Ak slepo uveríme kampaniam

thumbnail

POZNÁMKA Ivana BROŽÍKA

Slovenské poľnohospodárstvo akoby sa pohybovalo v permanentne zakliatej časovej slučke. Z času na čas robí tie isté chyby. Likvidačné chyby. Na prvý pohľad ťažko povedať, koho je to chyba, lebo samotní poľnohospodári, ak by podliehali chuti po samodeštrukcii, už dávno by svoj takmer márny boj s neprajným osudom vzdali. Navonok sa zdá, že sa snaží aj rezortné ministerstvo, aj keď z terénu zaznieva, že efekt priebežných zmien a noviniek je síce správny, ale prax sa nemení. Možno sa to nebude ľahko čítať, ale asi najpodstatnejšími vinníkmi stavu, aký prevláda v našom poľnohospodárstve, sme my občania. Teraz je asi zbytočné komentovať ostré vyjadrenia niektorých z nás na adresu protestujúcich poľnohospodárov o tom, ako „obmedzujú“ či dokonca „obťažujú“ svojím nedávnym ťažením na Bratislavu. Ako sú dosť podstatnej časti diskutujúcich na sociálnych sieťach naši gazdovia a dorábatelia obživy na ťarchu. Akoby chlieb tlačili 3 D tlačiarne a akoby mlieko či vajíčka stačilo iba doviezť. Veď načo sú nám vlastne tí poľnohospodári? Aby traktormi zavadzali, keď sa ponáhľame do kina alebo na nákup?

Slovensko – teda jeho občania, si nechalo v dávnejšej minulosti úplne bez záujmu vybiť celé chovy hovädzieho dobytka, ošípaných, nechalo si ukradnúť výnosné produkčné podniky zahraničnými mafiami a veľkú časť pôdy predali kamsi preč. Slovensko, teda jeho občania, sa chystá práve zlikvidovať chovy nosníc a hydiny. Pretože vraj si od obchodu žiadajú zdravšie vajíčka ako tie z našich iba nedávno na príkaz Únie modernizovaných chovov. Obchod ich presvedčil, že „zdravšie“ znamená v tomto prípade dovezené. A začína sa vajíčková vojna na pultoch našich reťazcov. Veď prečo aj nie – nateraz je Slovensko v produkcii vajec potravinovo sebestačné na stošesť percent. Zázrak. Pri inak priemernej, ani nie štyridsaťpercentnej potravinovej sebestačnosti. Ak túto vojnu chovatelia s obchodom a ľudskou hlúposťou prehrajú, naša sebestačnosť v segmente vajcia klesne asi na šesť, teda o celých sto percent. Aj keď autorizované vedecké výskumy renomovaných univerzitných odborníkov v zahraničí dokazujú, že v kvalite vajec niet rozdielu iba preto, ako a v akých podmienkach boli nosnice chované. Bude iba jeden rozdiel, ale v cene. Na jednom vajíčku minimálne o zopár centov, na desiatich – vynásobte si. Už teraz je na pultoch reťazcov u nás podiel vystavených výrobkov zo slovenskej produkcie iba tridsaťsedem percent. Vajíčka patria k najviac kupovaným komoditám.

Ak uveríme kampaniam, pseudovedeckým táraninám a, samozrejme, aj začiatočným zľavovým akciám, v ktorých sa výrobky predávajú hlboko pod výrobnú cenu, len aby sa zmenili spotrebiteľské návyky, potom budú naši hydinári o pár rokov tam, kde sú dnes chovatelia hovädzieho dobytka. Teda jednoznačne v kríze. A percentá podielu toho i tamtoho budú opäť klesať, samozrejme „vďaka“ ekonomicky ziskovým importérom.

Slovensko by čosi malo spraviť. Lenže Slovensko to nie je iba zopár protestujúcich gazdov na traktoroch ani celé ministerstvo pôdohospodárstva či vláda. Slovensko sme my občania. My sme na rade zachrániť našich výrobcov potravín. Lebo ide o zásadný sebazáchovný imperatív. Mimochodom, farmári sami avizovali, že ich protesty nie sú ani politické, ani protivládne. Sú to protesty proti (našej) ľahostajnosti voči problémom ich stavu.

Tu sme ako občania i štát narobili už veľmi veľa chýb. Nedopúšťajme ďalšie a ďalšie!