Aj v SNP pôsobili padákoví strelci

thumbnail

Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi sa sformovala prvá rota armádnych výsadkárov. Práve sme si pripomenuli 73. výročie Slovenského národného povstania. Aj v ňom svoju významnú vojensko-strategickú úlohu zohrali výsadkári a ich padáky. V čase druhej svetovej vojny sa modernizovali aj armády v Európe; vznikol i nový druh vojska – výsadkári, ktorí boli vo všeobecnosti považovaní za meradlo vyspelosti tej-ktorej krajiny a jej ozbrojených zložiek. Je neodškriepiteľné, že v prvej ČSR na všetkých vyšších funkciách v armáde  boli dôstojníci českej národnosti. Vznikom prvej Slovenskej republiky v marci 1939 a po odchode vojakov z povolania českej národnosti zostala na Slovensku len armáda poručíkov, ktorá nemala  vlastnú vojenskú tradíciu ani vojenské školstvo a musela sa nanovo formovať vo všetkých odbornostiach. Treba však hneď povedať, že túto nevyhnutnosť splnila  pomerne v krátkom  čase.

KRST OHŇOM

Štát zriadil a postavil vojenskú akadémiu, ktorá stačila vyškoliť tri turnusy absolventov, leteckú školu a vo vysokej vojenskej škole absolvovali „dva behy“ absolventov. Väčšina najmä vyšších dôstojníkov prešla aj praxou pri bojových jednotkách na východnom fronte, absolvovali krst ohňom... Samostatnosť Slovenska bola zmluvne závislá od Nemecka, preto aj výstavba armády a jej zložiek sa väčšinou opierala o nemecké vzory. Do roku 1942 neexistovali na Slovensku špeciálne výsadkové jednotky. Nevykonával sa ani špeciálny výsadkový výcvik, keďže výsadkové jednotky neexistovali ani v armáde prvej ČSR.

Čestné miesto v dejinách výsadkárstva na Slovensku má obdobie rokov 1942 – 1944. Práve v tom čase sa v Škole leteckého dorastu (ŠLD) v Trenčianskych Biskupiciach začalo aj s výcvikom výsadkárov, tzv. padákových strelcov Slovenskej armády. Bolo to práve pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, keď v druhej polovici roka 1942 z pôvodne vybraných jedenástich žiakov školy vznikla  skupina, ktorá sa neskôr  rozrástla na rotu padákových strelcov pod velením nadporučíka letectva Juraja Meška. Po náročnom výcviku prvý hromadný zoskok uskutočnila na cvičení v Žiline na Hájiku 30. októbra 1943.

VÝSADKÁRI V POVSTANÍ

V neskorších bojoch na povstaleckých frontoch zohrala táto  rota parašutistov významnú úlohu, najmä do príchodu ďalšej takmer slovenskej výsadkovej jednotky – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády. Rotu nasadzovali na najohrozenejšie úseky obrany. Nebola početná, no svojou disciplínou, odvahou a organizovanosťou patrila medzi elitné jednotky povstaleckej armády.

Sprava npor. Juraj Meško a kpt. Vojtech Bičanovský, Tri duby, 1943

V tom čase sa parašutizmus do povedomia verejnosti dostával predovšetkým v aerokluboch, a to len ako posledná možnosť záchrany pilotov alebo leteckých pozorovateľov v prípade vážneho ohrozenia života. Až na základe rozborov úspechov najmä  nemeckej armády prijalo slovenské Ministerstvo obrany začiatkom roka 1942 rozhodnutie o zriadení Padákovej školy v rámci Veliteľstva vzdušných zbraní (VVZ), ktorá mala byť jedným z oddelení Školy leteckého dorastu. Začali preto rokovania s Deutsche Luftwaffenmission – nemeckou vojenskou leteckou misiou na Slovensku – o sprostredkovaní výcviku skupiny dôstojníkov, poddôstojníkov a inštruktorov  v niektorej nemeckej parašutistickej škole. Podobne sa rokovalo a dohodlo aj o dodávkach nemeckých padákov a špeciálneho výstroja pre padákových strelcov. Predpokladalo sa, že budúcu výsadkovú jednotku takticky nasadia v tyle nepriateľa s úlohou  plniť výzvedné a deštrukčné úlohy, obsadzovať dôležité oporné body v hĺbke obrany nepriateľa a vykonávať bojový prieskum. Rátalo sa tiež s možnosťou jej nasadenia v prípade obnovenia ozbrojeného konfliktu s Maďarskom..

V NEMECKOM KURZE

Slovenské MNO uskutočnilo nábory z odvodového ročníka 1942, ktorí mali nastúpiť k letectvu a ktorí z rôznych príčin neboli prijatí. Spomedzi dôstojníkov a poddôstojníkov sa prihlásilo dvadsať záujemcov a ďalší boli prijatí  z radov mužstva. Z druhej náborovej  skupiny bolo zaregistrovaných dvestoštyri uchádzačov, ktorí sa začiatkom októbra 1942  podrobili náročným lekárskym prehliadkam a psychotechnickým skúškam. Po ich absolvovaní prijali do kurzu tridsaťpäť brancov. Absolvovaním  tvrdého, najmä pešieho výcviku, ktorý sa uskutočnil do marca 1943, absolvovali aj  poddôstojnícku školu.

Prvá skupina sa napokon početne ustálila na jednom dôstojníkovi – nadporučíkovi Jurajovi Meškovi, dvoch poddôstojníkoch a jedenástich žiakoch. V čase od 10. júna1943 vykonali npor. J. Meško, čatník L. Lenárt a žiaci J. Ľahký a J. Pisarčík mesačný padákový kurz v parašutistickej škole vo Wittstocku pod vedením nemeckých inštruktorov – poddôstojníkov – veteránov z bojov o Narvik a Krétu. Výcvik bol zameraný na zvýšenie fyzickej kondície, na zvládnutie špeciálnych pádov, sált a tzv. tigrích skokov, na ovládanie  polohy tela počas zoskokov z lietadla a pri pristávaní a na  rýchle odhodenie padáka po pristaní. Výcvik sa oficiálne skončil 8. júla 1943 a absolventi sa vrátili do Trenčianskych Biskupíc.V armádnom velení sa neskôr rozhodlo, že letecká škola sa presťahuje z Trenčína  do kasární v Banskej Bystrici a praktický výcvik sa bude vykonávať na letisku Tri Duby. Do Trenčianskych Biskupíc sa mala nasťahovať letecká firma  Mráz, ktorá tam mala rozbehnúť montáž a výrobu lietadiel Ju 87 D Stuka... Už 16. júla 1943 nariadil minister obrany, aby sa začal nábor dobrovoľníkov do útvarov padákových strelcov. Podmienkou prijatia bola bezúhonnosť, dobrý zdravotný stav, vek do dvadsaťosem rokov a uchádzač nesmel byť ženatý. Do určeného termínu sa prihlásilo  päťdesiatdeväť záujemcov, ktorých po medicínskych prehliadkach  a testoch pričlenili ku skupine žiakov  padákového oddelenia ŠLD, kde vykonali základný kondičný výcvik. Pozemnú prípravu kurzu viedli absolventi  kurzu vo Wittstocku, ktorí pri zoskokoch pôsobili aj ako vysadzovači.  Prvé zoskoky potom vykonali už na letisku Tri Duby v októbri, pričom si niektorí trúfli skákať aj s ľahkým guľometom vz. 26 alebo  s plnou debničkou nábojov do tejto zbrane... Prvý verejný zoskok  slovenských padákových strelcov sa uskutočnil v Žiline v priestore Hájik 30. októbra 1943 z dvoch nemeckých He 111, pričom v každom bolo po desať padákových strelcov.

Parašutisti získavali v Slovenskej armáde prestíž. Na jar 1944 sa Padáková škola  presťahovala z Banskej Bystrice  do Hlinkových kasární vo Zvolene, kde sa postupne mala uskutočniť výstavba  kvalitatívne a organizačne  vyššej jednotky parašutistov moderného typu, porovnateľnej s podobnými nemeckými jednotkami.  Ministerstvo a armádne velenie  s navrhovanou štruktúrou jednotky súhlasili a zmeny plánovali uskutočniť v októbri a novembri 1944.  Na Slovensku sa začali šiť výsadkové kombinézy, vyrábať vysoké čižmy, a dokonca aj šiť padáky...

Po vyhlásení SNP veliteľ výsadkárov nadporučík Juraj Meško prešiel s celou jednotkou na stranu povstaleckej armády. Rota padákových strelcov organizačne podliehala leteckej skupine a tvorila zálohu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.

PLANÝ POPLACH

Už v noci z 29. na 30. augusta dostali padákoví strelci prvú bojovú úlohu. Vojenský prieskum hlásil že od Žarnovice na Zvolen sa blíži veľká nemecká autokolóna. Výsadkári dostali za úlohu vyhodiť most cez Hron, aby Nemci tadiaľ neprešli. Našťastie sa ukázalo, že informácie prieskumu neboli presné. Kolónu nákladných áut tvorili vozidlá piešťanskej  leteckej posádky, ktorá sa pod velením stotníka  Haluzického presúvala na povstalecké územie...

Ďalšiu úlohu parašutistom priniesli hneď nasledujúce dni. Letecký personál z Piešťan bol vítanou podporou pre povstaleckú armádu, ale na tamojšom letisku zostali v hangároch veľmi potrebné lietadlá Ju-87D5 Stuka a Messerschidt Bf 109-G6. Štáb povstaleckého armádneho velenia vypracoval odvážny plán akcie na ich záchranu a opätovné získanie, čo sa malo uskutočniť ešte 3. augusta alebo 1. septembra. Plán akcie spočíval v násilnom obsadení piešťanského letiska, zabratí a prelete lietadiel na letisko Tri Duby. Akcia rátala s momentom prekvapenia a hlavné ťažisko operácie pripadlo padákovým strelcom. Nemecký bombardovací  nálet  na letisko Tri Duby a zničenie viacerých lietadiel, s ktorými sa pri akcii v Piešťanoch rátalo, tento plán zmaril. Okrem toho Nemci už 1. septembra preleteli so všetkými zaistenými bojovými lietadlami slovenských vzdušných zbraní z Trenčína a Piešťan na letisko Malacky.Padákových strelcov potom chceli nasadiť na opätovné dobytie muničných skladov v Kvetnici, ktorá padla do rúk Nemcov. Ani tento plán sa však neuskutočnil...

ZMARENÉ ZÁMERY

V prvej polovici septembra sa výsadkári podieľali na udržiavaní poriadku v obciach, kde prevládalo  nemecké obyvateľstvo. Velenie povstaleckej armády pritom nevenovalo dostatočnú pozornosť juhozápadnému smeru, odkiaľ sa presúvala z Protektorátu rýchlo zorganizovaná nemecká motorizovaná bojová skupina zbraní SS Schill a reálne ohrozovala  povstalcov práve z juhozápadu. Rýchlo postupovala cez Trnavu, Nitru na Topoľčany za podpory letectva. Cestou získala bohatú korisť zbraní, áut a pohonných hmôt v skladoch  v Zemianskych Kostoľanoch. Už 13. 9. Nemci obsadili Prievidzu, odkiaľ hrozilo, že preniknú do Turca alebo do Pohronia, a tak mohli ohroziť Zvolen i Banskú  Bystricu. Po obsadení Nemeckého Pravna sa nemecké jednotky opäť rozdelili. Prvá časť skupiny Schill postúpila do priestoru Maizel (dnes Vyšehradné), kde zaujala obranné postavenie. Druhá časť postúpila do priestoru Gajdel (dnes Kľačno), kde sa zakopala. Poobede 19. 9. obidve nemecké skupiny napadli hĺbkovými náletmi stíhači 1. čs. stíhacieho pluku z letiska Zolná.

Náčelník štábu povstaleckej armády mjr. gšt. Július Nosko vydal rozkaz na presun armádnych záloh do priestoru Handlovej a Turca a podriadil ich 3. taktickej skupine (pplk. gšt. Kunu).   Dňa 19. 9. 1944 bola  Padáková  škola  premenovaná na „rotu parašutistov“ s dvoma  čatami. Jednej velil npor. Meško a druhej jeho zástupca npor. Bičanovský. Rota parašutistov bola  organizačne začlenená do 26. pešieho práporu ako jeho druhá rota, ktorej velil kpt. EmilKapišinský. Ich úlohou bolo spolu s pešími jednotkami a francúzskym partizánskym oddielom prehradiť smer útokov z Nemeckého Pravna do údolia Turca cez  Majzel, Jasenovo a Rudno, ako aj cez Gajdel a Kláštor pod Znievom. Parašutisti sa výstrojom a výzbrojou podobali na nemeckú jednotku, preto musel NŠ mjr. Nosko upozorniť všetkých veliteľov na túto skutočnosť.

Rota parašutistov sa ešte 19. 9. presunula z kasární vo Zvolene do Turčianskych Teplíc a odtiaľ do obce  Moškovec, kde sa  rozdelila. Npor. Meško s 1. čatou bol nasadený do priestoru Gajdel s úlohou chrániť prístupovú cestu na Kláštor pod Znievom. Vyslal  prieskum zo smeru od Nemeckého Pravna k dedine Vrícko, ktorý sa potom zakopal v serpentínach nad Gajdelom. Ráno 20. septembra Nemci za pomoci domáceho obyvateľstva zaútočili na Gajdel  a podarilo sa im  obsadiť aj Vrícko. Čata  parašutistov  dostala rozkaz na ústup neskoro a len zázrakom sa im podarilo ustúpiť pod ťažkou paľbou nepriateľa cez Moškovec  do Čremošného. Druhá čata pod velením npor. Bičanovského sa presunula deň predtým  z Moškovca do priestoru Majzel – Jasenovo – Rudno, kde mali za úlohu obsadiť kótu 829 Vyšehrad, ktorú však už obsadil nepriateľ s pomocou domácich príslušníkov Deutschepartei (DP) z Nemeckého Pravna. Dostali sa do mínometnej paľby a museli ustúpiť do Jasenova. Na druhý deň sa pripravoval protiútok z Jasenova, ktorý mala začať  jedna pešia čata podporovaná čatou parašutistov. Na chybný rozkaz  kpt. Kapišinského obidve čaty postupovali odkrytým terénom, kde ich napadlo  nepriateľské delostrelectvo. Čata  pešiakov sa dala na neorganizovaný ústup a odpor kládli len parašutisti 2. čaty, ktorí až do rána 21. 9. tvorili zadný voj, aby umožnili  ústup hlavných síl 5. taktickej skupiny z Turca, ktorý bol zavinený aj chybou velenia armády. Pre parašutistov to boli prvé bojové skúsenosti. Obidve  čaty parašutistov  sa opäť 21. 9. spojili  v Čremošnom, odkiaľ ich presunuli do Lučatína na krátky odpočinok a dozbrojenie.

Príslušníci 2. paradenatnej brigády odlietajú na pomoc SNP.

Na základe novej situácie nariadil NŠ povstaleckej armády 25. 9.  jednotkám 3.TS prehradiť smer nemeckého postupu na Svätý Kríž nad Hronom, preto sa ešte  v ten deň parašutisti presunuli z Lučatína k Svätému Krížu, opäť ako súčasť práporu  kpt. Kapišinského. Na úpätí svahu Šibeničný vrch obsadili približne kilometrový úsek obrany od obce Lutila až po les  vo vzdialenosti tristo metrov od  mesta. Ich úlohou bolo brániť  prístup k ceste na Zvolen. Pravým susedom v obrannom postavení bola čata ťažkých guľometov, ľavým partizánska jednotka.  Meško upustil od kopania  súvislých zákopov v kamenistej pôde a nariadil mužstvu vyhĺbiť jednotlivé okopy pre dvoch stojacích  strelcov. Bola to drina, preto niektorí parašutisti  dávali najavo svoju nespokojnosť. Počas bojov však blahorečili veliteľovi za jeho predvídavosť. Rota parašutistov tu zničila šesť nákladných áut a dve ďalšie poškodila, zničila nepriateľskú autokolónu a delostreleckú batériu. Napriek maximálnemu úsiliu a ťažkým bojom nemecké jednotky obsadili 27. 9. Žarnovicu a postúpili k Hliníku nad Hronom a Dolným Hámrom. Nepriateľ začal 2. 10. útok na Svätý Kríž nad Hronom, ktorý bránili partizánske jednotky. Mohutná delostrelecká a mínometná paľba  najviac zasiahla zle maskovanú obranu pešiakov. Rota výsadkárov nechala prejsť nemecké tanky cez most, počkali si na pechotu, ktorá sa na dvoch automobiloch priblížila k mostu, kde ju napadli, a tak pechotou nechránené tanky sa museli vrátiť do Svätého Kríža. V nemeckom  večernom situačnom hlásení sa uvádzalo, že tieto kvalitné  parametre  obrany sa dosiahli iba  zásluhou ruského velenia. Nemci nechceli pripustiť, že ich útok stroskotal na odhodlanej obrane čisto slovenskej jednotky.

Veliteľ práporu poveril ráno 5.10. rotu parašutistov úlohou zabezpečiť ochranu pancierového vlaku Štefánik pri jeho pokuse o prehradenie nemeckého vlomu na Starú Kremničku z lesov Lutily. Npor. Meško mal proti tomuto rozkazu vážne výhrady, lebo nebolo možné postupom v otvorenom teréne z obidvoch strán pancierového vlaku využiť bojové nasadenie výsadkárov v útoku. Parašutisti boli takto vystavení priamemu ostreľovaniu a riziku veľkých strát. V spolupráci s výsadkármi  pancierový vlak zlikvidoval predsunuté guľometné hniezda nepriateľa, no privolal na seba prudkú delostreleckú paľbu. Nakoniec sa podarilo  pod krytím parašutistov presunúť pancierový  vlak do tunela a zostať pod ochranou parašutistov. Pancierový v lak sa potom  presunul z dostrelu nemeckej delostreleckej a mínometnej paľby  do Hronskej Breznice. Parašutisti organizovane ustúpili do obce Pitelová a ešte v noci boli opäť nasadení do obrany na čiare Jalná – Trnavá Hora. Tu im bol zverený úsek vpravo od cesty, kde čakali na nepriateľa. Ráno 7.10. o 8.35 hodine spustili nemecké jednotky prudkú delostreleckú a mínometnú paľbu na Trnavú Horu. Povstalci vrátane parašutistov opakovaný útok odrazili na čiare Kľačany – Trnavá Hora a zahnali nepriateľa až do Pitelovej, kde sa zachytil. O 11.50 hodine pokračoval sústredený nemecký útok s nemeckou pechotou na pravé krídlo peších jednotiek, ktoré boli po dvoch hodinách boja odrezané a parašutistom hrozilo obkľúčenie, preto npor. Meško nariadil ústup smerom na Hronskú Dúbravu. Na stiesnenom priestore tu došlo k veľkej koncentrácii povstaleckých jednotiek, vozidiel a zbraní. Rota parašutistov  sa opäť rozdelila. Na ľavú stranu Hrona sa prebrodila  2. čata npor. Bičanovského s úlohou postupovať  smerom na Budču. Sústredenie  veľkého množstva  vojakov neuniklo pozornosti Nemcov a o 14.30 hodine zaútočilo na priestor zhromaždenia a na pancierový vlak sedem lietadiel Ju87 v sprievode  stíhačky. Podaril sa im prvý strmhlavý nálet, odhodili časť bômb, sformovali sa a prešli  znovu do strmhlavého letu. V jeho úspešnom dokončení im zabránili povstalecké stíhačky La-5FN, ktoré ich vo vzdušnom súboji prinútili chaoticky odhodiť zvyšky bômb mimo cieľa. Viacerí príslušníci parašutistov boli zranení, sám veliteľ druhej čaty Bičanovský sa dostal do šoku z bombardovania. Aj pancierový vlak mal  niekoľko ranených.

Dňa  8.10. boli konečne do tohto priestoru predsunuté jednotky  2. čs. paradesantnej  brigády. Tuhé boje pokračovali až do 13. 10. 1944, keď boli nemecké jednotky donútené ustúpiť až za Jalnú. Pokiaľ išlo o rotu parašutistov, velenie povstaleckej armády  rozhodlo, že v prápore kpt. Kapišinského ich vystrieda jazdecká rota npor. Laurinca. Cieľom výmeny bolo poskytnúť  parašutistom krátky odpočinok i čas na ich reorganizáciu. Plánovalo sa  presunúť ich letecky do Ľvova a neskôr pričleniť  k slovenskej kombinovanej peruti  mjr. Júliusa Trnku, v rámci ktorej sa mali preškoliť na palubných strelcov lietadiel Il-2 a bombardovacích Pe-2. Tak sa skončila cesta  Padákovej školy, ktorej velil npor. J. Meško. Jednotku  padákových strelcov a výsadkárov Padákovej školy Juraja  Meška, zocelenú v boji, nikdy nepokorili  nemecké  jednotky, vždy zodpovedne a svedomito  s maximálnym odhodlaním  splnila  bojové úlohy. O jej kvalite a bojovej vycvičenosti svedčí i fakt, že i keď mala viacerých ranených, v boji stratila len jedného muža. Po skončení druhej svetovej vojny sa príslušníci  tejto špeciálnej jednotky stretli ako bojový celok ešte raz, aby predviedli svoje majstrovstvo a bojové umenie pred verejnosťou. Stalo sa tak na leteckom dni v Bratislave v roku 1947. Očakávalo sa, že ako  špeciálna  vycvičená  jednotka sa stane základom budovania nového  moderného druhu vojska  v novej republike podobne ako v iných  povojnových armádach. Nestalo sa tak, jednotku a jej príslušníkov väčšinou  rozpustili.Podobne to bolo aj s príslušníkmi 2. čs. paradesantnej brigády, ktorá bola z deväťdesiatich piatich percent tvorená zo Slovákov, ktorí koncom roka 1943 prešli na sovietsku stranu. Veliteľov i väčšinu príslušníkov obidvoch týchto jednotiek krátko po vojne prepustili z vojenskej služby a mnohí z nich dožili svoj život v zabudnutí.

Dnes sa stalo zaužívaným pravidlom vyzdvihovať zásluhy čs. parašutistov zo Západu skupiny Antropoid, ktorí boli vysadení v Protektoráte s úlohou zabiť ríšskeho protektora Heydricha. Zbabranej akcie, ktorej  následkom  bolo zavraždených päť- až šesťtisíc  českých nevinných občanov. Člen tejto skupiny náš občan Jozef Gabčík bol naším prezidentom povýšený v týchto dňoch na  brigádneho generála. Bez znižovania jeho zásluh treba však povedať, že bojoval za peniaze z nášho zlatého pokladu deponované v Anglicku za záujmy iných. Je  hrdinom, možno si to naozaj zaslúžil, ale nebolo by poctivejšie spomenúť si aj na iných, opravdivejších hrdinov, ktorí bojovali a kládli životy za našu slobodu a priznať im zaslúžené miesto v našich dejinách?

Autor je plukovník vo výslužbe.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.