Predajom pôdy cudzincom sa môžeme na Slovensku dožiť situácie, aká bola pri vzniku básne Ivana Kraska Otcova roľa pred sto rokmi, keď mnohí naši predkovia dreli na panskom i farskom za každý desiaty kríž obilia či desiate vrece zemiakov. A môže sa tiež stať, že budeme trvalo ponižujúco siahať po tridsaťročnej zmrazenej argentínskej hovädzine či brazílskej, antibiotikami presiaknutej hydine. A konzumovať španielske paradajky, holandskú mrkvu či čínsky cesnak ‒ ako ich druhotriedne prebytky.
Som lesník, a tak pôda, na obranu ktorej sa ako sedemdesiatročný dôchodca staviam, je v prvom rade tá lesná. Lesy sú jednou z posledných našich prírodných a prirodzených hodnôt, ktorá kole oči veľkým a mocným. V slovenských lesoch vidia len hromady dosák za milióny eur a developeri na vyrúbaných stráňach prepychové hotely, akvaparky a zjazdovky. O potrebe súbežne s ťažbou založiť lesné škôlky, aby tam vzišli nové sadeničky potrebné na holé rúbaniská, zrejme nemajú ani tušenia alebo o tom nechcú nič vedieť. A zrejme nevedia, ani koľko prostriedkov a síl spotrebuje ťažký boj s lykožrútmi a inou háveďou, s kalamitami, s veľkým snehom i s jedmi z výfukov ich prepychových áut...
Nemalých prehreškov sa však často dopúšťajú aj samotní vlastníci lesov. Začalo sa to po novembri 1989, keď sa pomerne rýchlo rozpadol slovenský drevospracujúci a v rámci neho nábytkársky priemysel a staronoví vlastníci reprivatizovaných lesov (mestá, obce, urbárske spoločenstvá i súkromní vlastníci ) začali predávať drevnú surovinu ako polotovar, guľatinu, zväčša tak, ako ju v lese vyrúbali a traktorom stiahli na odvozný sklad ‒ bez eurocentu zisku z pridanej hodnoty ‒ hriešne lacno! Za celých vyše dvadsať rokov sa na Slovensku s desiatkami tisíc nezamestnaných nanovo nevybudoval jediný väčší moderný drevospracujúci a v rámci neho nábytkársky podnik, nevznikla perspektívna drevárska firma. Neveľký podiel zväčša menej kvalitnej drevnej suroviny sa využíva ako energetická štiepka v mestských a miestnych kotolniach, niečo sa poreže na dosky na dýchavičných dedinských gátroch, ale značná časť drevnej suroviny skončí predaná v zahraničí. Lebo drevo, ktoré priekupník kúpi povedzme od obecných lesov, je už jeho majetok a môže s ním nakladať podľa ľubovôle – aj ho predať do cudziny.
Nemalý diel viny, že na našom dreve zarábajú iní, nesie odvetvie spracovania dreva, spadajúce pod Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré stále nezaznamenáva nijaké podstatnejšie výsledky. Prečo drevo nespracovávame doma? Nebudujeme fabriky na výrobky z neho? Pritom vo veľkom nakupujeme nábytok z dovozu, vyrobený možno zo slovenského dreva, často nekvalitný. Ľahkovážnosť vo využívaní vo svete čoraz cennejšej drevnej suroviny nás už nesmie ďalej usvedčovať, ako málo si vážime, čo nám vyprodukuje les. Aj preto sa nestaviame ráznejšie proti blížiacemu sa nebezpečenstvu kupovania pôdy, aj tej lesnej, cudzími. Kraskova otcovská pôda, ako vidno, nemá v nás ani dobrého ochrancu, ani hospodára. A najnovšie nám cudzí siahajú na náš ďalší poklad ‒ na slovenskú pitnú vodu.
Ladislav MALÁK