Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sme si to s veselou študentskou spoločnosťou tiahli cez Primaciálne námestie. V jeho strede stál strom. Pre radosť dievčat sme sa vyštverali na spodný hrubší konár. S rachotom sme zleteli dole aj s ním. Býval to nedobrý pocit, keď som prechádzal okolo zmrzačeného stromu. Na výstave obrázkov Roberta Hačeka v bratislavskom Pálfyho paláci s názvom Život s paletou ma potešili obrázky Primaciálneho námestia z päťdesiatych rokov. Maliar zachytil aj ten strom, ktorého spodný hrubý konár mieril na okná Primaciálneho paláca...
Na výstave Roberta Hačeka boli medzi návštevníkmi jeho niekdajší spolužiaci z bratislavskej „Šupky“ Ivan Schurman a Vlado Suchánek, ktorí si schuti zaspomínali na študentské jašenie, ktoré sa dialo dvadsať rokov predtým, ako sme zlomili nešťastný konár. Zabávali sme sa na tom, ako polhodinu po začiatku vyučovania do triedy zvykli vtiahnuť dvaja „vlakári ze Záhorá“ ‒ maličký Robert Haček a dlhý Albín Brunovský. Na nepopulárne predmety, ktoré bývali na začiatku vyučovania, im zvykol meškať vlak. Na odborných predmetoch ožili. Grafické techniky prednášal majster s nemeckými školami Jozef Dziaba. Bol to komicky pôsobiaci nervák s nemeckým akcentom. Býval v malej izbičke priamo v škole. Pri jednom z neskorých príchodov do nej nazrel vtipkár Haček. Zaujala ho klietka s kanárikom. Pri ďalšom meškaní si priniesol tenký špagátik. Uviazal ho vtáčikovi na nôžku a vypustil ho von oknom. Keď sa starý Dziaba vrátil do izby, uvidel otvorenú klietku. So zúfalým krikom bežal za direktorom školy. Medzitým Haček s kamarátovou pomocou stiahol kanárika zo strechy. Keď prišiel riaditeľ do izby starého grafika, kanárik bol v klietke. Dziaba neveril vlastným očiam a direktor len mávol rukou a zašomral: „Pán Dziaba je už starý chlap. Na takéto niečo má právo...“
Takto sa končilo rozprávanie o jednej z Hačekových bláznivých epizódok. Robert Haček je vtipkár. Aj vo svojom príhovore na vernisáži svojich obrazov rozrehotal ctené publikum historkou, ako si hľadal zamestnanie. Grafickú tvorbu študoval u profesora Fikariho. Po jej absolvovaní roky vytváral koncepcie stoviek výstav a navrhol desiatky muzeálnych expozícií. Robil všetko preto, aby zažiarili iní. Až v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sa začal venovať maľbe. V jeho obrázkoch nebolo ani stopy po srande. Nahradila ju neopakovateľná atmosféra opantávajúca zmysly vnímateľa. Kým predtým predstavoval najmä krajinky a obrazy z okolia rodného Plaveckého Štvrtka, teraz pridal cyklus obrázkov Bratislavy z čias, keď starému Dziabovi vypustil z klientky slávika. Jeho históriou zaváňajúce domy, námestia a staromestské zákutia nie sú len statickými napodobeninami starých fotografií, sú to živé farbisté poetické impresie, ktoré upútajú vnímateľa svojou rozprávkovou vnútornou dynamikou.
Niektoré budovy stoja dodnes. Len strom pred primaciálnym palácom je asi iný. Ten Hačekov ma vrátil k hlúpej epizóde zo študentských čias. Niekto by povedal: domy, stromy... realizmus. Na inej výstave som videl more čiar kružníc a machúľ, ktorým som nerozumel ani podľa názvov obrazov, ale vznikol nápad na pesničku. Muziku urobil Očo Ciller, ktorý spieva: „Klasik Rembrandt namaľoval umelecké dielo/ Jeho ľudia mali hlavy, ruky ba aj telo...“ A prvá sloha sa končí: „Čarokrásna modelka mi tichý úžas skrýva/ Vlastným očiam neverí, že na seba sa díva/ Machuľa, čiara, vykrútená rúra/ Hajzlová miska a iná armatúra//. Nuž, urobili sme posmech z čohosi , čomu sa nedá rozumieť. Ale toto vôbec neplatí o obrázkoch Roberta Hačeka.
Peter VALO