kostým ukradol, sa nevyšetrilo. Nebolo treba. Zlodejku, ktorá alternovala postavu Salome, poznalo celé divadlo.  Činom, ktorým chcela Maríne uškodiť, ju vyzdvihla na výslnie.

■ S ÚSMEVOM A RECESIOU

Na ples medikov a robotníkov z Cvernovky si požičala kostým, v ktorom hrala Marínu. Odrazu pre ňu prišiel vysoký blondín. Vedela, že je to básnik Miro Procházka. Na otázku: „Vy ste Kráľovičová?“ mu odpovedala: „Nie, ja sa len podobám na slečnu Kráľovičovú. Som robotníčka z Cvernovky a z divadla som si požičala kostým.“ Po tanci ju odprevadil k stolu, kde sedeli jeho kamaráti ‒ dramatik Leopold Lahola a výtvarník a režisér Fero Kudláč. Oboril sa na nich slovami: „Vy blbci, toto je robotníčka z Cvernovky a vy ste mi tvrdili, že je to Kráľovičová.“ Obaja sa mu vysmiali, lebo Marínu poznali osobne. Miro sa nechcel s ňou rozlúčiť. Odvtedy žili spolu.

Marína nikdy nepokazila nijakú zábavu. Bola pri tom, keď do koša, v ktorom mali ukryť vo Veselých paničkách Windsorských Vila Záborského ako Falstafa, naládovali zapáchajúce kvargle. Inokedy „ošálila“ štyridsaťtisíc divákov na štadióne Slovana, ktorí prišli na zápas Herci : Novinári, keď „zaskočila“ za populárnu anglickú spevácku hviezdu Sandy Shaw. Zahrala ju dokonale. Hráči jej bozkávali ruky nohy. Po zápase sa na ňu vrhli lovci autogramov. Nespoznali ju kolegovia a ani vlastný brat, ktorý bol na štadióne.

■ NAJKRAJŠIA ROLA

Marína tú svoju charakterizovala jednoducho: „Som herečka, keď vyjdem z divadla, nechám tam všetky postavy, a keď prídem domov, nastupujem do najkrajšej úlohy, ktorú by mala mať každá žena: som manželka a matka. Domov, čiže náš byt, to sú pre mňa, ako to povedal básnik, ‚ruky, na ktorých smieš plakať‘.“

Na moju otázku: Ako sa dá prežiť život s jedným manželom v čase, keď herečky menia partnerov ako špinavú bielizeň, odvetila: „S vlastnými rodičmi a deťmi je človek krátko, ale s cudzím mužom prežije celý život. Nebolo to bez vylomenín a konfliktov, ale keby bolo všetko nalinkované, asi by ma to nebavilo. Miro bol básnik a juniorský majster Slovenska v šachu. Bola to chodiaca encyklopédia. Do konca si pamätal neuveriteľné detaily. Dosiahla som oveľa viac, ako som si vysnívala. Zamilovala som sa do literatúry. Stretla som skvelých ľudí, ako boli Ivan Krasko, Ján Smrek, Laco Novomeský, Emo Bohúň, Emil Boleslav Lukáč, Ľudo Ondrejov, Rudo Fabry, Vlado Mináč, Ctibor Štítnický, Mišo Považan  a kopu ďalších. Miro sa s nimi stretával po kluboch a potom ich vláčil k nám domov.“

Navštívil som s kamarátmi v nočných hodinách viacero rodín. Keď sme tam vtrhli, ani raz som nestretol nadšenú manželku domáceho pána. Žeby to bolo v Maríninej rodine ináč? Raz jej ktosi povedal: „Marína, bože, aká si bola úžasná, že si to zvládla s tými opilcami.“ Tento kompliment okomentovala svojsky: „V niečom sa mýlil. Ja som v nich nikdy nevidela opilcov. Slovenská bohéma bola zvláštna tým, že takmer všetci boli zadaní, mali dobré manželstvá a súkromné zázemie. Ako herečka som sa medzi nimi pohybovala sama. Niktorý ma nikdy neurazil, ani sa nepohoršil. Keď prehovorili Matuška alebo Mináč, bolo to vždy o niečom, a výmysly Ondrejova sa dali počúvať celé dni a noci. Slovenskí bohémi boli gentlemani. Nikdy ma nezaujímalo, či boli nacionalisti, realisti, surrealisti, boli to umelci, literárni a výtvarní bohémi a, chvalabohu, pri tých mnohých sedeniach sa niečo z múdrosti elity tohto národa na mňa nalepilo.“ Marína sa nikdy netajila tým, že obdivovala múdrych chlapov, ktorí boli pre ňu vysokou školou.

■ MARÍNINE TRÁPENIA

„Politika ma nezaujímala. Mama bola v Orle a otec v Sokole. S mamou som chodievala na púte a s otcom do prvého mája. Nikdy som nezažila, že by sa pre to pohádali. Vianoce sme trávili vždy doma. Naše sviatky patrili deťom a na Mikuláša k nám zvykli zavítať Jožko Kroner, Karol Machata a Fero Dibarbora, ktorí obišli všetky herecké byty s deťmi...“

Kedysi sme boli majetkovo chudobnejší, ale duchovne bohatší. Dnešní ľudia sú na seba zlí. Nevraživosť vládne ešte aj v rodinách. Spolužiačka mi povedala: „Nemôžem domov pozvať naraz troch synov. Každý je v inej politickej strane a hryzú sa ako psy.“

Dnes je divná doba. Mlieko nevonia mliekom, jablko jablkom a zemiak zemiakom. Marína milovala svoj národ. Bála sa o jeho budúcnosť. Nikdy sa neprispôsobila móde médiami vypestovaných veľkohubých celebrít. Pri debate o súčasnosti zvykla zarecitovať úprimné slová básnika Milana Rúfusa: „Čo budeš ďalej robiť, Bože, s mláďatami chorej doby, nedopusť, aby im jed otrávil studne...“

Text a foto: Peter VALO

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.