OSOBNOSTI SLOVENSKA
Vladimír Michal VONDRA - svetobežník s nezlomnou vôľou a srdcom patriota. Osudy slovenských rodákov v cudzom svete bývajú neraz zložité, dramatické i tragické. Slovenské dejiny ich zaznamenali nemálo. Tak aj v prípade Doc. Ing. Vladimíra Michala VONDRU, PhD., rodáka zo Šurian – Nitrianskeho Hrádku (23. 4. 1935) - svetobežníka so slovenskými koreňmi , ktorý mal matku Slovenku a otca Čecha. Precestoval svet, navštívil takmer všetky kontinenty, ale ako sám priznal, vždy cítil svoje slovenské srdce.
Rozhľadený vodohospodársky odborník, skúsený profesionál, ktorý sa začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia ako mladý projektant vo vtedajšom štátnom projektovom ústave Hydroprojekt zúčastnil na projektovej príprave a prácach na Sústave vodných diel Gabčíkovo -Nagymaros, stál za realizáciou mnohých vodohospodárskych stavieb doma i vo svete – Hydroprojekt Brno, Sigma Hranice a Sigma Lutín, Intersigma Bagdad, Hydroconsult Pfy, Lfd. v Austrálii...
Bol členom viacerých renomovaných inštitúcií a organizácií – Institution of Engineers Australia, American Society of Mechanical Engineers, Institution of Diagnostic Engineers, Australian Waste Water Association a spoluzakladateľom Slovenskej asociácie strojných inžinierov.
Keď ho po roku 1990 v ďalekej Austrálii oslovili a ponúkli mu prednášať na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, neváhal ani minútu, aj keď mal na oceánskom „zelenom“ svetadiele vybudovanú vlastnú prosperujúcu firmu. Po rokoch putovania sa vrátil k rodným koreňom a od roku 1992 sa naplno odovzdal do služieb vlasti.
■ ODOVZDÁVANIE SKÚSENOSTÍ
Vyučoval na svojej alma mater - Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity a odovzdával bohaté vedomosti a skúsenosti študentom. V odborných domácich i zahraničných periodikách publikoval okolo štyroch desiatok odborných vedeckých príspevkov a zapájal sa do celospoločenského diania, najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky a pri rozvíjaní aktivít Matice slovenskej. Popri pedagogickom úväzku na technike, pôsobil do roku 2001 aj ako riaditeľ vzdelávacej inštitúcie Academia Istropolitana...
Služobne navštívil mnohé európske štáty, ale aj krajiny na iných kontinentoch a ako skúsený odborník, expert na vodohospodársku problematiku, sa mnohokrát fundovane vyjadril a zastal Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. „Slovenské more“ obhajoval v odborných i laických kruhoch, často o ňom písal a nazval ho, „perlou vodného hospodárstva nielen Slovenska, ale celej Európy“ .(in Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska, II. časť, str. 178).
■ SLOVENSKÉ MORE
Sústavu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros prezentoval aj na jedenástich stranách, plných faktografických údajov, roku 2001 v Nitre, vo vyššie uvedenom zborníku, na konferencii tohože názvu, v úvode ktorého píše: „Vodná elektráreň Gabčíkovo je niekoľko rokov v prevádzke. Jej Kaplanové turbíny sú väčšie než turbíny inštalované vo svetoznámej vodnej elektrárni Kujbyšev. Gabčíkovské plavebné komory (231 000 m³) sú mohutnejšie ako plavebné komory Panamského prieplavu (178 200 m³) a vlastný prívodný kanál je väčší ako je Suezský aj Panamský prieplav. Prevedie 5 200 m³/s. Je našim právom, ale aj svätou povinnosťou byť hrdými na tento náš svetový úspech...“
Rokmi čerpal a získaval skúsenosti postupne na troch svetadieloch, aby ich napokon zúročil doma a odovzdal mladej generácii to najcennejšie, čo v sebe má, ako vysokoškolský pedagóg. A nielen teoreticky. S absolventmi spolupracoval aj po skončení ich vysokoškolských štúdií a svojimi odbornými radami viacerým z nich pomáhal uplatniť sa v profesionálnej praxi. Po dovŕšení šesťdesiatich piatich rokov pôsobil ešte rok ako riaditeľ vo vzdelávacej inštitúcii Academia Istropolitana v Bratislave, odkiaľ odišiel roku 2001 do dôchodku. Ani ako penzista nezaháľal. Aktívne sa zapájal do života, písal, publikoval, fotografoval, zapájal sa do matičnej práce a takmer ako povinnosť si predsavzal účasť na povestných matičných stretnutiach v rodných Šuranoch...
■ ODUŠEVNENÝ MATIČIAR
Od roku 1999 bol členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Nitre, spolupracoval najmä s nitrianskym Domom Matice slovenskej (DMS), kde v krátkom čase naplno rozvinul svoju kreativitu a organizačné schopnosti. Ako spolupracovník - externista v rokoch 2001 – 2003 výraznou mierou prispel k uskutočneniu náročných projektov tohto matičného centra. Patril ku kľúčovým osobnostiam, ktoré sa podieľali na organizovaní medzinárodnej konferencie Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska v Nitre roku 2001, zároveň bol jedným z editorov dvojdielneho zborníka tohože názvu, sám do neho autorsky prispel tromi hodnotnými príspevkami.
Keďže jeho veľkou vášňou bolo fotografovanie, dokumentačné fotografie V. M. Vondru sa stali neodmysliteľnou súčasťou fotogalérie v nitrianskom Dome Matice slovenskej, ako aj cenným archívnym dokumentom.
■ FAREBNÁ ZÁĽUBA
Najviac Vondrovych fotografií sa nachádza v publikáciách. Jeho farebné fotografie sa prvýkrát knižne objavili v monografii Antropology of Romanies (Gypsies) – Auxological and anthropogenetical study, autorov prof. RNDr. Ivana Bernasovského, DrSc. a RNDr. Jarmily Bernasovskej, PhD. (Masarykova univerzita, Brno 1999), kde v sérii snímok plasticky zobrazil život Rómov v podtatranských osadách.
Od vstupu do Matice slovenskej roku 1999 zaznamenával matičné podujatia a bez fotoaparátu neurobil ani krok. Dokladom toho sú aj publikácie (a nielen publikácie), ktoré v čase jeho pôsobenia v inštitúcii vydal nitriansky DMS – Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska I., 2001; Historické a národné vedomie inteligencie Slovenska II., 2001; Zlomený sen, 2002; Slnovrat, 2002; Záblesky, 2003; Kragujevská vzbura, 2003; Nielen inžinierske reminiscencie, 2003; Salaše naše, 2004; Jesenné listy, 2004 a sporadicky sa objavujú aj v iných.
■ REMINISCENCIE SVETA
Veľkým počtom fotografií z ciest po svete dotvoril vlastnú publikáciu Nielen inžinierske reminiscencie. Slovom i obrazom v nej zobrazil život v Iraku a Kuvajte, kde niekoľko rokov ako projektant pôsobil, ale sú v nej i fotografie z Juhoafrickej republiky, Austrálie, Spojených štátov amerických, Kanady a ďalšie.
Starostlivo roztriedené fotografie mal pripravené aj k rozpracovanému rukopisu –voľnému pokračovaniu svojej predošlej knihy, ktorú ale pre náhly odchod z pozemského života nestihol dokončiť. Fotografie V. M. Vondru sa nachádzajú aj v periodikách a vhodne dopĺňajú jeho publicistiku, ktorou pohotovo reagoval na celospoločenské i matičné dianie.
Napísal desiatky článkov, najmä v období, keď sa formovala mladá slovenská štátnosť. Jeho príspevky sa objavovali na stránkach periodík Slovenská republika, Literárny týždenník, Slovenské národné noviny, Matičné zvesti a i..
■ KRAGUJEVAČKY OKTOBAR
Napriek podlomenému zdraviu, obetoval všetky svoje sily a voľný čas, aby ich v závere svojho života zasvätil svojej domovine a matičnej práci.
Veľkú zásluhu má aj na poslovenčení mien a priezvisk štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na pamätníku v srbskom Kragujevci, zastrelených počas prvej svetovej vojny. Mená slovenských vojakov boli takmer 80 rokov uvedené v češtine. Vyvinul maximálne úsilie, aby čechoslovakistické tabule boli nahradené tabuľami, na ktorých budú mená popravených zapísané tak, ako ich majú zastrelení vojaci zapísané v matrike.
Aj keď sme do projektu boli zaangažovaní traja ( Pechočiaková – Vondra - Zrubec), on z vlastnej iniciatívy podnikal kroky, aby urýchlil realizáciu úprav mien na pamätníku, lebo sa blížilo 85. výročie kragujevskej vzbury a sám sa chcel dožiť toho dňa, pretože bol vážne chorý, čo sme ale v tom čase vôbec netušili.
S veľkou podporou priateľov v Kragujevci, Novom Sade, Kulpíne, Báčskom Petrovci, sa nám projekt podarilo dokončiť v priebehu necelých troch rokov, takmer o rok skôr, ako sme si to naplánovali. Po rokovaniach a dohode so srbskými priateľmi sa celá praktická časť uskutočnila v Srbsku, kde podľa nami dodaných podkladov a zoznamu po slovensky napísaných mien vojakov vyhotovili nové kamenné tabule a pripevnili ich na pôvodný pamätník. My sme v plnom rozsahu zabezpečili finančné krytie, ale aj vydanie publikácie Kragujevská vzbura v slovenskej i srbskej verzii. Prostriedky na projekt sme získali z viacerých zdrojov a združili sme financie z Matice slovenskej, Domu Matice slovenskej v Nitre a sponzorské, ku ktorým prispel nemalou finančnou čiastkou aj V. M. Vondra.
Slávnostný deň nastal, keď sme spoločne, slovenská a srbská delegácia, symbolicky odhalili nové pamätné tabule v Memoriálovom parku Kragujevačky oktobar a poklonili sa obetiam. Deň 27. september 2002 bol pre nás sviatok sviatkov.
■ NEDOPÍSANÝ TESTAMENT
Človek, ktorý odchádza, zvyčajne nechá závet. Vladimír Michal Vondra zanechal po sebe množstvo práce – aj fotografie o slovenskej zemi, urobené v poslednej dekáde svojho života. Nechal v nich kus svojho slovenského srdca. Obrázky o salašoch, bačoch, valachoch, za ktorými cestoval do Uhrovca, na hornú Nitru, do Liesku, Čimhovej, Ľubietovej, Valaskej, budú navždy jeho nedopísaným testamentom.
Odišiel náhle 4. februára 2004 vo veku nedožitých šesťdesiatich deviatich rokov.
Posledným želaním Vlada Vondru bolo, aby sme jeho popol rozsypali do Dunaja v Gabčíkove, kde ako mladý projektant začínal a chcel i skončiť. Daný sľub sme dodržali.
Drahomíra PECHOČIAKOVÁ