Dodatky k Vladovi Müllerovi
V televízii odvysielali medailón o hercovi Vladovi Müllerovi s titulom Radosť zo života. Autori sa v jeho záverečnej časti venovali viac umelcovým rozháraným rodinným vzťahom ako hereckému umeniu, pričom výpočet jeho skvelých divadelných, televíznych, filmových či rozhlasových postáv si zaslúžil viac pozornosti. Charizmatický umelec s mohutnou postavou, obrovským talentom a nezabudnuteľným hlasom patril do zlatej generácie slovenského divadla. Napokon vtedy bolo medzi chlapmi takých nenapodobiteľných hlasov len na Novej scéne viac. Keď som v rozhlase počul Vila Polónyiho, Ivana Krivosudského, Sláva Záhradníka, Ďusa Vašeka, Eda Bindasa či Dušana Blaškoviča, mal som ich pred očami. To, samozrejme, platilo aj o hviezdnej generácii v Činohre SND. Machata, Valach, Záborský, Dibarbora, Filčík, Gregor, Huba, Króner, Pántik, Hlaváček, Rajniak, Mistrík a ďalší ‒ sú klenoty hlasového fondu slovenského herectva. Keď teraz počúvam množstvo hercov čvirikajúcich rovnakou farbou hlasu, len s ťažkosťami by som vytvoril obsadenie na rozhlasovú hru...
Do pamäti sa mi vryl Müllerov Bill Starbuck v Obchodníkovi s dažďom, Proctor v Salemských bosorkách, Othello v rovnomennej tragédii, Biskup Cauchon v Škovránkovi, Zorba v muzikále Grek Zorba či Petruccio v Skrotení zlej ženy.
Skvelý herec zažiaril v Bielikovom filme Majster kat, v Jakubiskových Kristových rokoch. Martin Hollý ho obsadil do kultových filmov Medená veža, Orlie pierko a neskôr do roly kaprála Hoferika vo vojnovej snímke Signum laudis, ktorá sa považuje za vrchol hereckého umenia. V televízii nadchol diváka v Chlapovi prezývanom Brumteles, v úspešnom seriáli Straty a nálezy, v trojdielnej inscenácii Americká tragédia a veľkú popularitu získal v seriáli českej televízie Přátelé Zeleného údolí. To je len nepatrný zlomok z jeho kreácií. Vlado sa venoval naplno práci v divadle, vo filme, v televízii či v rozhlase. Na rodinu mu, žiaľ, čas neostával.
Prvý raz som ho naživo stretol, keď prišiel spolu s Vilom Polónyim, Ivanom Krajíčkom, Karolom Čálikom, Ferom Dibarborom a ďalšími hercami podporiť na stavebnej fakulte štrajk študentov proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy. Po pamätných hokejoch v roku 1969 som videl, ako s Ivanom Krajíčkom vliekol počas demonštrácií kanón negácie z predstavenia Adam stvoriteľ...
S nostalgiou spomínam na stretnutie v roku 1990. Rok predtým mi uviedli s úspechom bláznivú burlesku Ako hryzie kôň. Na jej napísanie ma inšpiroval nitriansky herec Jožko Dóczy, ale napokon si v nej zahral, v réžii Eduarda Gürtlera, postavu podvodníka Alfréda Štrombóciho Ľubo Záhon v Košiciach. Vlado ma prekvapil na Šafárikovom námestí s tým, že sa mu postava zapáčila a rád by si ju zahral tiež. Bola to pre mňa veľká česť. Povedal, že sa mi ozve Stanislav Mičinec. Stana som si nesmierne vážil. Bol to skvelý dramaturg. V zložitej dobe dokázal zdôvodniť tituly, ktoré zadierali do vtedajšieho režimu. Spolu sme dopracovali menšie úpravy. Zdalo sa, že nič nestojí v ceste, ale osud rozhodol ináč. Nová scéna bola v prestavbe, nuž využívali iné javiská. V kultúrnom dome v Dúbravke hrali komédiu Dom plný mŕtvol. Vlado zožal obrovský aplauz. Pri druhej klaňačke nešťastne spadol do hľadiska a utrpel zlomeninu krčka stehennej kosti. Operácia nedopadla najlepšie a skvelý herec kríval. To pri svojej vytrvalej ceste za dokonalosťou nemohol uniesť a v najväčšom tvorivom rozlete ukončil kariéru vo veku päťdesiatich štyroch rokov. Venoval sa kamarátom a svojmu koníčku ‒ vareniu. Navštevoval som ho v reštaurácii, ktorú nejaký čas prevádzkoval. Jeho životnú púť preťala ťažká choroba vo veku šesťdestiatich rokov.
Musím pripomenúť, čo mi v televíznom medailóne chýbalo: že dostal prestížnu cenu Trilobita za výkon vo filme Obžalovaný; za výkon v hre Sviatosť najsvätejšia mu udelili Cenu Janka Borodáča, neskôr titul Zaslúžilý umelec (pri svojich kvalitách mohol byť aj národný) či ocenenie Zlatý krokodýl za televíznu tvorbu a v ankete časopisu Film a divadlo ho za rok 1980 vyhodnotili ako najpopulárnejšieho herca.
Peter VALO
Foto: internet